Z Bardejova sa dostala až do Prahy. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu, začínala v TA3. Neskôr sa stala prvou slovenskou spravodajkyňou Českej televízie (ČT). ANETTA KUBALOVÁ už tri roky moderuje cestovateľský magazín Objektiv, jednu z najstarších relácií Českej televízie, ktorú sleduje v priemere pol milióna Čechov. Češtinu z jej úst ale nepočuť.
Pochádza z Bardejova. Externe vyštudovala masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave. Ako redaktorka začínala v televízii TA3 v roku 2001. Česká televízia si ju o tri roky neskôr vybrala za svoju zahraničnú spravodajkyňu. Počas materskej dovolenky v USA písala pre denník SME a točila reportáže pre TV Markíza. Dnes moderuje cestovateľské relácie Objektiv na ČT1 a Objektiv ČT24. Jej manžel je Michal Kubal, úspešný český reportér a moderátor. Spolu vychovávajú tri deti.
Moderátorkou, a dnes aj dramaturgičkou cestovateľského magazínu Objektiv ste od mája 2014. Striedate sa s českou kolegyňou Vendulou Krejčovou. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Oslovil ma Tomáš Šponar, ktorý bol vtedy dramaturgom a moderátorom relácie a Andrea Majstorovičová, kreatívna producentka Českej televízie. Boli to ľudia, ktorí ma poznali z môjho predošlého pôsobenia v ČT. Prišli s nápadom vysielať Objektiv aj v slovenčine. Oslovili ma, absolvovala som kamerové skúšky v českom a slovenskom jazyku. Vedenie televízie nakoniec rozhodlo, že Objektiv bude každú druhú nedeľu moderovaný v slovenčine. Vnímali ju ako spestrenie a zároveň posunutie sa niekam inam.
Ako vnímate fakt, že tvorcovia si vybrali ako jazyk programu aj slovenčinu?
Pokiaľ ide o Objektiv, myslím si, že rozhodnutie dať priestor Slovákovi bolo zaujímavé. Na jednej strane to má vtip – cestovateľský magazín moderuje cudzinec v rodnej reči, pričom mu väčšina divákov rozumie. Na strane druhej, Objektiv rozširuje obzory, ponúka nové pohľady na známe miesta a ukazuje miesta neznáme.
Od vzniku Českej televízie ste prvou Slovenkou, ktorá moderuje Objektiv v slovenčine?
Pokiaľ viem, tak áno.
V ČT pôsobíte od roku 2004. Vyčítali vám už vtedy používanie slovenčiny na obraze?
V Českej televízii som začínala ako prvá spravodajkyňa, ktorá bola Slovenka. Všetci moji kolegovia boli českí redaktori. To, že sa v tom čase v spravodajskej relácii Události začala objavovať slovenčina, bola určite zmena, ale nie tak zásadná, ako keď moderátor relácie uvádza po slovensky zavedenú reláciu. Ako vtedy, tak aj dnes sa objavovali názory za a proti.
Objektiv je aj na Facebooku. Prevládajú tam pozitívne hodnotenia vašej slovenčiny, ale objavuje sa aj kritika. Ako ju vnímate?
S týmto sa stretávate nielen v Česku. Ak ľudia chcú mať predsudky, tak ich budú mať bez ohľadu na to, či ste Čech alebo Slovák. Keď som ako redaktorka TA3 pokrývala tému obrany, mala som kolegu, ktorý sa udivoval nad tým, prečo televízia nevyslala muža. Predsudky existujú v rôznych oblastiach. Ale niekedy dostávam aj vtipné reakcie. Divák sa ma napríklad opýtal, čím to je, že moja čeština znie ako slovenčina.
Nie všetky slová sú si v češtine a slovenčine podobné. Ako by ste uviedli príspevok o kráľovstve cencúľov vo Vysokých Tatrách? Použijete cencúľ alebo rampouch?
Použijem cencúľ, pretože po slovensky je to cencúľ. Ale snažím sa podobne rozdielnym výrazom vyhýbať. V roku 2007 som napríklad pre ČT natáčala reportáž o siamských dvojčatách zo Slovenska, ktoré boli zrastené v oblasti brucha. V príspevku som slovo pečeň uviedla aj v českom jazyku ako „játra“, pretože ide o úplne iný výraz.
Mimo kamery hovoríte po slovensky alebo po česky?
Držím sa slovenčiny. Stáva sa mi, že na slovenčinu Česi reagujú pozitívne a sú radi, že ju počujú. Češtinu používam len ak vidím, že mi nerozumejú.
Vaším prvým plánom bolo študovať právo. V Trnave ste napokon externe študovali masmediálnu komunikáciu.
Začala som študovať v Michalovciach, kde mala UCM v tom čase vzdelávacie stredisko. Neskôr som požiadala o preklad do Trnavy, ale žila som v Bratislave. Externe preto, že som musela pracovať, aby som si mohla dovoliť študovať.
Fakultné médiá vtedy neexistovali a popri škole ste pracovali. Kde ste zbierali prvé skúsenosti s médiami?
V bardejovskej televízii som bola raz na kamerových skúškach. Týždeň som praxovala v TV Markíza. Tam som po prvýkrát nahliadla na dennú výrobu spravodajstva. S Danicou Kleinovou, či Danielom Krajcerom. A neskôr som si podala prihlášku do novovznikajúcej televízie TA3. Vzali ma na post zahraničnej redaktorky, potom do domácej redakcie.
V televízii v Bardejove vám povedali, že redaktorka z vás nikdy nebude. Dnes pracujete v Českej televízii. Znamená to, že sa nikdy netreba vzdávať?
Znamená to, že ľudia sa môžu mýliť. Ak by ma jeden negatívny názor zastavil na mojej ceste hneď na začiatku, tak by niečo nebolo v poriadku. Na druhej strane, ak by som tie kamerové záznamy videla, možno by som dnes na seba mala rovnaký názor.
V roku 2001 ste ukončili bakalárske štúdium a ďalej ste nepokračovali. Študenti masmediálnej komunikácie dnes študujú hlavne kvôli magisterskému titulu. Skúsenosti im ale zväčša chýbajú.
Neviem, ako na tom študenti masmediálnych odborov sú. Niekto sa rozhodne venovať štúdiu, iný staví na prax. Ideálna je kombinácia. Ja som sa vybrala cestou praxe. Prvú reportáž som písala do pol štvrtej ráno, takže bolo čo zlepšovať.
V roku 2001 spustila vysielanie TA3. Boli ste pri jej vzniku. Aké boli začiatky?
Pri nástupe do TA3 bolo pre začínajúcich novinárov výhodou to, že išlo o projekt spravodajskej televízie na Slovensku, ktorému veľa ľudí neverilo. Takže na začiatku sa tam nehlásili novinárske hviezdy z iných televízií. To bolo pre nás, neskúsených novinárov, výhodou. Keď sme začínali chodiť na kurzy, budova ešte nebola dostavaná. Vysielať sme začali mimoriadne na niekoľko hodín v septembri kvôli dianiu po teroristických útokoch v USA, i keď oficiálny štart vysielania bol naplánovaný na neskôr.
O čom boli kurzy, ktoré ste spomenuli?
Učili sme sa písať príspevky, vystupovať pred kamerou, rozprávať zrozumiteľne, zároveň nie úplne pomaly, aby sme to stihli všetko povedať v rámci minúty desať. Od začiatku to viedol Zdeněk Šámal a Stanislava Benická. Neskúsení sa učili od skúsených novinárov. TA3 bola moja prvá, a teda veľmi dôležitá skúsenosť. Boli tam ľudia, ktorí nás viedli správnym smerom a ukázali nám, ako majú spravodajstvo, reportáže, živé vstupy vyzerať, čo v nich povedať, aby sa divák niečo dozvedel a aby sme ho zaujali.
Neskôr ste začali moderovať Tému dňa. Dnes ju moderuje Peter Bielik. Ľudia mu vyčítajú neobjektívnosť. Má byť novinár objektívny?
Zastupovala som Braňa Závodského. Neviem posúdiť reláciu Téma dňa, nesledujem ju. Všeobecne platí, že novinár by mal byť objektívny.
V roku 2003, v čase vášho odchodu do ČT, získala televíziu TA3 spoločnosť J&T. V roku 2007 ju kúpila spoločnosť Grafobal podnikateľa Kmotríka. Ako sa pozeráte na skupovanie médií finančnými skupinami?
Najzákladnejšia vec je, aby novinár robil svoju prácu nezaujato a objektívne. Do konfliktu záujmov sa môžete dostať, aj keď je médium platené z koncesionárskych poplatkov. Je to o osobnosti novinára.
Vyskúšali ste si televíziu, rozhlas a print. Ktoré médium vám prirástlo najviac k srdcu?
Baví ma televízia, pretože sa tam pracuje s obrazom a zvukom, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Televízia vám vďaka obrazu dotvorí príbeh úplne inak. Učili nás, že je dôležité robiť reportáž reportážne. Obraz máme používať na vytvorenie príbehu, nie na doilustrovanie textu, ktorý si novinár napíše a načíta v strižni. Ale bavilo ma aj písať články, pretože tam si obrazom nepomôžete a musíte to napísať tak, aby si človek vedel konkrétnu situáciu, miesto, ľudí predstaviť.
V roku 2008 ste s manželom odišli do USA. Počas piatich rokov ste písali pre denník SME a vyrábali reportáže pre TV Markíza. Prezidentom bol vtedy Obama. Dnes Ameriku vedie jeho oponent – Donald Trump. Zaskočilo vás to?
Očakávané to nebolo. Ale to nielen v Amerike. Zaskočilo aj to, že sa na Slovensku strana pána Kotlebu dostala do parlamentu. Keď som pracovala ako spravodajkyňa ČT, chodievali sme na ich akcie. Malá skupina mladých ľudí pochodovala ulicami v čiernych uniformách a okoloidúci sa uškŕňali. Myslím si, že mnohých ľudí smiech prešiel. Svedčí to niečo o nás všetkých.
Bývalý redaktor Českého rozhlasu, Petr Vavrouška, odišiel zo Slovenska znechutený. Z postojov politikov, povrchnosti médií či rasizmu Slovákov. Plánujete sa vrátiť späť na Slovensko?
Neplánujem sa v najbližšej dobe vrátiť, ale nie kvôli vývoju na Slovensku. Slovensko mám rada, je to moja rodná krajina. Žijem však v Česku a s rodinou tu teraz máme svoj domov.
Autor: Peter Dlhopolec
Foto: Anetta Kubalová, YouTube, Česká televízia
