V septembri má premiéru film 38 o Pavlovi Demitrovi. Avizovali ste, že to nebude klasický dokument. Na čo sa majú diváci pripraviť?
My to robíme takou mierne príbehovejšou formou. Samozrejme, je to biografia o Paľovi, pozeráme sa na jeho život od detstva až po tragédiu. S jeho manželkou sme podnikli cestu na miesto tej tragédie, a to vytvorilo istú príbehovú líniu, ktorú tam vkladáme. Nebudú tam teda hrané veci, dokument bude atypický tým, že má akoby viacero rovín – tú hokejovú, Paľov osobný život plus táto príbehová línia. A práve preto to nie je dokument v pravom slova zmysle.
Kam všade ste sa kvôli natáčaniu vydali a v čom bolo špecifické?
Boli sme v Kanade, Amerike, Čechách, na Slovensku a v Rusku. Najviac mi utkvelo v pamäti Rusko. Bol som tam prvýkrát a je to zvláštna krajina s rovnako zvláštnymi ľuďmi. Navyše sme tam aj späť išli vlakom a jedna cesta trvala 42 hodín. S klasickou cestou lietadlom do USA sa to nedá porovnať.
Vyskúšali ste si, aké je to natáčať celovečerný film na Slovensku. Prečo podľa vás nevzniká pôvodných filmov viac?
Slovensko je taká nešťastná „gubernia“, lebo realita je taká, že návštevnosť našich kín je nízka a nie je schopná pokryť náklady na tvorbu filmu. V Nemecku, Holandsku a možno aj v Čechách s týmto problém nemajú. Druhá vec je, že my, Slováci, kritizujeme a sme náročnejší k vlastným filmom než k tým zahraničným. Mám pocit, že keď človek ide na takého Spidermana a je to v konečnom dôsledku strašná “sračka”, tak sa nechá obalamutiť počítačovými efektmi a nakoniec nad tým kývne rukou a povie, no oukej, bola to sračka, no a čo? Keby to urobili Slováci, tak je to prúser. Čiže sme k sebe takí náročnejší a vidím to dokonca aj na divadle. Robíme českú a slovenskú verziu Partičky. V českej Partičke je oveľa jednoduchšie sa uvoľniť a zabávať, lebo ľudia sú oveľa viac pripravení baviť sa. Slovák čaká na to, že teraz ma poď zabaviť a ak ma nezabavíš, tak sa budem tváriť nasrato.
Bol problém so získaním práv na sfilmovanie snímky?
Bol a veľký. Tým, že tam máme zábery z NHL a podujatí IIHF, boli to veľmi komplikované rokovania.
„Televízie radšej investujú do telenoviel ako do sitkomov, čo je logické.“
Kukátko je váš nový projekt, javiskový sitkom. Chýbajú Slovensku kvalitné sitkomy? Neuvažujete nad vlastným “klasickým“ sitkomom?
Viete čo, sitkom je veľmi náročný tvar. Tiež tu môžeme naraziť na to, čo som už spomínal – sitkom má istú divácku základňu, ktorá ho bude sledovať, lebo má rada ten formát a má rada ten štýl humoru. Potom je tu väčšina, ktorá ten štýl humoru až tak rada nemá. Vyrábať sitkom je tiež relatívne drahá vec a nie každá televízia si ju môže dovoliť. Navyše, televízia musí do veľkej miery rátať s tým, že sledovanosť nebude obrovská, ako napríklad u telenoviel. Televízie teda radšej investujú do telenoviel ako do sitkomov, čo je logické. Chýba aj trpezlivosť , projekty niekedy končia tak, že nemajú pokračovanie, pretože televízia pri nich nemá snahu vytrvať.
V Kukátku môžu diváci v sále rozhodovať o „osudoch účinkujúcich“. Chýba vám v programoch na Slovensku väčšia interakcia s divákmi?
To asi aj áno. Hlavne mi na Slovensku chýbajú veci, ako napríklad Late Night Show, ktoré sú vlastne kontaktné s publikom alebo programy s komikmi, ktorí rozprávajú sami pred veľkým publikom a lá Donutil. To je to, čo mi tu chýba, v tomto sme my, Slováci, zaspatí.
Skrátili ste program o 8 častí. Znamená to definitívny koniec?
V konečnom dôsledku to nemusí znamenať nič. Musím povedať, že pôvodných 22 častí je veľký luxus. Pokiaľ viem, tak ani jeden nový projekt nemá toľko častí. Viem, že Profesionáli majú 16 častí, teraz aj nás dali na takú istú úroveň. Na druhej strane musím povedať, že sledovanosť nie je taká, aby s ňou televízia bola spokojná. Uvidíme, čo bude, všetko je to otázka budúcnosti.
Existuje univerzálny recept na dobrú zábavnú šou?
To asi nie. Pre mňa je ale dobrým znamením ak ľudia, ktorí stoja v pozadí a diváci ich nevidia, či už sú to kameramani, osvetľovači, zvukári, režisér, dramaturg, maskérky, sa na tom dobre bavia a držia programu palce. Vtedy viem, že som na dobrej ceste. Ak to tak nie je, nastávajú pochybnosti.
Chýba vám v domácej zábavnej tvorbe konkrétna relácia? Prečo, napríklad, nemáme na Slovensku program, ktorý by bol politickou satirou?
Politická satira veľmi chýba, a to v akejkoľvek podobe či už v skečovej, dialógovej alebo rozhlasovej. Celé sa to pred rokmi vytratilo, ale myslím si, že posledné dni nahrávajú tomu, aby niečo podobné opäť vzniklo.
„Aj ja som bol tisíckrát obviňovaný z plagiátorstva a nevravím, že som sa nenechal inšpirovať.“
Má šancu uchytiť sa u nás dlhodobo aj originálny zábavný formát alebo chcú diváci len prebraté formy zo zahraničných televízií?
Veci, ktoré vznikali ešte v Československu, napríklad televízne pondelky alebo Bakalári, fungovali a mali tradíciu. Myslím, že aj u nás by mohlo vzniknúť mnoho vecí, ktoré by boli úspešné a my by sme ich vedeli predávať do zahraničia. Pravdou však je, že televízie majú radi istotu a skôr sa chytia projektu, ktorý je preverený v niekoľkých krajinách.
Myslíte si, že pri tvorbe takýchto programov chýbajú ľudia s dobrými nápadmi alebo sa jednoducho divákom nikto nezavďačí?
Nikdy som sa na to takto nepozeral. Aj ja som bol tisíckrát obviňovaný z plagiátorstva a nevravím, že som sa nenechal inšpirovať. Formáty ako S.O.S a Partička fungujú v iných podobách v rôznych častiach sveta. Dodávané programy však musia byť na každom trhu do istej miery svojské a nové. Napríklad aj česká podoba Partičky má dnes inú podobu, ako mala tá slovenská, vyvíja sa svojím životom. Nemyslím si, že u nás nie sú ľudia, ktorí by vedeli niečo také urobiť, skôr je to o tom, že ten priestor pre nich je zúžený.
Do povedomia širšej verejnosti ste sa dostávali od roku 2004 cez SOS. V tej dobe to bola jediná šou tvorená skečmi v hlavnom vysielacom čase. Aké je to vytvárať zábavný program v týždennej slučke pre verejnoprávnu televíziu?
Výborné. Pre mňa to bola skvelá skúsenosť a taký „nákop“ do života. Vyzdvihol by som pár vecí. Prvá z nich bola sloboda. Nikto nám do toho, čo sme si robili nekafral a ak áno, tak len veľmi okrajovo. Druhá, že ma to strašne bavilo písať, robiť si „prdel“ z kadejakých vecí. Čo sa týka tej periodicity, výhodu som videl v tom, že človek nevypadol z rytmu. Po istej dobe však príde stav, pri ktorom sa človek cíti akoby unavený z robenia tej istej veci. Aj ja som to na sebe zaznamenal. Bolo to niekedy po treťom roku, a potom sa to znovu naštartovalo. Áno, SOS bolo náročné, ale robili sme to so strašnou chuťou a radosťou.
„Nebyť konca S.O.S, nevznikla by Partička. Nebyť Partičky, dnes neexistuje Kukátko. Keď raz skončí Kukátko…“
Existuje nejaká šanca, že sa program vráti v pôvodnej podobe späť na obrazovky?
Nie. Už aj kvôli mne samotnému. Ak niečo skončí, tak to má svoje dôvody. Treba sa pozerať dopredu a zamýšľať sa nad tým, čo nové by mohlo vzniknúť. Preto si myslím, že by bolo nesprávnym krokom urobiť to, že by sme sa ja, Peťo Sklár, Roman Pomajbo a Peťa Polnišová dali dokopy a znova začali točiť.
Čo presne bolo príčinou ukončenia S.O.S?
Pokiaľ si dobre spomínam, oficiálnou príčinou bol nedostatok financií. Už ani neviem presne. Keď chcete niečo ukončiť, tak si nájdete dôvod, ktorý ani nemusí byť objektívny. Pamätám si, že televízia vtedy išla do nejakého úsporného režimu, a takto nám to vtedy zdôvodnili.
Zase na druhej strane, nebyť konca S.O.S, nevznikla by Partička. Nebyť Partičky, dnes neexistuje Kukátko. Keď raz skončí Kukátko… Vždy je to výzva, pozerať sa smerom do budúcnosti, spraviť krok vpred.
Ako vznikol nápad vytvorenia Partičky?
Úplne úprimne? V Maďarsku chodila šou Beugró. Bolo to niečo podobné, účinkovali tam štyria herci, ktorí improvizovali. My sme už dávno, dávno predtým premýšľali nad niečím podobným, no nevedeli sme však zohnať hercov. Napadla mi štvorica chalanov z Astorky – Lukáš Latinák, Majo Miezga, Ďuro Kemka a Robo Jakab, o ktorých som vedel, že bežne chodia po baroch a improvizujú. Mali s tým teda nejaké skúsenosti. Najprv sme improvizácie skúšali v divadle L+S, tam to zafungovalo veľmi dobre, tak som to ponúkol televízii a už to išlo…
Mnoho našich divákov nevie prísť na chuť českej Partičke. V čom sú diváci na Slovensku iní ako tí v Čechách?
Sú iní v tom, že v Čechách sú menej nároční.
Vadí divákom veľa vulgarizmov v českej Partičke, najmä od dua Genzer a Suchánek?
Oni dvaja na takom drsnejšom a sexuálnom humore vyrástli. Bolo by veľmi divné, keby to neprejavovali. Súhlasím však s tým, že niekedy idú „cez čiaru“. Český divák to však vie odpustiť.
Ukončenie Partičky na Markíze bolo odôvodnené nízkou sledovanosťou (v nie príliš atraktívnom čase). Výhra v ankete OTO však svedčí o spokojnosti a záujme divákov. Ako si to vysvetľujete?
Ako už bolo spomenuté, dôvod sa vždy nájde. Je to súhra niekoľkých okolností. Je pravda, že sledovanosť trochu poklesla, ale tiež je pravda, že televízia predtým prehadzovala vysielacie časy. Taktiež som nebol ochotný ísť robiť Partičku do interných kapacít Markízy. Chcel som to vyrábať vonku, a to vtedajšiemu vedeniu veľmi nevoňalo.
Nedávno ste natočili 100. časť českej Partičky. Chystáte v druhej stovke nejaké zmeny?
Možno to vyznieva zaujímavo, keď máme za sebou stovku, ale pre nás je to v princípe len ďalšia časť. Partička má nejaký tvar, určite budeme vymýšľať nové hry, ozvláštňovať to, ale nepôjde o nič radikálne nové.
„Občas sa ozvú ľudia, z ktorých si robíme srandu. Niektorí to znášajú lepšie, niektorí horšie a niekedy sa stane, že trafená hus zagága.“
Nemali ste niekedy problémy kvôli parodovaniu známych ľudí? Napríklad pri parodovaní Braňa Mojseja či strieľaní si z Andrey Verešovej?
Občas sa ozvú ľudia, z ktorých si robíme srandu. Niektorí to znášajú lepšie, niektorí horšie a niekedy sa stane, že trafená hus zagága. Je pravdou, že v prípade Verešovej to bolo naozaj na hrane, bola tam takmer súdna žaloba na televíziu, bolo to vtedy veľmi nepríjemné. Ale už je to v poriadku, vyjednalo sa to. Čo sa týka Mojsejovcov, je zaujímavé, že v dobe našich konfliktov sme sa nikdy nestretli osobne. Vtedy to zaváňalo veľkou nepríjemnosťou. Dialo sa napríklad aj to, že pred domom nám zastavila taká limuzína a sledovala nás… V podstate som si vždy o Braňovi myslel, že sa skôr silí do nadávania na nás. No a potom prišiel moment, na ktorý si možno veľa ľudí nepamätá. V prvej sezóne Haló tam bol Mojsej ako hosť. Prišiel tam, zvítal sa so mnou, objal ma, bol som z toho prekvapený ja aj všetci okolo. Nikdy sme sa o tom bližšie nerozprávali, ale myslím si, že obaja to berieme ako minulosť, a je to už jedno.
Nedávno sa vaše fotografie na stretnutí s Mojsejom objavili v Novom Čase. Chystáte aj ďalšiu spoluprácu?
Zhodou okolností sme sa práve tam bavili o jeho nápadoch a niektoré boli veľmi dobré. Uvidí sa časom, v tejto fáze je ešte ťažké hovoriť o niečom konkrétnom.
Ako s odstupom času hodnotíte váš prechod do JOJky a skečšou Haló? Iní účinkujúci, iné kultové postavičky v skečoch…
Vždy, keď idem do iného projektu, musí to mať v sebe niečo nové. V tom období sme od Fera Borovského dostali otvorené dvere, dal nám voľnú ruku a pre takýto typ relácie je to to najlepšie. Tá druhá séria už bola oveľa bližšie tomu, čo sme chceli. Uvidíme, čo bude s treťou sériou.
V čom spočíval výber protagonistov?
Na Slovensku nie je až tak veľa ľudí, ktorí sa v týchto vodách pohybujú. O Mišovi Kubovčíkovi som vedel, že je neskutočný talent. O Sveťovi Malachovskom viem dlhodobo, že je talentovaný na vtipy, zábavné scénky, a to dokonca aj vizážou. A navyše je výborný spevák. Romana Pomajba dávam všade, kam môžem, je to veľký profesionál, tieto veci vie robiť brilantne aj keď imidž nemá práve najlepší a niektorí ľudia ho až tak veľmi nemusia. A Zuzka Šebová je výborná herečka a komička. Okrem nej a Peti Polnišovej nepoznám nikoho, kto by bol takto typovo podobný. Vybral som teda ľudí, u ktorých som mal pocit, že sú najlepší a spojil som ich dokopy.
V S.O.S aj v Haló sa striedali skeče. Ako by ste porovnali výrobu žánrovo podobného programu na verejnoprávnej a súkromnej TV?
Je to veľmi odlišné. Čo sa týka S.O.S, tam som účinkoval a písal. V JOJke dosť veľa písal Mišo a Sveťo, ja som to hlavne režíroval. Takisto, v STVčke sme to robili v inej spoločnosti, Haló som robil cez svoju spoločnosť. Pohľad je teda trošku iný. Aj tá doba sa posunula, humor už musí byť inak zameraný a typovo odlišný.
Na Slovensku majú úspech hlavne prebraté formáty. Nevedia Slováci vymyslieť úspešný veľký formát?
Dievča za milión a Miliónový tanec boli podľa mňa veľmi úspešné veci. Vieme spraviť niečo úspešné, ale asi je jednoduchšie pre televíziu „dať ruku do košíka istoty“. Ak kupujete formát zo zahraničia, napríklad Hlas alebo X Factor, tak dostanete kopu materiálov o tom, ako má tá šou vyzerať a vy si prečítate, čo presne máte robiť. Nie je v tom nejaká extra tvorivá činnosť, ale nepodceňujem to, pretože to treba vedieť urobiť, len je to jednoduchšia cesta.
„Problém je v tom, že my Slováci sa navzájom nemáme radi a závidíme si.“
Ocenili by ste viac slovenskej tvorby? Čo vám v nej chýba? Má vôbec ešte domáca tvorba miesto v prime-time?
Ocenil by som viac domácej tvorby. A tiež by som ocenil, keby sme už prestali vyrábať také „ľahšie“ seriály, ale skutočne by sa urobilo niečo, ako bola napr. Tisícročná včela. Obávam sa, že si na to ešte počkáme, pretože je to finančne nákladnejšie. Česká televízia však ide touto logikou a vychádza im to.
Čo celkovo chýba Danovi Danglovi v slovenských televíziách?
Chýba mi vyzdvihovanie našich osobností či už politických osobností minulého storočia, vedcov alebo ľudí, ktorí niečo dokázali na Slovensku alebo za hranicami. Problém je v tom, že my Slováci sa navzájom nemáme radi a závidíme si.
Z vášho pohľadu – aký program chýba slovenskému divákovi v programovej štruktúre našich TV? Aký je váš celkový pohľad na naše televízie?
Chýba hraná tvorba, ktorá je poctivá a kvalitná. Chýba nám aj humor. Keď sa dnes pozriem na televízny program, tak vidím len Kukátko, Profesionálov a Haló na JOJke a Nikto nie je dokonalý na Jednotke a tam sme s humorom skončili. Nemyslím, že sme smutní ľudia a nerozumiem tomu, prečo je toho humoru tak málo.
Program Milujem Slovensko sa má v septembri vrátiť na obrazovky. Zhostíte sa opäť úlohy kapitána?
Zhodou okolností som sa pred pár dňami stretol s Adelou. Bavili sme sa aj o tomto. Ja som veľmi nechcel pokračovať, ale dohodli sme sa, že do toho pôjdem ešte túto sezónu. Musím ale povedať, že je to veľmi príjemná robota, zažijete pri tom veľa srandy.
Autor: Ján Janočko
