Profil
Bc. Mgr. Lucia Škripcová (27) vyštudovala masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave a bakalársky stupeň štúdia žurnalistiky na FF UKF v Nitre. Je študentkou 3. ročníka doktorandského stupňa štúdia a vedúcou kabinetu KEFA. Vedecky sa venuje tlačeným a elektronickým komunitným médiám, duálnemu a triadickému systému médií a regulácii vysielania.
Vo svojom profile na fmk.sk máte napísané, že ste vyštudovali dve školy. Prečo ste sa rozhodli ísť študovať žurnalistiku do Nitry počas vášho magisterského štúdia na FMK?
(smiech) Chcela som sama sebe dokázať, že mám na “niečo viac”. FF UFK v Nitre sa vždy prezentovala ako niečo viac. Napriek tomu, že my sme masmediálka a oni sú žurnalistika, čo sú dva príbuzné odbory, každý je o inom. Štúdium na FMK je postavené na tom, aby sa ľudia profilovali a štúdium im poskytuje dostatočne širokú škálu výberu. Kladie sa dôraz na kreativitu a osobnosť samotného študenta. V Nitre je to náročnejšie, čo sa týka množstva požadovaných vedomostí. Napríklad dejiny žurnalistiky sú tam rozdelené až na štyri časti. Tiež čo semester, to slovenčina. Ale tá mi veľa dala a pomohla mi, keď som svojho času robila jazykovú korektorku v Atteliéri.
Ako si spomínate na svoje začiatky na FMK?
Keď som nastupovala na štúdium (pozn. red. 2009), niektoré veci boli nemysliteľné, napríklad taký počet kabinetov a ateliérov. Na začiatku môjho štúdia bol jeden fotografický ateliér, a to ateliér Huszára a Pavloviča. Dnes ich je toľko, že si človek nevie vybrať.
Aké predmety vyučujete na FMK?
Učím KEFU, tzn. kreatívno-experimentálny fotografický ateliér. Nájdete ma aj na predmetoch vysielacia štruktúra (pre piatakov masmediálcov) a žurnalistické žánre (pre prvákov marketingových). Okrem toho mám aktuálne predmet nové trendy a médiá, pod garanciou pani prodekanky Minárikovej. Je to skvelý predmet.
Odporúčate?
Áno. Nové trendy nadväzujú na všetky teórie, ktoré sa učia v prvých dvoch – troch rokoch štúdia, ale snažia sa ukázať, kde sme teraz, na základe čoho sme sa dostali do bodu, v ktorom sme a akým smerom sa môžeme vyvíjať.
Čím sú vaše hodiny špecifické?
Pokiaľ sa študent nudí, prirodzene sa nič nenaučí.
To záleží na tom, o ktorom predmete sa bavíme. Napríklad KEFA je v prvom rade rodina. Je to úplne iný spôsob vyučovania. Sme kamaráti, stretávame sa aj mimo univerzitnej pôdy a veľa sa rozprávame. Celá forma vyučovania KEFY je v mnohom otvorená. Pre porovnanie, nové trendy sú teoretický predmet, ale snažím sa ho viesť spôsobom, aby to pre študentov nebola nuda. Som zástancom toho, že pokiaľ sa študent nudí, prirodzene sa nič nenaučí. Minulý školský rok som poprosila študentov, aby mi napísali tri veci, ktoré im tento predmet dal a o ich spätnú väzbu na moju formu výučby. Kritika je jedna z tých vecí, ktoré posúvajú ďalej a človek sa učí celý život. 98% z nich napísalo, že mi nemajú čo vytknúť. Jeden študent dopísal, že to bol prvý predmet za tri roky, ktorý bol vedený tak, že ho nenapadlo si vytiahnuť telefón a pozerať do neho.
Je to vaším najväčším úspechom v rámci doktorandskej kariéry?
Nazvime to štúdiom, lebo doktorát nie je kariéra. Ja to beriem z pohľadu, že úspechov je veľa a je ich mnoho druhov. Keď na štátniciach uspejú študenti, ktorým vediem bakalárky, alebo keď ich hodnotiaca komisia pochváli − to je pre mňa obrovský úspech. A keď ma potom objímajú a spolu sa tešíme, že to dobre dopadlo. Každý, aj malý úspech niekoho blízkeho považujem aj za svoj. Keď vidím, ako sa celá fakulta, univerzita a študenti posúvajú míľovými krokmi vpred a k lepšiemu, to je úspech.
Myslíte si, že je výhodou, že ste boli najskôr študentkou? Viete lepšie pochopiť študentov, ich zmýšľanie, ako viesť hodinu?
Každý bol raz študentom, ale jasné, že áno. Počas môjho štúdia som mala veľmi rada pedagógov, ktorí boli autoritou a mali veľa skúseností. Či študent chcel alebo nechcel, tak ho niečo naučili. Na druhej strane som mala rada pedagógov, ktorí boli skôr kamaráti. Ja sama seba nepovažujem za autoritu. Som radšej kamarátka. A čo sa týka zmýšľania študentov, tak tým, že sa snažím byť s každým kamarát a tým, že som nebola študentkou tak dávno, vidím, čo ich baví. Som aj koordinátorka štúdia pre 3. ročník KOMU, ale často sa so študentmi rozprávam aj na iné témy ako koordinačné. Viem ich pochopiť
Prečo ste sa rozhodli pokračovať v štúdiu a nešli ste po ukončení magisterského stupňa do praxe? Je vaším cieľom zostať na FMK ako pedagóg?
To je taký pekný príbeh. Vždy som vzhliadala k starším študentom a doktorandom, s ktorými som bola kamarátka a vnímala som ich ako kapacity. V treťom ročníku bol školiteľom mojej bakalárky doktorand Martin Stropko, s ktorým sme si skvele rozumeli. Vzhliadala som ku skupine starších študentov, ktorých si pamätajú už len pedagógovia alebo moji rovesníci. Táto kreatívna zmeska ľudí ako Miro Ardon, Antonios Vlachou, Dominika Šišková, Ivan Butko, Radka Buricová, Miro Piaček a iní, boli skrátka všade! No ja som mala vždy pocit, že musím byť ešte trošku staršia a ešte trošku lepšia, aby som mohla robiť “veľké veci” ako oni a aby som mohla kreovať ľudí tak, ako kreovali oni mňa. Až keď som nastúpila do prvého ročníka PhD., zistila som, že to tak vôbec nefunguje. Ak niečo chcem, musím to spraviť ja. Keď chcem byť zajtra lepšia, musím s tým začať dnes a sama. A to je silný hnací motor. Všetci sa totiž vieme svojím kúskom podpísať pod to, aby niečo zajtra bolo lepšie. Aby budúci študenti mali lepšie vybavenie, lepšie podmienky, viac možností. Je to o zapojení každého jedného človeka, ktorý je členom fakulty. A čo sa týka mojej budúcnosti na FMK, samozrejme, že chcem zostať. Ako doktorand vidím, že dokážem niekoho kreovať, dokážem ho posunúť tým správnym smerom. Aké veľké možnosti sa v tom prípade otvoria, ak by som bola pedagóg?
Povedali by ste, že istým spôsobom je „povolanie doktorand“ poslaním? Tým, že odovzdávate svoje poznatky…
Presne, ako sa zvykne hovoriť: „Učiteľ nie je povolanie, ale poslanie.“ Či si učiteľ, doktorand alebo pedagóg, musíš to primárne robiť srdiečkom. Inak to nikdy nebude fungovať.
Vráťme sa k téme KEFA. Odporučili by ste nerozhodnutým prvákom a študentom tento ateliér? Ako to prebieha v KEFE? Čo ak študent nemá vôbec žiadne vzdelanie v oblasti fotografie, poprípade mu chýba vybavenie?
Naša ,,Kefka’’ je pre každého. Študenti sú totiž rozdelení na tri skupiny. Prvá skupina sú mladší študenti, ktorí majú svoj prvý foťák, nevedia ho ovládať, no baví ich to a chcú sa niečo naučiť. Druhá skupina sú tí starší, ktorí techniku zvládajú a delia sa na dve podskupiny. Prvá sú žánristi, ktorí sa učia technické fotografické žánre ako zátišie, krajinka, portrét, atď. Druhá podskupina sú experimentátori. Tam sa hráme s experimentálnymi a alternatívnymi technikami fotenia, fotíme šialené témy, aktuálne napr. téma Neviditeľný fialový slon. Tretia skupina sú najstarší, ktorí majú veľmi jednoduchú úlohu, a to spraviť si výstavu. (smiech) Musia si zabezpečiť a vybaviť všetko, od priestorov cez tlač fotografií až po občerstvenie na vernisáži. A spraviť fotografie, ktoré budú vystavovať, samozrejme. Tento rok pracujeme na úplne uletenej, experimentálno-kreatívnej forme výstavy. Keď sa to podarí tak, ako to máme v hlavách, ste všetci vítaní. Pozvánky si určite všimnete.
Čo rada robievate vo voľnom čase?
A mám náhodou nejaký voľný čas (smiech), mám štyri formy toho, čo robím. Buď pečiem koláčiky, čítam, hrám sa počítačové hry alebo idem na prechádzku či výcvik so psom.
Akú dobrú knižku ste naposledy čítali?
Odhliadnuc od vedeckej literatúry, ktorú čítam k dizertačnej práci, čítam momentálne Geraldovu hru od Stephena Kinga. Mám rada sci-fi a hororovú literatúru.
Posledná otázka. Zmenili by ste niečo na tejto škole alebo vám tu niečo chýba?
Ak mi niečo chýba, tak to skrátka spravím alebo sa zapojím do riešenia, ak sa už na ňom pracuje. Mala som napríklad pocit, že na škole chýba interná forma komunikácie smerom k študentom. A zrazu bum, koncom októbra sa spustil online chat na fmk.sk., na ktorom som ja takmer stále. Chýbala mi istá forma zgrupovania študentov „makačov“. Tiež sa už na tom pracuje. Hlavné posolstvo, ktoré z toho vyplýva, je, že ak sa niekomu niečo na fakulte nepáči, treba to niekomu povedať a začať s tým niečo robiť. Študenti by sa nemali báť hovoriť, kritizovať, takisto aj pochváliť, diskutovať. Veď kde inde je čas a priestor na tieto veci, ak nie na akademickej pôde?
Autor: Daniela Miťková
Foto: Kristián Pribila − ateliér KEFA
Infoblok
Čo neviete o Lucii Škripcovej?
Má tri sestry.
Má dvoch psov, čivavu Flo a švajčiarskeho bieleho ovčiaka Winčenza.
Presne 11 rokov má krátke vlasy a farbí si ich.
Rada pečie koláčiky a tortičky, no kuchyňu musí upratať niekto iný.
S odretými ušami dokončila strednú školu.
Chodila na gymnázium a nebavila ju matematika a chémia.
