Nechcem byť nič iné, iba fotograf
Ak by sme mali zhrnúť Tiborove dospievanie jedným slovom, opísali by sme ho ako smutné. Narodil sa v obci Réca pri Bratislave, otec bol ekonóm a matka kuchárka, takže nemal v rodine žiadne výtvarné korene. Už ako dvanásťročný začal fotografovať. Rodinu, susedov či kamarátov fotil staručkým Veltaflexom a robilo mu to nesmiernu radosť. Na druhej strane mal Tibor problémy v škole, učitelia ho nechápali, a dokonca sa mu na vysvedčení objavili dvojky zo správania. Umelecky založený mladík chcel po skončení základnej školy pokračovať na Škole úžitkového výtvarníctva, no neprijali ho. Otec chcel mať z neho automechanika, ale po roku na učilišti veľmi vážne ochorel. Tibor dostal infekčný zápal hrubého čreva, leukémiu a chronickú anémiu. Po dvoch rokoch ho lekári prepustili s ortieľom “stratený prípad”. „Tibor si však raz v električke vypočul rozhovor dvoch žien o liečiteľovi, ktorý jednej z nich pomohol. Nepoznal jeho meno, ale akýmsi detektívnym spôsobom ho vypátral. A tento bylinkár mu skutočne pomohol,“ prezrádza Tiborov vynikajúci priateľ Ľuboš Jurík. Tibor mal odvtedy naozaj veľkú dôveru voči ľudovým liečiteľom, na čo aj doplatil. Choroba v mladom veku mu priniesla aj pár pozitív. Keď sa liečil v Prahe uvidel tu billboard s nápisom Kariéra Asahi Pentax, čo bola kamera. Tibor si zaumienil, že s týmto zariadením urobí kariéru. Fotil všetko. Krsty, pohreby i svadby, aby si zarobil na vysnívaný foťák. Dal zaň 12 000 korún, pričom priemerná cena auta v tej dobe bola dvojnásobná. Investícia sa mu vrátila niekoľkonásobne. Už o pár rokov totiž fotil profesionálne.
Zo začiatku pracoval ako fotograf vo vydavateľstve Živena, kde fotil pre dámske časopisy. Napriek tomu, že túto prácu bral iba ako zárobok, robil ju veľmi profesionálne. „Tibor nebol štandardný fotograf, ktorý fotil iba pre peniaze,“ hovorí Jurík. Stratenú mladosť si vynahradil počas štúdia v Prahe na FAMU, kde študoval fotku. Študoval ju až osem rokov. Praktickú časť diplomovej práce venoval fotografovaniu výstavby Gabčíkova. „Tibor ma zobral fotiť Gabčíkovo so sebou. Dva týždne sme bývali s robošmi v unimobunkách, zablatení a špinaví. Tieto fotky sa potom rozhodol vystavovať v Československom kultúrnom centre v Budapešti. Hovoril som mu, aby nebláznil, pretože Gabčíkovo bola vtedy veľmi háklivá téma, nakoľko Maďari ho odmietali. Bolo tam napätie, aktivisti protestovali a on chcel robiť výstavu o nechcenom Gabčíkove v centre Budapešti. Fotky však boli tak silné a umelecké, že sa našťastie nič zlé nestalo,“ spomína na Tiborovu odvahu spisovateľ Ľuboš Jurík.
Fotograf – osobnosť
Fúzo, ako Tibora prezývali, nemal spočiatku ambície vydávať publikácie. Svoje fotky chcel iba vystavovať. Zlom nastal po výstave portrétov, ktorá mala úspech a zároveň vyvolala škandál. Tibor fotil rôzne verejne činné osoby, ako napríklad Miroslava Váleka. „Tibi ich však nafotil takým karikaturistickým štýlom, že oni sami nevedeli, čo si majú o tom myslieť. Portréty sa foteným páčili, ale iba tie, na ktorých neboli oni sami. Nakoniec vyšli ako kniha.“ Potom nastala dlhá etapa fotenia Cigánov. Rómovia ho vzali medzi seba ako svojho, aj keď občas to nebolo jednoduché. „Raz ho nechceli pustiť do osady, v ktorej už poznali mňa. Tibor však jednému uvalil a ihneď si získal rešpekt a bol tam varený-pečený,“ vysvetľuje Ľuboš. Tiborova devíza bola v tom, že dokázal počas fotenia navodiť uvoľnenú atmosféru a dostať človeka do polohy, v ktorej sa cítil dobre. Napríklad ešte počas jeho študentských čias fotil Bohumila Hrabala. „Hrabal bol veľmi zdržanlivý, no Tibor mu na kolená posadil manželku a zrazu obidvaja ako keby sa roztopili,“ spomína na fotenie Pražských rozhovorov ich autor Jurík. Ani počas fotenia vzbúr vo väzniciach nemal Tibor žiadny problém. Väzni vraj boli ústretoví a dokonca boli radi, že ich fotí. Kvalita jeho fotiek tak netkvie iba v jeho talente, ale aj v jeho osobnosti. Okrem divadelných predstavení fotil Huszár aj natáčanie filmov. Podarilo sa mu byť na natáčaní Formanovho filmu Ľud verzus Larry Flynt, ktoré aj fotil. Jeho povolanie ho priviedlo k mnohým významným ľuďom a vďaka nemu precestoval svet.
Cestovateľ
Na Slovensku fotil drevené kostolíky, v Zimbabwe portrétoval deti s AIDS, v Brazílii karneval, fotil Paríž či New York. U jeho fanúšikov najviac zarezonovala publikácia New York – mesto tolerancie. Ameriku sa Tibor rozhodol navštíviť preto, aby zistil, aké má miesto vo svetovej fotografii. Začal sa tu učiť po anglicky, a dokonca prednášal ako hosťujúci umelec na New York University. Cez deň navštevoval kurzy a popoludní fotil mesto. Nachodil sa pri tom stovky kilometrov. New York nafotografovali tí najlepší dokumentaristi, akými sú Williem Klein či Eliott Erwitt a ďalší. Tiborove fotografie sú iné pre ich otvorenosť a vizuálnosť. „Tibor nevyhľadával humor ani tragédiu, fotografoval bežný život a jeho intimitu so všetkým, čo k nej patrí,“ zveruje sa Matúš Zajac a dodáva že „New York je nádherná knižka plná tolerancie a pochopenia bežného života v tomto pulzujúcom meste. Fotografia dvojičiek s aktom je pre mňa jedinečná.” „Tibor by nikdy nefotil bulvárnu fotku, paparazzi zábery. Všetko ostatné mu bolo prístupné. Veci videl inak, mal iné výtvarné a vizuálne cítenie. Z obyčajnej banálnej fotky vedel urobiť niečo dynamické. Využíval ten „fór“, že hlavný predmet zaostril a zvyšok obrazu bol tak trochu rozmazaný. Ako keby bol subjekt vo vetre. To je to, čo ľudí na Tiborových fotkách zaujalo a hľadali v nich zmysel,“ objasňuje techniku fotenia Ľuboš Jurík. Huszár fotil vo väčšine prípadov čiernobielo. Podľa neho bola fotka dynamická, len keď mala dva tóny – čierny a biely a ostatné poltóny dávali fotke estetickú hodnotu. Aj v ére digitálnych fotoaparátov fotil stále na film. Bavilo ho vyvolávanie fotiek, považoval to za akúsi alchýmiu.
Bohém
Tibor Huszár bol nesmierne pracovitý, nebol typ, ktorý by vydržal minútu bez fotoaparátu. Dokonca ho stále nosil zavesený na krku, no ako každý umelec aj on bol bohém. Miloval ženy a jedlo. Celú noc dokázal piecť moriaka, vedel sa poriadne „nažrať“. „Raz, keď sa pohádal so ženou, býval u mňa asi dva týždne. Mal taký apetít, že po otvorení chladničky ju celú vyjedol. Moja manželka ho musela upozorniť, aby niečo nechal aj deťom,“ spomína priateľ Ľuboš a dodáva: „Keď však Tibi začal diétovať, stálo to za to. Obe svoje chladničky s presklenými dverami vyprázdnil a mäso rozdal priateľom. Tie isté chladničky naplnil klíčkami, semienkami a ovocím. Celé dni dokázal piť iba šťavy. A nakazil tým aj nás.“ „Keď mu však lekár povedal, že jeho stav sa čo i len trocha zlepšil, opäť sa vrátil k starému spôsobu stravovania. A tak to išlo stále dokola. On bol v nemocnici permanentne. Po prepustené bol tak tri mesiace v pohode, a potom sa zasa zhumpľoval,“ dodáva Roman Pavlovič, Huszárov kolega. Tibor veľmi rád fotil akty, čo vyplývalo z jeho lásky k ženám. Čo na ňom ženy videli? „Síce bol hromotĺk, no bol ako buldog. Zahryzol sa do ženy a už ju nepustil. Bol šarmantný a vtipný, čo ženy zrejme priťahuje,“ s úsmevom vysvetľuje Jurík.
Zapísaný do histórie
Život Tibora Huszára bol prepojený s prácou fotografa ako dieťa s matkou cez pupočnú šnúru. Možno práve preto je na Slovensku považovaný za najvýznamnejšieho fotografa 2. polovice 20.storočia. „Vtedy bol najdôležitejší, najzaujímavejší, najlepší. Nebol typ reportéra, ktorý chodí na rôzne zákazky. Tibor mal svoju tému, rodnú Récu a širšiu – Cigánov. A portréty. Jeho prístup bol typický pre autorov, ktorí chystajú výstavné či knižné projekty, ale ktorí nerobia pre časopisy,“ spomenul Václav Macek. Sám Tibor však nemal rád podobné škatuľkovanie a vravieval, že dobrá dokumentárna fotka rozpráva sama, nepotrebuje, aby ju obkecávali ako konceptuálne dielka. Podľa jeho asistenta fotografa Matúša Zajaca Tibor určite ovplyvnil slovenský fotografický dokument: „Jeho dielo je nezameniteľné a natoľko silno prenikajúce, že si ho každý dokumentarista musel všimnúť.“
Podnikateľ
Aj tá najideálnejšia kariéra musí občas čeliť problémom. Tie k Tiborovi prišli spolu s fotením fotiek Mečiara a kandidátov strany HZDS-ĽS na volebné plagáty. Nešlo o žiadnu umeleckú fotku, Tibor jednoducho urobil dobrý kšeft. Sám to označil za najlepší obchod svojho života. Za fotky mu totiž Mečiar daroval Strojnotraktorovú stanicu v Pezinku v hodnote 80 miliónov korún. Riadiť fabriku bolo náročné, a tak ju Tibor postupne rozpredal, dodnes má iba jednu prevádzku. Z peňazí z predaja financoval svoje knihy. Zdroj peňazí a predovšetkým podporu Mečiara mu vytýkalo množstvo osobností od Štefana Hríba až po Ondreja Kohouta. V tomto období ho opustilo naozaj veľa priateľov. Účel však svätí prostriedky. „Na Mečiara sa zabudlo, ale o Tiborovi Huszárovi sa bude hovoriť stále, pretože z jeho peňazí urobil knihy, ktoré sú trvácne,“ obhajuje kamaráta spisovateľ Jurík.
Pán pedagóg
Tibor Huszár začal v roku 2003 odovzdávať svoje remeslo do rúk mladším. Začal učiť na FMK. Na školu ho prilákal jeho kamarát Slavomír Magál, vedúci katedry umeleckej komunikácie: „Pôvodne nemal pedagogické ambície, ale keď som ho zoznámil s Mariánom Matyášom, ešte ako s naším študentom, tak sa nadchol a sľúbil, že to skúsi. Potom ho už samotní študenti dostali svojou usilovnosťou a talentom. Dokonca, keď začal učiť u nás, chceli ho získať konkurenčné školy. Jednej z nich sa to nakoniec podarilo, lebo mu sľúbili vysokú akademickú funkciu. Vzápätí to však oľutoval a vrátil sa.“ Tibor Huszár bol pre mladú univerzitu naozaj veľké meno. Pri Tiborovi stál na FMK takmer celý čas Roman Pavlovič. Spolu vyučovali fotografiu, podieľali sa na organizovaní študentských výstav a publikovaní kníh. „Tibor bol v našom tíme skôr chrlič nápadov. Niečo naozaj megalomansky vymyslel a je sranda, že sa to potom vždy urobilo.“ Huszár ako pedagóg preferoval skôr praktický štýl výučby. Brával študentov na workshopy na lazy ku Lučencu, kde ich okrem fotenia učil aj umeniu žiť. „Nebol ten typ, ktorý by došiel do prednáškovej sály a hurá, poďme učiť. Vždy si vytipoval pár ľudí, ktorým sa venoval viac. Neobľuboval davy,“ vysvetľuje Roman a dodáva, že na predmet chceli robievať aj výberové konanie, pretože fotku si dával vtedy hocikto, aby získal kredity. Najvýznamnejším projektom, na ktorom sa Huszár podieľal spolu s kolegami boli ročenky Muuza či Kone FMK, ale i publikácia Medzi kvapkami dažďa – autisti. Podľa Magála Huszár na školu priniesol svetovosť a svetáckosť, bonvivánstvo aj pokoru pred umením. K rozvoju fotografie ako predmetu na FMK pomohol predovšetkým tým, že študentom ukázal príklad. „Vedel sa krásne nadchnúť, ale vedel svoje dielo aj výborne prezentovať a predať. To vás na inej škole nenaučia,“ pochvaľuje Tibora docent Magál.
Človek
„Ako človek mi dal Tibor strašne veľa a boli sme priateľmi až do jeho smutného konca. Prenášal na mňa vášeň pre sociálny dokument, dával mi rady nie zbytočnými rečami, ale jeho skutkami a charizmou. Z Tibora charizma vyžarovala na každom kroku a bol otvorený pre každý názor, proste úžasný veľký človek,“ vyznáva sa Matúš Zajac. Tibor bol niečo medzi extrovertom a introvertom. Keď sa nehovorilo o ňom, tak sa nemalo hovoriť vôbec. „Bol tak trošku narcis,“ prezrádza Ľuboš. „Mal však obdobia, keď chcel byť sám. Naopak po rozvode a presťahovaní sa do Harmónie v Modre vyhľadával ľudí. Veľakrát mi volal uprostred noci a chcel sa zhovárať. Často sme debatovali až do svitania a niekedy som mu nezdvihol, lebo mi už s tými jeho rečami išiel na nervy, nebavilo ma počúvať ako narieka. Na druhý deň som ho však vždy išiel navštíviť,“ spomína spisovateľ Jurík. Život mu po určitom čase opäť skomplikovala choroba. „On si to pripúšťal, aj ho to trápilo, no po čase už na to rezignoval. Zvykol si na nadváhu a niekedy na svoje ochorenie nedbal. Oslavoval a zabával sa aj tri dni, išlo mu skôr o ten zážitok ako o následky. Aj sa snažil zdravo žiť, za tri mesiace dokázal markantne schudnúť, no nikdy ho to nebavilo dlhodobo,“ prezrádza Roman Pavlovič.
Tibor už nestihol vydať plánovanú publikáciu s názvom Hombaj ma tuhavo. Je to výraz, ktorý používali ešte ako deti: hojdaj ma tuho. Kniha mala byť plná absurdných fotiek zo socializmu ako napríklad prvé máje, čakanie na mäso či rukovanie. Nebolo to však nič urážlivé, naopak išlo o milé, pôvabné a láskyplné zobrazenie tohto obdobia s historickou výpovednou hodnotou. Tibor túto knihu nestihol vydať, opustil nás 11. septembra 2013 u seba doma v Harmónii.
