Strávila som päť mesiacov na Erasme v Nemecku. Odchádzalo sa mi ťažko. Ako každému, kto si vyskúšal život vo fungujúcej krajine.
Myslela som si, že z Nemecka, kde som absolvovala Erasmus, som išla autom. Pri pohľade na tabuľu „Bratislava“ som si uvedomila, že som vstúpila do stroja času, ktorý ma preniesol do éry socializmu. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou cestou do univerzity nasledujúci deň, bola „aké je to tu všetko zastarané, chýba mi historický estetický Esslingen“. Privítali ma zanedbané šedé budovy, nedomyslená a nefunkčná trnavská infraštruktúra a rozpadajúce sa žalúzie v Jame, ktoré sa držia na posledných nervových bunkách študentov.
V blízkej budúcnosti už nebudem počuť oznam na vlakovej stanici v Esslingene „S eins nach Herrenberg“ (medzimestský vlak S1 smer Herrenberg, pozn. red.). V obchode pri pokladni sa nepredvediem svojou skvelou nemčinou s „mit Karte bitte“ (kartou, prosím, pozn. red.) a nemecké „genau“ nahradí slovenské „presne“. Namiesto „gerne“ (s radosťou, pozn. red.) sa ma predavačka v bufete otrávene opýta, či som tu prvýkrát a či neviem, ako fungujú ISIC zľavy.
Nevyskúšaš, neporovnáš
Ak sa rozhodujete, či vyskúšať Erasmus, za mňa je odpoveď jasná: Áno! Na Hochschule der Medien v Štuttgarte som si uvedomila, že všetko je možné robiť lepšie. Dá sa vyučovať efektívnejšie, využívať techniku, lepšie organizovať podujatia. Dá sa tiež úspešne absolvovať semester vďaka kreatívnym projektom, namiesto bezduchého memorovania informácií z testov, ktoré väčšina z nás rýchlo zabudne hneď po opustení priestorov auly, Oka, Jamy alebo Skladovej.
Na UCM som sa posúvala dopredu schodík po schodíku. V Nemecku som však nastúpila do výťahu, ktorý ma ihneď zobral o niekoľko poschodí vyššie. Keď však spadnete z piateho poschodia na druhé, bolí to. Pocit tohto pádu som zažila po návrate na Slovensko.
Adidas na nohách, absencia na papieri
Štýl Nemcov možno opísať ako tri čiary. Takmer každý druhý tam nosil topánky alebo oblečenie od značky Adidas. My na UCM tiež poznáme tri čiarky, ale v absenciách. Tie však necharakterizujú náš štýl, znamenajú pre nás: vidíme sa na skúškach v ďalšom roku. Nemci slovo absencia na univerzite nepoznajú, nemusia povinne chodiť na prednášky či semináre.
Na polrok som tiež zabudla na naháňačky po celej Trnave. Všetky prednášky boli na kampuse a maratón Skladová za 20 minút peši mi absolútne nechýbal. Vyšumelo mi z hlavy, aké to je, keď sa po ceste na ateliéry obávaš, že miesto taxíka ťa zoberie kamión.
Kým si na UCM lámem hlavu, do akej kaviarne sa zašiť, keď mám dve-tri, niekedy aj viac hodín pauzu medzi prednáškami, Nemci trávia tento čas na kampuse. Hry o život sa však začínali pri hľadaní miesta v knižnici. Aj keď bola priestranná a dvojposchodová, takmer vždy bola plná. Vstúpiť sa tam dalo aj počas víkendu a otvorená bola 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Automatické dvere sa otvárali priložením študentskej karty.
V knižnici na UCM som ešte nestretla nikoho okrem knihovníčky. Možno aj preto, že tam skoro nechodím. Asi ma socialistický interiér ešte neinšpiroval k učeniu.
Vlaková odysea s Deutsche Bahn
Vtip pod názvom Deutsche Bahn (Nemecké železnice, pozn. red.) ma však neobišiel. Nedá sa spočítať na prstoch, koľkokrát som mala odrieknutý vlak alebo online hodiny kvôli štrajku. Aspoň že mi vlak chodil priamo na kampus.
Erasmus nie je len o štúdiu v zahraničí. Najviac sa mi uložili do pamäte ľudia, ktorých som tam spoznala. S istotou viem povedať, že minimálne v Barcelone a Holandsku ma vždy radi privítajú. Užila som si tam najlepšie párty, spoločné večere a dlhé konverzácie o všetkom možnom. Odchádzala som so slzami v očiach. S myšlienkou, že raz týchto ľudí znova stretnem.
