Európsky olympijský festival mládeže (EYOF) je najväčším európskym multišportovým podujatím pre športovcov od 14 do 18 rokov. V lete hostil mladých športovcov zo 48 krajín. Tí spolu s dobrovoľníkmi premenili Banskú Bystricu a jej okolie na malú olympijskú dedinu.
Koná sa každé dva roky, v zime aj v lete, pod záštitou Medzinárodného olympijského výboru. Zimný, organizovaný v dátume od 21. do 30. januára, práve prebieha v talianskych Dolomitoch, po ňom bude nasledovať letný v slovinskom Maribore.
Jeho súčasťou je olympijský oheň, ceremoniály či slávnostný sľub športovcov a funkcionárov. EYOF je bránou na olympijské hry. Aj keď nie je pre všetkých odrazový mostík do ich športových kariér, väčšina účastníkov si z podujatia odnáša cenné priateľstvá a skúsenosti, ktoré pretrvávajú neraz aj celý život.
Študentka Michaela Mrníková sa zúčastnila EYOFu ako supervízorka. V rozhovore sa dozviete, ako funguje dobrovoľníctvo na olympijských podujatiach, akí boli športovci k dobrovoľníkom a prečo (ne)musíte byť športovec, aby ste vedeli do podujatia zapadnúť.
Ako si sa dozvedela o EYOFe?
Cez moju kamarátku, ktorá poslala link do jednej spoločnej skupiny. Ona sa o jeho organizácii dozvedela na svojej univerzite.
Prečo si sa rozhodla do toho ísť?
Dobrovoľníčiť som chcela už dlhšie, aj na strednej som k tomu inklinovala – cez organizáciu konferencií či súťaží. Potom som sa chcela rozbehnúť aj na športovom dobrovoľníctve, čo mi však zbrdzila korona. EYOF mal byť moja prvá dobrovoľnícka skúsenosť.
Ponúkli ti post supervízorky. Váhala si, či ho prijať?
Práveže vôbec, aj keď som sprvu veľmi nevedela, do čoho idem. Niekoľko mesiacov po vstupnom pohovore mi zavolali s pracovnou ponukou supervízorky, riaditeľka dobrovoľníkov mi vysvetľovala, o čo pôjde. Potvrdilo sa mi, že je to niečo, čo by ma bavilo a čo by som robiť vedela.
Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a nie sme na to sami.
V čom sa činnosť supervízora odlišovala od bežného dobrovoľníka?
Ja som sa síce prihlásila ako dobrovoľníčka, ale ako supervízorka som mala úplne iné povinnosti. Svojmu tímu som však pomáhala, keď sa mi dalo. Chcela som si vyskúšať ich prácu. Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.
Ako supervízori sme začali pracovať začiatkom januára tohto roka, pričom EYOF bol koncom júla. Dozvedeli sme sa, aké veľké skupiny budeme mať a čo sa bude robiť na konkrétnych oddeleniach. Boli sme manažérmi pre dobrovoľníkov, na začiatku EYOFu sme s nimi riešili ich príchody, odpovedali im na otázky ohľadom ich ubytovania a celkovej organizácie.
Čo nové si sa naučila?
Extrémne veľa vecí, či už soft skills – komunikácia, time management, čo všetko dokážem sama spraviť a za aký čas. Do EYOFu som bola „individualistka“, myslela som si, že všetko dokážem zorganizovať najlepšie sama. Avšak tam sme si ako supervízorský tím veľmi sadli. Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a že na to nie sme sami, že sa napríklad môžeme vyrozprávať, keď máme zlý deň.
Naučila som sa ako pracovať s ľuďmi, ako organizovať väčšie skupiny, ako funguje veľké podujatie. Je úžasné, koľko ľudí sa na tom podieľa, ako je všetko premyslené, aj ako to môže celé padnúť v priebehu sekundy. Cítim, ako veľmi som počas EYOFu narástla, dal mi veľa z oblasti event managementu.
Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.
Nastavil ťa EYOF do vlastnej budúcnosti, že by si sa chcela profesijne venovať organizácii športových podujatí?
Áno. Napriek tomu, že študujem učiteľstvo matematiky a fyziky, čo je mimo tohto celého, využila som skúsenosti z toho, že som učila. Mala som dosť mladých dobrovoľníkov a vedela som, ako s nimi pracovať. Takisto som vedela, že chcem niečo takéto organizačné robiť v budúcnost, pričom učiteľstvo sú moje zadné vrátka. Možno tieto dve veci raz spojím.
Vďačím tiež za veľa nových kontaktov, ktoré som získala. Ľudia, ich názory a pracovná minulosť ma veľmi inšpirovali v tom, čo chcem robiť. Určite plánujem organizovať aj vzdelávacie podujatia a dobrovoľníčiť aj na ďalších športových udalostiach, lebo atmosféra na nich je skvelá.
Ktorých športových podujatí by si sa chcela zúčastniť?
Najbližšie plánujem Európske hry v Krakowe a ďalší letný EYOF v Maribore. Supervízorstvo mi síce dalo veľa, ale chcela by som si vyskúšať aj klasické dobrovoľníctvo, lebo vidíš všetko za tým podujatím.
Sú vo výhľade aj ďalšie akcie, ktoré by vedel olympijský výbor ponúknuť?
V najbližšej dobe určite tieto dve, no chcela by som to ísť skúsiť aj na olympijské hry. Myslela som si, že je strašne ľahké sa tam dostať, no stretla som sa s ľuďmi, ktorí tam chodia so športovými delegáciami a povedali mi, že sa tam hlási 120-tisíc dobrovoľníkov a berú 20-tisíc.
Síce som sa nespoznala s ľuďmi, ktorí dobrovoľníčili na olympiáde, ale viem, že takí na EYOFe boli. Oni sú už európska komunita, ktorí takto chodia, napríklad na olympijské hry mládeže. Posledné sa konali v roku 2020 v Laussane vo Švajčiarsku. Je však veľmi náročné sa tam dostať a „veľké dobrovoľníctvo“ môže byť aj finančne náročné.
Na olympiádu sa hlási 120-tisíc dobrovoľníkov, berú 20-tisíc.
Prečo?
EYOF zabezpečil ubytovanie, stravu aj dopravu, kdežto na takýchto veľkých akciách majú len jedno jedlo v krabičke za deň. Nemajú garantované ubytovanie, čo bude napríklad v Paríži počas hier extrémne ťažké. Na tieto akcie paradoxne chodia dobrovoľníčiť dôchodcovia, ktorí majú veľa peňazí, skúseností a nerobí im to problém.
Ja si teda ešte s väčšími akciami počkám, ale veľmi ma to tam láka. Nateraz viem pomáhať aj takto lokálne.
V ktorý moment si bola šťastná alebo vďačná, že si išla dobrovoľníčiť do Bystrice?
Keď to hodnotím spätne, vďačím za každý moment, aj keď bol negatívny. Bolo super, že sa mi to stalo, lebo sa mám z toho čo učiť a nabudúce ma to nezlomí.
Konkrétne to boli maličkosti, napríklad entuziazmus mojich kolegov, keď som ich videla pracovať. Akí boli zorganizovaní, ako ich to bavilo a ako mi vraveli, že sa už hlásia do Mariboru. Ešte predtým som si vravela bože môj, chudáčikovia, veď mohli byť na prázdninách. Sršalo z nich nadšenie, že môžu pomôcť a mestu či celému Slovensku sa ukázať. Robili tam sedem hodín a boli absolútne v pohode s tým, že majú za to len jedlo a ubytovanie.
No videli športovcov, mohli sa s nimi porozprávať, cítili tímového ducha, mohli si ísť pozrieť hry. Takto si to užívali a je úžasné, keď má niekto vnútornú motiváciu a nerobí to pre certifikát. Bolo to fascinujúce a veľmi pekné.
Nádherne si mi to spojila dokopy, lebo som samozrejme mala otázku aj o najhoršom momente.
Iste, boli aj tie. Napríklad tesne pred začiatkom EYOFu sme cítili tlak z rôznych strán, veci sa menili omnoho rýchlejšie ako predtým. Ide o to, že všetky tieto veci boli vtedy ťažké, no naučila som sa, že to takto môže fungovať aj v ďalších podujatiach. Dopadlo to koniec koncov dobre, takže nemám čo ľutovať.
Aké výhody mali dobrovoľníci počas EYOFu?
Ak neboli z okolia Banskej Bystrice, mali zabezpečené ubytovanie na vysokoškolských internátoch vo Zvolene a v Bystrici. Mali tiež stravu, jedno teplé jedlo a jeden snack denne, čo bola bageta, dva kusy ovocia a sladkosť. Využívali svoje akreditačné karty na dopravu zadarmo v autobusoch a vlakoch. Dostali uniformy – nohavice, polokošele, vetrovku, šiltovky, pršiplášť, batoh a fľašu.
Niektoré oddelenia videli do zákulisia viac ako iné, napríklad ubytovanie alebo NOC’s. Chodili po poschodiach, ktoré si jednotlivé športové výpravy vyzdobili plagátmi alebo vlajkami.
Asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu.
Čo znamená NOC’s?
NOC’s services znamená asistencia národným olympijským výpravám. Bolo to veľmi zaujímavé oddelenie, dobrovoľníci z neho boli veľmi blízko k športovým výpravám, každej jednej krajine robili pravú ruku alebo ich usmerňovali na infodeskoch. Napríklad asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu. Moja sestra dostala od belgickej výpravy šiltovku (smiech).
Dobrovoľníci z Médií a PR zasa videli Media Press Centrum, komunikovali s domácimi aj zahraničnými novinármi a fotografmi. Z media pointov na každom športovisku mali vždy najlepší výhľad.
Stihla si si popri supervízorovaní pozrieť aj nejaký šport?
Videla som gymnastiku a atletiku. Na tú som pôvodne nechcela ísť, lebo ma to nikdy extra nelákalo. Ale je úžasné ju sledovať naživo, ako ľudia behajú, skáču, hádžu – celkovo ma to veľmi nadchlo. Videla som aj finálový zápas mužského volejbalu, tenis a trochu cyklistiky. No vzhľadom na moju pozíciu to bolo ťažšie skoordinovať.
Ovplyvnila vtedajšia prítomnosť športov tvoj životný štýl?
Jasné. Už len to, že som tam začala robiť, som brala ako malý športový zázrak. Veľakrát som sa stretla s názorom, že keď aktívne nešportujem, prečo dobrovoľníčim na športovom podujatí. V prvom rade to bola organizačná záležitosť, čiže o samotný šport ani tak veľmi nešlo. No keď som videla, ako šport ľudí spája – či už olympijské hry, dobrovoľníctvo – v rámci podujatia, kde športovci na sebe celý život makajú, získavajú medaily, skúsenosti, nové priateľstvá. Je to fascinujúce.
EYOF ma motivoval športovať, snažím sa chodiť každý týždeň plávať a do posilky, celkovo lepšie žiť a hýbať sa. Plus šport je vždy téma navyše, o ktorej sa dá rozprávať (smiech).
Prečo vôbec dobrovoľníčiť?
Aj keď dobrovoľníkova odmena nie sú peniaze, za tie zážitky, nové kontakty a nadobudnuté zručnosti to stojí. Získate know-how a prehľad, čo vám často pomôže viac ako peniaze. Keď si napríklad myslíte, že ste zabudli po anglicky, lebo ste dlho nerozprávali,zistíte, že ste nezabudli. Dobrovoľníctvo vás naučí vynájsť sa a improvizovať.
