Eliška Lenčešová z obce Trakovice neďaleko Trnavy má len 20 rokov a už sa stihla stať majsterkou Slovenska v tanečnom športe.
Navštevuje Tanečnú školu Grácia v Michalovciach a okrem toho je zároveň aj študentkou FMK UCM v Trnave. V rozhovore nám priblíži tento šport a porozpráva, aké to je byť tanečníčkou a popri tom stíhať študovať úplne iný odbor.
Vedela by si nám čo najlepšie priblížiť definíciu slovného spojenia „tanečný šport”? Čo v tom tvorí šport a čo tanec?
Tanečný šport sú spoločenské tance, v ktorých sa súťaží. Existujú dve federácie. Prvou je WDC (World Dance Council), ktorá je zameraná viac artisticky, čo znamená, že sa snažia v tanci potlačiť športovú stránku a viac vyzdvihovať tú artistickú. Druhá federácia s názvom WDSF (World Dance Sport Federation), v ktorej tancujem aj ja, sa snaží poukázať na to, že sme umelci, ale aj na to, že podávame športové výkony.
Tanec je šport v tom, že sa pri ňom vykonáva veľmi vysoká fyzická aktivita. Zúčastňujeme sa na kondičných tréningoch, aby sme tie tance vôbec dokázali udýchať. Samozrejme, je to aj umenie, pretože tanec je umenie odjakživa. Záleží aj na estetične, keďže musíme dobre vyzerať a vyvolať nejakú emóciu. Tanec je najmä pre divákov, pre ktorých tvoríme tieto show.
Inklinovala si k tomuto športu už odmalička? Myslíš si, že je dobré dať deti na tanec už od útleho veku?
Bola som veľmi hyperaktívne dieťa, a keď som bola malá, stále som tancovala. Odmala som v sebe mala otvorenosť, bola som extrovert. Už vtedy som bola schopná posadiť celú moju rodinu doma na gauč a vytvoriť pre nich vlastné tanečné predstavenie. Ja by som deti na tanec určite dala, pretože podľa mňa je to najkomplexnejší šport, aký existuje.
Je to šport, v ktorom musíš podávať nielen športové výkony, ale aj dobre vyzerať a vedieť sa pri tom tváriť. Tanec nás učí správať sa, ale aj vedieť vyhrávať i prehrávať, keďže na súťažiach to býva často veľmi ťažké. Najviac vecí ma do života naučil určite práve tanec. Počas toho, ako som sa rozvíjala tanečne, som sa rozvíjala aj ako osobnosť.
Ako sa líšili tvoje tréningy v období, kedy si patrila medzi mládež, oproti tomu, ako vyzerajú dnes?
Kategória mládež bola zatiaľ v mojej kariére najúspešnejšia. Boli tam najväčšie šance dostať sa najvyššie, ako dokážem. Tréningy sa líšili v tom, že sme trénovali viac s tímom Diablo a chodili sme na sústredenia do Ľubľany v Slovinsku, kde nás trénoval majster sveta a bývalý tanečník Zoran Plohl. Tréningový plán bol v podstate taký istý, ako mám teraz, čiže každodenný tréning minimálne tri hodiny dvojfázovo a rôzne sústredenia. Jediné, čo sa zmenilo v kategórii dospelý, je to, že som zmenila tím. Trénujem viac s tímom TLT a chodím viac do Dánska, kde trénujeme s bývalým majstrom sveta Petrom Stokkebroem.
Koľko percent tvorí talent a koľko tréning? Oplatí sa začať chodiť na tanec aj takzvanému úplnému drevu?
Percentuálne to úplne neviem odhadnúť, ale myslím si, že talent je len faktor, na ktorom záleží hlavne na začiatku výberu športu, ktorý chce človek robiť. Ostatné je obrovskou mierou dosiahnuté tvrdým tréningom, disciplínou a chtíčom, ktorý človek má a je jedno, čo konkrétne robí. Poznala som aj tanečníkov, s ktorými si tréneri naozaj nevedeli dať rady a vychovali z nich buď národných majstrov, alebo majstrov Európy.
Talent je len faktor, na ktorom záleží hlavne na začiatku výberu športu, ktorý chce človek robiť.
Ako zvládaš rolu študentky a tanečníčky zároveň? Je ľahké skĺbiť školské povinnosti s tanečnými tréningami a účasťami na súťažiach?
Myslím si, že túto rolu zvládam zatiaľ celkom fajn, samozrejme to ale nie je jednoduché. Musela som si vybaviť individuálny študijný plán, ktorý mi dovoľuje vymeškávať 50 % prednášok. Keďže moja hlavná trénerka býva v Michalovciach, každý druhý týždeň cestujem tam spolu s partnerom, kde trénujeme celý týždeň, a ten nasledujúci som v škole. V týchto školských povinnostiach mi veľmi pomáha aj cesta vlakom, ktorá trvá 8 hodín a viem si tým pádom dostatočne dobehnúť veci, ktoré mi na prednáškach ušli.
Je pre teba finančne náročné vykonávať aktívne tento šport? Čo patrí medzi najväčšie výdavky?
Rodičov, ktorí chcú dať deti na tanec, asi veľmi nepoteším, keďže tento šport je finančne naozaj veľmi náročný. Ak chcete trénovať s tými najlepšími trénermi, najviac financií je práve za tréningy. Je to väčšinou nad 50 € za 45 minút.
Medzi ďalšie výdavky patria šaty, ktoré sú často zdobené rôznymi drahšími kamienkami či tanečné topánky, keďže jeden pár stojí minimálne 120 € a za rok človek potrebuje dvoje až troje. Okrem toho sú finančne náročné aj všetky cesty a súťaže, na ktorých sa síce dostávajú peniaze za body a preplácajú sústredenia, je to však stále len malá časť našich výdavkov.
Keďže na Slovensku trénerov s veľmi dobrou kvalifikáciou nie je až tak veľa, určite sa týmto športom dá aj dobre uživiť.
Máš nejaký vzor, ktorý je v tejto oblasti tvojou inšpiráciou či motiváciou?
Mám veľmi veľa vzorov, ktoré sa často menia, keďže popri tom, ako sa mením osobnostne, tak sa menia aj moje vzory. Nie sú to len tanečné vzory, ale aj vzory z rôznych starých filmov. Mojím terajším tanečným vzorom je tanečníčka Anna Melnikova z Ruska.
Mám ale jedno motto, ktoré je práve v tejto dobe pre mňa dôležité: mojím jediným idolom a vzorom, ku ktorému každé ráno vzhliadam, som ja. Ďakujem sebe za to, čo som dokázala a dokážem. Mojím vzorom som teda ja sama o 20 či 30 rokov. Mám nejakú víziu, kde budem, a tá vízia je môj vzor.
Čo považuješ za najväčší benefit a, naopak, čo je najväčším mínusom tanečného športu?
Najväčšími benefitmi sú určite vyformovaná postava, rozvíjanie osobnosti, stretávanie sa s rôznymi ľuďmi, cestovanie po svete či stanovenie a splnenie si cieľov. Mínusy tancovania sú určite to, že máte pokazené kĺby. Ja mám napríklad problémy s chodidlami, keďže často stojím na vyšších topánkach a stále musím trénovať nárty. Okrem toho, samozrejme, financie a častá únava po tréningoch.
Aké sú najčastejšie zranenia v tomto druhu tanca?
Najčastejšie zranenia v tanci sú asi natiahnutie svalu, keďže robíme rôzne naťahovacie figúry. Ďalej to môže byť seknutie v krku či v inej časti tela, narazeniny z rôznych pádov alebo vykĺbenie členka či zápästia. Medzi tie drobnejšie patrí kŕč, kvôli čomu potrebujeme veľa magnézia a rôznych masérov na rozmasírovanie.
Ako sa dá na tréningu zvládnuť nepekný pád? Stalo sa ti už, že bola kvôli zraneniu ohrozená tvoja účasť v súťaži?
Na tréningu spadneme veľakrát, no ak ide o naozaj nepekný pád, ktorý nám zruší na nejaký čas aj ďalšie pôsobenie, jediné, čo musíme mať, je pevná vôľa. Netrénovať, počúvať doktorov a byť v tom dôsledný. Keby sme tie veci nedali do poriadku a neoddýchli si, mohlo by nám to ohroziť aj celé tancovanie.
Keď som raz bola na súťaži v Dánsku, strávila som celý pobyt v posteli s horúčkou namiesto súťaženia. Raz som sa dokonca nemohla zúčastniť na majstrovstvách Slovenska, kde som bola každoročne finalistkou, keďže mal môj partner mononukleózu. A síce to nebola moja zdravotná nevýhoda, bez neho som sa zúčastniť nemohla.
Spomínaš si na tvoj najväčší trapas či nepríjemnosť z nácviku alebo až zo samotnej súťaže?
Počas jednej tanečnej súťaže ma môj partner v rámci jednej figúry zaujímavo točil a ja som na sebe mala šaty, ktoré sa veľmi ľahko odhaľovali na hrudníku. V jednom rohu sedel majster Slovenska, ktorý sledoval našu zostavu a práve v momente, keď sa mi odhalila vrchná časť odevu, sme sa navzájom pozerali do očí.
Ďalší trapas sa mi stal na súťaži v Maďarsku, kde bolo na kraji parketu ohraničenie zo železných tyčí a špagátu. Ja som v ten deň mala na sebe väčšie šaty a keď som chytila jednu z tyčí, nevedomky som ju za sebou ťahala asi 10 sekúnd, až kým som si to kvôli tej ťažkej váhe konečne neuvedomila.
Keď sa tomu človek venuje na profesionálnej úrovni, je možné sa týmto športom aj uživiť alebo je odkázaný byť len ako záľuba?
Slovenský zväz tanečného športu odmeňuje finančnou sumou najlepších športovcov, ktorí sú vo svetovom rebríčku umiestnení do stého miesta. Človek môže potom v budúcnosti robiť trénera a čím lepšie výsledky má počas svojej kariéry, tým lepšie si vie aj zarobiť. A keďže na Slovensku trénerov s veľmi dobrou kvalifikáciou nie je až tak veľa, určite sa týmto športom dá aj dobre uživiť.
Do akého veku sa dá venovať tejto činnosti? Kedy približne končia profesionálni tanečníci svoju kariéru?
Tanečníci vo všeobecnosti väčšinou tancujú do veku 30 až 35 rokov. Závisí od toho, ako to zvládajú, či už majú rodinu, alebo potrebujú skončiť kvôli zdravotným problémom. Väčšinou je to vek 35 rokov, maximálne 37. Najhlavnejším dôvodom ukončenia kariéry býva bolesť kĺbov, nôh či celého tela.
Myslíš si, že je tento šport na Slovensku dostatočne docenený?
Nemyslím si to, keďže u nás prevládajú skôr iné typy športov na rozdiel od Ruska, kde je o dosť viac prezentovaný a ide doň aj množstvo peňazí. Tanečníci tam majú po finančnej stránke takmer všetko zabezpečené.
Máš určitú víziu toho, čo by si ešte v tomto športe chcela dosiahnuť? Aký je momentálne tvoj najväčší cieľ?
Mojím najväčším cieľom je dostať sa čo najvyššie, ako dokážem, tancovať kvalitne, nejsť cez politiku a stať sa finalistkou majstrovstiev sveta. Okrem toho by som sa chcela raz tancom aj živiť, byť docenenou trénerkou na Slovensku, ale aj cestovať do zahraničia či propagovať tento šport u nás, čím by bol žiadanejší – a teda aby týmto športovcom bolo viac dopriate.
