Keď vás niekto udrie do brucha druhým koncom metly, necítite bolesť. Telo vám zocelil adrenalín. Cítite ju v momente jeho odchodu. Nohy sa vám začnú triasť a vnútro vypínať. Myseľ je na vrchnej poličke vášho bytia a vy máte opäť sedem rokov – nedosiahnete na ňu.
Prvú štvorku v živote som dostala z diktátu. Nad vybranými slovami po B som plakala týždeň. Stále si spomínam na ten premočený papier. Nátlakový cvik však nikdy nepomohol. Vždy, keď som z dostala zlú známku (čítaj inú ako jednotku), volala som mame, aby som zmiernila dopad.
Premisa bola jednoduchá – ak jej to poviem teraz, bude mať čas vychladnúť, kým prídem domov. Veľmi som sa bála bitky. A ten strach mi zostal dodnes. Vždy, keď spravím chybu.
Bolo by smiešne si myslieť, že sa to dieťa postupne nenaučí – po chybe nasleduje trest. Napokon, princíp akcie a reakcie Pavlov naučil aj psa. Aj mama toho nášho. (Má rovnaké úzkostné stavy ako ja.)
Keď som sa učila vlastivedu, zvykla ma z nej skúšať. Učila som sa naspamäť niekoľko strán. V momente, keď som spravila chybu, poslala ma do izby. Bolo jedno, že som sa len zakoktala. Nie si si istá? Nevieš to. Ak ma do izby vrátila viac než trikrát, nasledoval krik.
Počas leta som na terapii vypĺňala dotazník YSQ-S3, ktorý popisuje maladaptívne schémy a traumatické zážitky. Najväčšie markery mal u mňa motív trestu. Aby som bola presná, išlo o túto jeho formuláciu – „Som zlý človek a zaslúžim si trest.“ A trestám sa dodnes.
Ak na mňa v práci zvýšia hlas, uzavriem sa do seba a nie som schopná rozprávať. Prečo? Čakám na bitku. Keď kričím ja, vyčítam si to. Prečo? Pretože aj mama kričala. Udržujem vzťahy, ktoré mi ubližujú. Prečo? Zaslúžim si trest.
Nedokážem sama sebe povedať nie. Ak mám pocit, že je toho na mňa v práci veľa, pracujem viac. Nerobím polovičaté roboty, lebo sa nechcem vrátiť do izby. V žiadnej izbe nenechávam zatvorené dvere. Zatvorená v izbe som bola väčšinu svojho života.
Moji najbližší mi vravia, že som na pokraji vyhorenia. A ja im to neverím, pretože tak žijem celý život. Neznášam dotyky a objatia. Bola by som schopná prisahať, že mi spôsobujú fyzickú bolesť. Mamin dotyk znamenal modrinu. Prečo by mal byť cudzí dotyk iný?
Žila s nami 15 rokov a ja som si za ten čas stihla vypestovať iracionálny strach zo samej seba. Keď som sa ráno pozrela do zrkadla, nebola tam moja tvár. Bola jej a bola všade. V drobnej mimike, gestách, slovách, ktoré som používala. Neznášala som sa každý deň. Na mamu som sa hnevať nemohla. Ona mala rakovinu a ja som bola to nevychované decko, ktoré posielala na drahé liečenia. S astmou som zápasila až do puberty. Zmizla v momente, keď zmizla aj mama a jej cigaretový dym.
Keď sa k nám po šiestich rokoch vrátila, nedokázala som s ňou byť v jednej miestnosti. A hovorím si, prečo? Mám 22 rokov, preboha! Ale mám nespracované zážitky z detstva a vždy, keď ju vidím, mám nutkanie zatvoriť sa do izby. Po troch mesiacoch od nás znova odišla. S krikom, jedným kufrom a bez psa. Predtým ma ešte stihla udrieť do brucha opačnou rúčkou metly. A mňa premohol pocit celkom iný – familiárny. Ten výraz poznám dôverne. Výraz matky sekundu predtým, než vás udrie.
Dlho som premýšľala, či tento komentár napíšem. Bola som presvedčená, že nenapíšem. Ale potom som vás videla na chodbách, stojacich v čo najvzdialenejšom kúte. Vidím ako sa chcete myknúť vždy, keď sa k vám niekto priblíži. A rozumiem tomu. Chcem, aby ste vedeli, že v tom nie ste sami. Máte tiež právo slobodne dýchať a ten nádych raz príde. V momente, keď zmizne aj cigaretový dym.
