Dominika Šimonffyová si skúsila dobrovoľníctvo v Afrike prostredníctvom saleziánov a občianskeho združenia Savio. V rehabilitačnom centre sa snažia pomôcť mladým ľuďom v menej rozvinutých krajinách.
Po dlhšom uvažovaní sa Dominika rozhodla prihlásiť na misijnú prípravu. Tá trvala jeden rok, počas ktorého sa aj s ostatnými dobrovoľníkmi stretávala každý víkend. Kurz ich mal pripraviť na rôzne situácie, s ktorými by sa mohli stretnúť. Po úspešnom ukončení vysokej školy, kde študovala anglický jazyk, kompetentní pridelili Dominike miesto dobrovoľníčky v Angole.
Keďže sa jej do tohto mesta nepodarilo vybaviť víza, po dlhšej dobe papierovačiek sa ocitla v Nairobi, hlavnom meste Kene. Do štátu pricestovala začiatkom decembra aj so svojou kolegyňou Monikou. Vystriedali manželský pár Slovákov, ktorý prerušil dobrovoľnícku činnosť v rehabilitačnom centre, pretože čakal dieťa.
Každý deň mal časový harmonogram
Pôsobiskom bolo rehabilitačné centrum Langata Bosco Boys, kde sa nachádzajú chlapci zo slumov a ulice. Cieľom programu je adaptovať ich do normálneho života dieťaťa a pripraviť do školy. Stredisko nie je oficiálna škola a preto v ňom môžu vyučovať aj belosi. Chlapci, ktorí prípravu zvládnu, postúpia do Kuwindy, čo je v podstate materské centrum celého ústredia Langata Bosco Boys.
Náplňou práce dobrovoľníkov je byť pri dieťati a pomôcť mu v núdzi. Neexistuje žiadny presný návod, čo robiť a ako to robiť. Je potrebné prispôsobiť sa dennému programu a pridávať doň vlastné nápady. V meste Nairobi mal každý deň časový harmonogram, ktorým sa všetci riadili. Deň sa začal o siedmej ráno svätou omšou a raňajkami. Úlohou chlapcov je následne upratovanie interiéru školy. „To bola časť programu, ktorá ma vedela špeciálne rozčúliť. Upratovanie u nich totiž znamená vyliať vedrá s vodou všade – aj v interiéri – a potom ju pozametať a poutierať handrou,“ prezradila Dominika s úsmevom.
Dobrovoľníctvo v Afrike nie je vždy jednoduché
Po upratovaní začalo vyučovanie, ktoré prebiehalo rôzne. Dominike boli pridelení mladší žiaci, konkrétne tretiaci, ktorí boli vo veku od 7 do 23 rokov. Keďže niektorí chlapci boli dlhé roky na ulici, triedy tam sú zmiešané. O jednej hodine bol čas na obed a po ňom na domáce práce, ktoré vykonávali pravidelne.
„Buď som pri nich len sedela, alebo som tento čas využila na to, aby som si šla nakúpiť či zbehla k doktorovi s chorými chlapcami. Africké či kenské zdravotníctvo je kapitola sama o sebe. Na všetko dávajú lieky od bolesti,“ reagovala Dominika. Spolu s kolegyňou zriadili medical room, kde chlapcov ošetrovali. Zo začiatku si k deťom museli nájsť cestu a zisťovať informácie od miestnych, pretože mali problém s komunikáciou.
Po popoludňajších domácich prácach nasledovali hry, najčastejšie futbal, ktorý je obľúbeným športom miestnych detí. Večer bol vždy spestrený programom, ako napríklad, rozprávkami, predstaveniami alebo inými aktivitami. „Ja s kolegyňou sme po večeri zvykli podávať lieky, čo boli najväčšie boje. Vždy totiž prišlo milión chlapcov – simulantov, ktorí nám dali naozaj zabrať. Dokonca sme im podávali tic-tacy a snažili sa nezinfarktovať. Ak ale v televízii premietali dobrý film, v ten večer nebol chorý nikto. Boli však aj takí, ktorí mali vážne zdravotné problémy. Viackrát sme boli na pohotovosti, videla som rôzne úrazy či dôsledky ťažkého života v zlých podmienkach,“ zdôverila sa Dominika.
Čo sa týka bývania, dobrovoľníci boli ubytovaní v blízkosti školy v domčeku alebo na internáte s chlapcami. Väčšie problémy boli so stravou, ktorá bola prispôsobená hlavne miestnym. Najčastejšie išlo o jedlá, ako gideri (fazuľa s kukuricou) alebo ugali (múka prevarená s vodou) so strukovinami či kapustou.
Dobrovoľníci sa snažili spestriť ich stravu najmä ovocím alebo koláčmi. Pred misiou zháňala Dominika financie prostredníctvom viacerých zbierok či sponzorov. Vyzbierané peniaze jej neskôr poslúžili na výdavky spojené s misiou. Očkovania a preklady na víza si zaplatila sama. Organizácia jej však poskytla príspevok na stravu a peniaze na letenku, poistku a odvody.
Príchod na Slovensko zvládala len ťažko
Dominika svoju dobrovoľnícku činnosť ukončila po štyroch mesiacoch kvôli šíriacemu sa ochoreniu COVID-19. Z návratu na Slovensko mala väčší kultúrny šok, než keď prišla do Kene. „V posledných týždňoch môjho pobytu som si začala na všetko zvykať. Vedela som lepšie reagovať na konflikty s domácimi a taktiež som videla pokroky aj u mojich žiakov, z čoho som bola nadšená. Prvýkrát v živote som mala pocit, že robím naozaj niečo, čo má obrovský zmysel,“ priznala.
Po príchode na Slovensko podstúpila 14-dňovú karanténu a našla si bývanie v Bratislave. Dominike dobrovoľníctvo chýba, a tak sa snaží pomáhať ľuďom na Slovensku. Čaká na deň, kedy bude môcť opäť vycestovať do Nairobi k deťom: „Pravdupovediac, svoj odchod z Kene zvládam veľmi ťažko. Nepridáva tomu ani fakt, že moja kolegyňa sa navzdory všetkému rozhodla tam zostať. Každý deň čítam správy z Kene. Žiaľ, nevyzerá to tam dobre, ľudia trpia a pravdepodobne ešte viac budú.“
Misia v Nairobi dala Dominike viac, než si myslela. Hodnotí to ako dobrú skúsenosť. Dobrovoľníctvo či odcestovanie do cudzej krajiny je pre ňu prekonávanie vlastných limitov. Apeluje na ľudí, ktorí chcú pomáhať druhým a zaujímajú sa o takéto krajiny, aby do toho šli. „Naučila som sa, čo je to žiť pre niekoho iného a tiež nazerať na svet inými očami, dokázať sa prispôsobiť alebo sa zaprieť. V kritických chvíľach človek spoznáva sám seba, svoje kladné aj záporné stránky. Naučila som sa viac hľadať cesty a spôsoby na riešenie problémov, nevzdávať sa,“ priznala Dominika a zároveň dodala, že ľudia v Keni jej dali viac, než ona im.
