Štyri roky strávila v Tanzánii učením detí v angličtine, ktoré dovtedy anglicky vôbec nevedeli. A ona neovládala ich jazyk. Teraz sa už Emi, ako jej všetci hovoria, dohovorí aj po svahilsky. Dnes je už naspäť v Trnave a do Tanzánie chodí kvôli výskumu etnika Dagotov. Ľudia v tomto etniku sú ovešaní korálkami, ženy nosia na ozdobu medené obrúče na nohách. Väčšina z nich do školy nikdy nechodila.
Ako ste sa dostali do Tanzánie prvýkrát a ako dlho ste tam žili?
Pozval ma kamarát, miestny kňaz Francis, ktorého som stretla v roku 2001 na kurze taliančiny v Ríme. Začala som šetriť na letenku či očkovania a neskôr dala v práci výpoveď. Tak som v roku 2011 prišla do dedinky Shelui spolu so svojou kamarátkou. Afrika bola mojím tajným detským snom. Pre vyštudovaného etnológa je etnicky rôznorodá Tanzánia odmenou. Z pôvodných troch mesiacov sa stali štyri roky. Pred rokom som sa vrátila na Slovensko, avšak na jeseň som sa do Tanzánie vrátila, tentokrát na výskum k mojej dizertačnej práci. Ďalšiu časť výskumu by som mala absolvovať aj tento rok.
Podarilo sa vás postaviť pre tamojšie deti škôlku. Čím je výnimočná?
Myslím, že tým, ako vznikla. Deti sme najskôr rok učili v tieni pod stromom alebo na verande. Dlho sme uvažovali nad možnosťou pustiť sa do stavania škôlky pre deti. Pošlú nám ľudia peniaze? Podporia nás? Podarilo sa, prispeli nám známi aj neznámi. Súčasťou budovy bola i spoločenská hala, kancelárie, budúca internetová kaviareň, ktorá neskôr slúžila ako počítačová učebňa pre školákov. Za podpory Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety sa postavila a zriadila Klinika sv. Lujzy, tiež ubytovacia časť pre lekárov a učiteľov. Z viacerých finančných zdrojov sme sa pustili asi do najnáročnejšieho projektu – do stavby základnej školy. Naša škôlka bola síce katolícka, ale našli ste v nej nielen katolíkov, ale aj moslimov, luteránov, anglikánov. Náboženská diverzita, ktorá bez problémov funguje.
- Chlapec má na sebe hodinky, aj keď čas nepozná – do školy nechodil. Zdroj: archív E.B.
„Máloktorý Datoga dnes nemá mobil, aj keď doma nemajú elektrinu.“
Po čase ste otvorili aj základnú školu. Ako hodnotíte výsledky s odstupom času?
Bolo úžasné sledovať malých školákov. Ako sa postupne učili čítať a písať, tak som spolu s nimi rástla aj ja. Myslím, že najväčšou odmenou bola ich radosť z nových vedomostí. Dychtivosť, akou oplývali každý deň a v neposlednom rade i vďačnosť rodičov, ktorí sa zapojili do stavby nielen finančne, ale prišli pomôcť vlastnými rukami.
Ako vás vnímali deti, keďže ste „biela“?
Deti boli samozrejme „bielymi“ učiteľkami nadšené a podľa slov rodičov sa týmto faktom všade chválili. Ochytávali nás, ovoniavali a hlavne sa nevedeli dočkať vyučovania. Mnohé chodili minimálne hodinu pred vyučovaním a vyklopkávali nám na okno, že kedy už začneme. Po spustení projektu internátnej školy chceli, samozrejme, všetky bývať u nás.
- Deti zaujímalo napríklad aj to, či je mláďa veľryby ťažšie ako dospelý slon. Zdroj: archív E.B.
Boli nejaké kuriózne otázky, ktoré sa vás pýtali deti v Tanzánii?
Chceli vedieť, či je mláďa veľryby ťažšie než dospelý slon. Nedokázali tiež pochopiť, prečo im v kufri nemôžem priniesť sneh.
V čom vám Shelui oproti Slovensku prekážalo?
Nikdy neviete, čo si ľudia naozaj myslia. Nikdy otvorene nevyjadria svoj názor. Je potrebné vyzbrojiť sa trpezlivosťou. Ak potrebujete niečo vybaviť, napr. zmeniť peniaze v banke alebo zájsť na imigračný úrad, všetko trvá nepochopiteľne dlho.
- V etniku Dagotov sa podprsenky nenosia. Na nohách majú ženy medené obrúče – pre krásu. Zdroj: archív E.B.
„Po uzavretí manželstva majú na ženu sexuálny nárok i bratia manžela, striktné tabu je však v prípade svokra.“
Akí boli miestni obyvatelia?
Tanzániu tvorí viac ako 120 etník a pre každé z nich je typické niečo iné. Ľudia sú veľmi milí, pohostinní a srdeční. Ak sa ohlásite niekde na dlhšiu návštevu, hostiteľ je povinný sa o vás postarať, aj keby ste sa zdržali 2 mesiace. Ešte vám aj zaplatí spiatočný lístok. Ak by vás aj mal plné zuby, nepovie vám, že sa máte zbaliť a ísť preč.
Po rokoch strávených učením v Tanzánii ste sa vrátili na Slovensko. Do Tanzánie ste ale odišli znovu, kvôli svojej dizertačnej práci, na výskum. Čo teda skúmate?
Dedinka Chagane sa nachádza v centrálnej Tanzánii. Témou mojej dizertačnej práce je vzdelanie a ako ho vníma tradičné etnikum Datogov. Sú známi polokočovným spôsobom života, negramotnosťou a istou rezistenciou voči edukačnému procesu. Mojou snahou bude zistenie dôvodov, prečo nie je vzdelanie pre nich stále atraktívne, ako vzdelanie vplýva na ich pastiersky spôsob života či prečo Datogovia z iných lokalít už dávno prestali vláde vzdorovať.
Ako táto etnická skupina žije?
Datogovia nie sú takmer vôbec známi, oproti Masajom, ktorí sú podobní spôsobom života aj jazykom. Globalizácia je neúprosná a určite jej skôr či neskôr podľahne i kultúra Datogov. Uchovávajú si zatiaľ svoje náboženstvo aj štýl odievania. Živia sa pastierstvom, ktoré kombinujú s pestovaním ryže. Namiesto lekárov navštevujú šamanov, vyznávajú mnohoženstvo, deti namiesto sedenia v školských laviciach pobehujú holé alebo pasú kravy. Ale neznamená to, že ich kultúra nepodlieha zmenám. Máloktorý Datoga dnes nemá mobil, aj keď doma nemajú elektrinu.
Ako fungujú v tomto etniku vzťahy medzi mužom a ženou? Líšilo sa to od dedinky, kde ste predtým učili?
Žena u Datogov nič nevlastní, podlieha manželovi, otcovi, bratovi alebo najbližšiemu mužskému príbuznému. O jej vydaji rozhoduje otec a vhodný vek na vydaj je medzi 14. až 15. rokom. Je to čas, kedy žena začne nosiť koženú sukňu, ktorá je symbolom plodnosti a má rituálno-magický charakter. Po uzavretí manželstva majú na ženu sexuálny nárok i bratia manžela, striktné tabu je však v prípade svokra. Ženy Datogov však v tanzánskej spoločnosti tvoria výnimku. Mnoho žien je vzdelaných a sú súčasťou i tanzánskeho parlamentu. Shelui, kde som učila, bolo domovom etnickej skupiny Iramba a tam mali ženy výraznejšie postavenie ako muži.
Aké náboženstvo vyznávalo etnikum Datogov?
Datogovia si zachovali tradičnú vieru, kresťanstvo alebo islam do tejto oblasti neprenikli. Vyznávajú jediného obojpohlavného boha Aseetu, ktorý podľa ich slov do kolobehu života nezasahuje. Veľmi silná je viera v predkov a pri svojich problémoch sa obracajú na šamanov. Praktizujú prinášanie obiet v podobe baránkov.
- Je bežné, že deti majú jazvičky na čele. Znaky sa vypaľujú na viacerých miestach hlavy ešte ako bábätkám. Boja sa, aby im hlava nenarástla príliš veľká. Zdroj: archív E.B.
Ako to fungovalo s tými obetami baránkov?
Akousi formou modlitby je prinášanie obety zabitím baránka za spevu rituálnych piesní. Rodina, ktorá prináša baránka, môže riešiť rôzne problémy, napr. chorobu. Pri obrade šaman pomaže účastníkov zmesou krvi a tuku, každý odchádza s kúskom kože vo forme akéhosi prsteňa. Vnútornosti baránka hádžu 8-10 roční chlapci do dvier domov, pričom neprehovoria ani slovo. Obyvatelia domácnosti sa v ten deň neumývajú a ani neprijímajú návštevy.
Majú nejaký tradičný alkohol?
Datogovia pália svoju vlastnú medovinu, ale v období sucha, keď je nedostatok medu, si vystačia aj s alkoholom, ktorí susední Sukumovia pália z prosa. Ale zaujímavá je i banánovica.
„Pri stopovaní vždy platí: nikdy neviete, koho stopnete, kedy dorazíte a akým autom sa poveziete.”
Hovoríte, že rada cestujete. Podarilo sa vám to aj v Afrike?
Každé tri mesiace sme museli s kamarátkou, kvôli novým vízam, vycestovať mimo Tanzániu. Chceli sme ušetriť, tak sme to riskli stopom. Pri stopovaní vždy platí: nikdy neviete, koho stopnete, kedy dorazíte a akým autom sa poveziete. Mnohí nás nechali u seba prespať, pozvali na obed či večeru alebo nám ukázali svoju krajinu a umožnili nám tak vnímať svet ich vlastnými očami.
- Niečo pre ženské oči. 23-ročnému mladíkovi by vraj stačila iba jedna žena. Zdroj: archív E.B.
Aké miesta by ste odporučili?
Oslovilo ma divoké a nebezpečné kenské Nairobi. V Nanyuki som postávala na rovníku – jednou nohou na severnej a druhou nohou na južnej pologuli. Najlepšie mango som si kúpila v Mombase. Z hlavného mesta Ugandy sa nám nechcelo odísť. Možno preto, že sa o nás staral sám bugandský princ. Kigali a v podstate celá Rwanda nám vyrazila dych nezvyčajnou čistotou, zaslúžila by si titul Švajčiarsko Afriky. Nádherná krajina je však posiata pamätníkmi genocídy. Malé, večne zelené Burundi ponúka najlepšie mini banány na svete. Žiaľ, nepodarilo sa nám pokoriť hrdé a skorumpované Kongo, 285 dolárov načierno za víza bolo príliš! I putovanie naprieč Etiópiou má svoje čaro. Korenistý ostrov Zanzibar si ma podmanil asi najviac, neustále sa tam vraciam ako bumerang.
Emília Bihariová (34)
V roku 2007 vyštudovala etnológiu na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM. Do Tanzánie odišla v roku 2011. Podieľala sa na vybudovaní a riadení materskej a základnej školy, kde vyučovala deti v anglickom jazyku. S podporou Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety otvorili aj kliniku. Pred rokom sa vrátila do Trnavy a momentálne pokračuje v doktorandskom štúdiu na tej istej katedre. V rámci výskumu k dizertačnej práci sa zaoberá polokočovnými Datogmi, žijúcimi v Tanzánii.
Autor: Diana Veizerová
Foto: Emília Bihariová
