Časopis Atteliér zorganizoval oslavu k dvadsiatemu výročiu svojho vzniku. Pozvanie do diskusie prijali novinár z Denníka N Dušan Mikušovič a redaktor TV Markíza Adel Ghannam.
Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?
Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.
Aké to bolo stať sa žurnalistom?
Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.
Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.
Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?
Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.
Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?
Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.
Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?
V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.
Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.
Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?
Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.
Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.
Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.
Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.
Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?
Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.
Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.
Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?
Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.
Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?
Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.
Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.
K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?
Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.
Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.
Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.
Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?
Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.
Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.
Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?
Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.
Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.
Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?
Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.
V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?
Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.
Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.
Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?
Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.
Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.
Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?
Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.
Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.
