Vyštudovali ste kulturológiu s estetikou na UK a neskôr divadelnú vedu s dramaturgiou na VŠMU. Prečo ste sa po prvej škole rozhodli ešte pre divadelný odbor?
Keďže bol socializmus a ja som sa kvôli rodinným dôvodom z minulosti nedostal na VŠMU, vyskúšal som to na Filozofickej fakulte, čo samozrejme neľutujem. Keď však padol socializmus, po troch rokoch štúdia som sa rozhodol pre umenovedný odbor, pretože ma to vždy k divadlu ťahalo. Predchádzajúce štúdium však malo výhodu, pretože na základoch filozofie, estetiky, kultúrnych teórií a mnohom inom sa mohlo lepšie odraziť ku konkrétnostiam divadla a divadelnej vedy.
Je o vás známe, že staviate na texty ako súčasných, tak aj klasických autorov. Ku ktorým vás to ťahá viac?
Mám rád, keď je to v živote pestré. V súčasných textoch mám rád tú reflexiu životných pocitov, ktoré sú blízke nielen mne, ale aj súčasníkom, ktorí tu a teraz žijú. Na druhej strane rád hľadám isté paralely dnešného sveta s myšlienkami, ktoré ponúkli klasici, takže tie klasické tituly sa snažím vidieť v dnešnej divadelnej optike. Tá pestrosť a dopĺňanie sa spočíva aj v umelecky náročnejších a myšlienkovo zložitejších tituloch a taktiež mám rád tvorbu komédií. Je to žáner, ktorý je divákmi veľmi žiadaný a kritikmi podceňovaný.
„Mám rád, keď si divák povie: „Áno, veď toto žijem aj ja.“
Na ktoré inscenácie vo svojej kariére ste najviac pyšný?
Je ich viacero. Každú z nich mám rád či už vďaka hercom, ktorí vytvorili nezabudnuteľné skúšobné obdobie, alebo vďaka tomu, že veľmi výrazne zarezonovala u divákov. Mám rád inscenácie, s ktorými som v Nitre začínal, ako napríklad Tri sestry, ale aj tie najnovšie ako Skrotenie zlej ženy alebo komédiu Sudcove starosti. Taktiež komédiu Love, ktorá sa ťažšie rodila, alebo Hedu Gablerovú z toho náročnejšieho súdka. Na Novej scéne je tiež zopár komédií, na ktoré nemôžem zabudnúť, rovnako ako na operu SND Čarovná flauta pre skvelý mladý herecký a spevácky ansámbel.
V divadle Andreja Bagara pôsobíte už 20 rokov. Čím je pre vás výnimočné?
Pred tými dvadsiatimi rokmi som si kládol otázku, čo môžem tomuto divadlu priniesť. Snažil som sa prísť na kĺb tomu geniu loci tohto divadla, rovnako ako poetike, estetike, hereckým predchodcom a posunúť to niekam ďalej. Dnes je to kvázi moje divadlo, nie že by som ho vlastnil alebo tu nejako hegemónne pôsobil. (Smiech) Za tie roky človek pozná každý jeho kút, zamestnanca a všetky problémy udržať takýto kolos v dnešnej situácii. Preto som hrdý, že sme ho udržali na takej úrovni, na akej je dnes. Máme 94 % návštevnosť, uspokojivú finančnú situáciu, bohatý repertoár. Razíme tendenciu, že divadlo nie je všetko pre všetkých, ale niečo pre niekoho. Som rád, že som to divadlo mohol nejakým dielom posunúť a verme, že dopredu.
Existuje herec, spoluprácu s ktorým si neviete vynachváliť?
Konkrétne meno vám nepoviem. Ja mám veľmi rád hercov, ktorí nerozlišujú veľkosť postavy. Čiže s niektorými sa v jednom skúšobnom období stretávam pri veľkej postave a zároveň aj malej postave a k obom pristupujú s rovnakým nasadením. Najradšej mám hercov z Divadla Andreja Bagara, pretože som bol pri ich prijímaní, vždy si za nimi stojím a všade, kde prídem hovorím: „To sú moji nitrianski herci.“ (Úsmev)
Aký je váš profesijný vzor?
V časoch, keď som začínal, ma do sveta umenia, divadla a divadelnej réžie zasvätil Viktor Lukáč, ktorý je významným divadelným a aj rozhlasovým režisérom. Veľmi si cením spoluprácu, či už ako dramaturg alebo asistent réžie, s takými režisérmi ako pán Bednárik, pán Pitínský, pán Morávek. Na strednej škole ma zas najviac ovplyvnili režiséri ako Vladimír Strnisko, Jozef Bednárik, Ľubomír Vajdička alebo Juraj Nvota.
Priblížte našim čitateľom, ako sa dostane dielo od autora až na divadelné dosky.
Základnou úlohou dramaturga je vycítiť témy, problémy, otázky, ktoré si súčasník kladie a ktorými je táto doba tehotná. Teda také, ktoré dokážu osloviť divákov. Keď tieto témy nájdete, musíte nájsť aj hry, ktoré ich obsahujú, ponúkajú, prezentujú. Potom musíte zvážiť, či by ich dokázalo prijať práve publikum vášho divadla. Hľadáte k tomu adekvátneho režiséra, hercov, ktorých musíte mať v súbore, nakoľko pracujem v repertoárovom činohernom divadle. Potom ten titul prostredníctvom literárnych agentúr objednáte a získate naň práva. Pri tituloch staršieho dáta zadávate preklad, ktorý už v tej textovej podobe bude rezonovať svojou súčasnosťou a hovorovosťou s dnešným divákom. Následne sa stretávate s tvorivým tímom pri uzatváraní zmlúv, dohovorov o obsadení, tvorivom procese.
Ako dlho to celé trvá?
Kým sa začne prvá čítacia skúška, tak niektoré tituly trvajú rok až rok a pol. Samozrejme pri tituloch na objednávku od slovenských autorov je doba výroby dlhšia, približne dva roky.
Ktoré dielo by ste vo svojej kariére určite chceli spracovať?
Ja mám jeden taký dramaturgický zošit s nadpisom „Rýchlo urobiť“, aby tie témy v ňom nezostarli, aby boli stále aktuálne. Momentálne je v ňom asi 20 – 25 titulov. Takže tých diel mám viac. Obľubujem súčasné diela európskych autorov, ale ako dramaturg by som rád siahol aj po niektorých vrcholných dielach Henrika Ibsena ako napríklad Peer Gynt alebo po Shakespearovi, ktorý práve témou sexuálnej ambivalencie môže súčasníka osloviť.
Čaká vás premiéra komédie Druh: Žena. Čím vám je sympatická?
Že je to hra zo súčasnosti, že jej postavy majú šancu osloviť 95 % publika, majú vtip, sebairóniu, vážne témy berú s nadhľadom. Nie je to len tzv. bulvárna, dverová a zápletková komédia, ale má aj prvky situačno-konverzačného humoru. Mám rád komédie, ktoré oslovujú súčasníka jeho témami, keď si divák povie: „Áno, veď toto žijem aj ja, toto sú aj moje témy, ktorými sa zapodievam a ktoré riešim.“
„Mám pocit, že to, čo robím, niekedy beriem až príliš vážne.“
Čo bude nasledovať potom?
Naše divadlo bude mať v polovici mája poslednú, šiestu premiéru tejto sezóny. Je to dramatizácia novely Veľký zošit. Štvrtého mája vyvesujeme kompletné obsadenie budúcej divadelnej sezóny 2015/2016, no a kedže sezóna 2016/2017 bude monotematická, slovenská, tak už aj na nej spolu s autormi predlôh intenzívne pracujeme.
To znie zaujímavo. Čo to znamená, slovenská tematika?
Viac neprezradím. (Smiech)
Za akého režiséra sa považujete? Ste impulzívny alebo máte priam božskú trpezlivosť?
To, ako vidí človek sám seba, býva často klamlivý pohľad. Preto by ste sa na toto mali spýtať mojich kolegov. Uvedomil som si, že v okamihoch, keď som si myslel, že jednám s nadhľadom a veľkorysosťou, moji kolegovia mali úplne opačný pocit. Takže vám neviem odpovedať.
Ako vyzerá váš voľný čas?
Veľakrát ten voľný čas opäť priľne k divadlu. Sledujem materiály k tomu, čo sa v zahraničí hrá, čítam časopisy, ktoré sa venujú súčasnej dramaturgii. Mám rád knihy – beletriu, romány i odbornejšiu literatúru, ale podľahol som aj severskej krimi. Samozrejme to treba striedať aj s fyzickou aktivitou, takže sa rád venujem aj mojej chalúpke so záhradkou a tiež sa venujem sestriným dvom deťom.
Na záver nám ešte prezraďte nejakú vašu neresť alebo zlozvyk.
Mám pocit, že to, čo robím, niekedy beriem až príliš vážne. A druhý zlozvyk je, že mám dosť rozvinuté hypochondrické sklony. (Smiech)
To sa ako prejavuje?
Človek sa až príliš pozoruje v okamihoch, keď ma viacej voľného času. (Úsmev)
SVETOZÁR SPRUŠANSKÝ (44)
Narodil sa 27. júna 1971 v Bratislave. Študoval kulturológiu a estetiku na UK v Bratislave, neskôr divadelnú vedu s dramaturgiou na VŠMU. Ako dramaturg a režisér pôsobil na Novej Scéne, v Opere SND, v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Momentálne pôsobí ako šéfdramaturg a šéf umeleckého súboru v Divadle Andreja Bagara v Nitre.
Autor: Dominika Cifrová
