Ešte náročnejšie ako orientovať sa v hromade správ je rozoznať ich od dezinformácií. Dôležité je vedieť s nimi narábať a poznať správne zdroje. Hoci k nim zvyčajne patria napríklad tlačové agentúry, pozor by sme si mali dať aj na ne.
Za posledné dva roky sme sa s pojmami hoax a dezinformácia stihli zoznámiť veľmi dôverne. Nielen na sociálnych sieťach či weboch, ale aj z komunikácie s našimi blízkymi. O tom, ako postupovať pri práci s informáciami, ich overovaní, ale aj o slobode slova, komunikácii s ľuďmi, ktorí dezinformáciám podľahli, a aj ich neochote zmeniť názor sme sa porozprávali s Petrom Krajčovičom a Kristínou Blažekovou.
Peter Krajčovič pôsobí na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM, pričom sa zameriava na mediálny marketing, vzťahy s médiami a psychológiu reklamy. Vo vedecko-výskumnej činnosti sa špecializuje na výskum mediálneho trhu, dezinformácie a falošné správy v médiách či využitie médií na zlepšenie povedomia o ekoinováciách. V začiatkoch vojnového konfliktu na Ukrajine vypracoval aj rešerš s názvom „Ako svetové a slovenské médiá informujú o útoku na Ukrajinu“.
Kristína Blažeková pracuje ako psychologička, v roku 2021 však úspešne ukončila aj doktorandské štúdium pedagogiky. Už niekoľko rokov sa venuje téme mediálnej gramotnosti, písala o nej i svoju dizertačnú prácu. Pôsobí dokonca v občianskom združení Zvoľ si info, ktoré ľudí vzdeláva v oblasti dezinformácií, čím proti nim bojuje.
Objektívnosť a overovanie sú prvoradé
Na hoaxy a dezinformácie si nemajú dávať pozor len príjemcovia obsahov, či už sú vo forme písaného textu, fotografií alebo videí. Obozretní musia byť aj novinári, ktorí tieto mediálne obsahy spracovávajú. Mali by si overovať fakty z terénu, rovnako aj ich zdroj a subjektívny pohľad s emóciami v článkoch vynechať.
„Jednou zo základných zásad novinárskej práce je prinášať objektívne informácie. Predpokladom je overovať zdroje informácií a využívať iba overené a relevantné zdroje či podobne,“ tvrdí Krajčovič. Vyzdvihuje aj dôležitosť pochopenia problematiky, oslovovanie uznávaných odborníkov a držanie sa faktov.
Blažeková navyše radí pomenúvať javy ich skutočnými menami: „Nehovoriť o ´situácii na Ukrajine´ alebo o ´konflikte na Ukrajine´, ale pomenúvať, čo sa naozaj deje. Čiže vojna. Iné názvy značne zľahčujú vážnosť situácie.“
Odhaľte dezinformácie a hoaxy
Hľadanie kľúčových slov či reverzné vyhľadávanie obrázkov pre kontrolu autenticity fotografií sú len začiatkom v overovaní. K dispozícii máme rozličné možnosti.
Jednou zo základných zásad novinárskej práce je prinášať objektívne informácie.
Novinári sa pri svojej práci štandardne opierajú o služby tlačových agentúr. „Sú zárukou overených informácií. Samozrejme, je dôležité rozlišovať, či ide o uznávané a najmä nezávislé agentúry,“ podotýka Krajčovič. Okrem nezávislých totiž existujú aj agentúry, ktoré sú politicky kontrolované a cielene šíria propagandu. Preto je dôležité si v prípade pochybností informácie zakaždým overiť.
Informácie preverujú aj takzvané fact-checkingové agentúry, jednou z nich je napríklad AFP. Odhaľovaním dezinformácií sa zaoberá aj európsky hub Stredoeurópske observatórium digitálnych médií CEDMO, ktoré zverejňuje konkrétne ukážky hoaxov. Krajčovič v tomto prípade ako užitočné odkazy odporúča aj stránku Policajného zboru SR Hoaxy a podvody, web hoax.sk alebo messengerový bot Checkbot. Pre overovanie správ sú vhodné aj stránky demagog.sk či konšpirátori.sk.
„Najľahšie je navštíviť tie weby a profily na sociálnych sieťach, ktoré sa odhaľovaniu dezinformácií venujú a spravia tak prácu namiesto vás,“ dopĺňa psychologička Blažeková. Okrem toho radí využívať i rozšírenie prehliadača s názvom „Bullshit detector“. Užívateľa upozorňuje v prípade, ak sa nachádza na nedôveryhodnom webe.
Nejde o cenzúru, ani porušenie slobody slova
Krajčovič vníma opatrenia proti dezinformáciám a hoaxom ako snahu o zamedzenie ich šírenia a ochranu čitateľov. Rozširovanie spomínaných správ nepredstavuje slobodu slova, pretože voľnosť jedného človeka končí tam, kde sa za začína sloboda druhého.
Podľa neho ide v prípade dezinformácií jednoznačne o snahu narušiť dôveru ľudí v štátne inštitúcie, rozhodnutia alebo napríklad opatrenia. „Počas prvej, druhej aj tretej vlny pandémie COVID-19 sme boli svedkami intenzívneho šírenia falošných správ, ktorých dôsledkom bolo okrem iného aj odmietanie očkovania, nedôvera voči prijímaným opatreniam a podobne. Možnosť zastaviť šírenie takýchto správ preto vítam a myslím si, že by nemalo byť iba dočasné, ale trvalé a daná možnosť tu mala byť už dávno,“ vysvetľuje.
Ani Blažeková blokovanie dezinformačných webov nepovažuje za cenzúru. „Je to na slovenské pomery striktné a pomerne neštandardné opatrenie, no zároveň sa i nachádzame v neštandardnej a vážnej situácii,“ opodstatňuje svoje tvrdenie.
Neochota zmeniť názor a priznať si omyl
Problémom je, že množstvo ľudí si naozaj osvojí realitu predstavovanú falošnými správami. Zdajú sa byť presvedčivé, keďže potvrdzujú názor určitej skupiny ľudí. Viacerí dokonca považujú za klamstvo alebo zavádzanie, ak iné osoby šíria správy odlišné od ich názoru. Takíto ľudia hľadajú dôkazy pre svoje vlastné presvedčenie, o svojej pravde sa často hádajú a prehovárajú ostatných. Ak aj neskôr na svoj omyl prídu, chybu si verejne priznať nevedia. Za svoje omyly sa niekedy hanbia natoľko, že ich popierajú aj sami pred sebou.
Ako vysvetľuje Blažeková, každý z nás si formuje pre seba charakteristický svetonázor, dlhodobo si vytvárame isté predstavy o dianí okolo nás. Keď si už niečo myslíme a objaví sa informácia, ktorá nám do nášho zmýšľania nezapadá, je to pre nás ohrozujúce.
Samozrejme, je dôležité rozlišovať, či ide o uznávané a najmä nezávislé agentúry.
„Platí, že čím viac zvnútornené presvedčenie máme (tzv. core belief), čím je pre nás osobnejšie, tým menej sme ochotní prijať informáciu, ktorá mu protirečí. Mnohí ľudia teda protikladné informácie môžu vnímať doslovne ako útok proti sebe samému,“ konštatuje. Odborníci takúto situáciu niekedy prirovnávajú i k fyzickej bolesti. Podľa slov Blažekovej sa cítia tak, akoby nedostali len inú správu, ale rovno ranu päsťou do brucha.
Čo robiť, keď dezinformáciám podľahli naši najbližší?
Ak máme v okolí niekoho, kto uveril dezinformáciám, mali by sme mu starostlivo objasniť, prečo sú informácie, ktorým verí, falošné. Ako podotýka Krajčovič, rozhodne by sme sa nikomu nemali posmievať, ani ho odsudzovať. Zaváži vysvetľovanie, uvádzanie konkrétnych príkladov a odporúčanie relevantných zdrojov informácií.
Blažeková odporúča vychádzať z toho, v čom sa v téme zhodneme a klásť na danú zhodu dôraz. Ak zastávame protichodné názory, mali by sme sa pýtať na pôvod informácií a zároveň prezentovať správy z dôveryhodných zdrojov. „Treba dbať i na kvalitu debaty, teda neprinášať len tvrdenie za tvrdením, ale používať argumenty, zdrojovať, zdôvodňovať, vysvetľovať,“ dodáva psychologička, „veľmi dôležité je identifikovať i to, či je človek náchylný veriť dezinformáciám vo všeobecnosti alebo ide len o niektoré témy.“
