Dokumentárne filmy, seriály, knihy či podcasty o skutočnom zločine fascinujú čoraz väčšiu skupinu ľudí na Slovensku i v zahraničí. Čím záhadnejší a morbídnejší zločin, tým väčšiu pozornosť priťahuje. Ako to ale vplýva na naše mentálne zdravie?
Skutočné kriminálne príbehy patria medzi najpopulárnejší žáner vo všetkých typoch médií. Ak človek strávi nejaký čas skúmaním tejto oblasti, rýchlo si všimne, že takmer vždy sa zameriava na jeden druh zločinu: vraždu. Nie lúpež, útok alebo vlámanie, ale vraždu, ktorá je exotická, bizarná a obzvlášť znepokojujúca.
Dan Rusu, lektor kriminológie na Birminghamskej univerzite, poukázal na to, že vnímanie tohto fenoménu sa objavuje desaťročia, aj keď v rôznych obmenách: „Fascinácia traumami a záhadami má v našej kultúre dôslednú tradíciu. Smrť je všadeprítomná a preniká do každodenného života. Skutočné zločiny a ich príbehy predstavujú priestor, v ktorom môžeme zažiť aj si vytvoriť vlastné chápanie smrti ako súčasti života.“
Zvedavosť je ľudská prirodzenosť
Priťahuje nás psychológia prípadov. „Časť našej lásky k skutočnému zločinu sa zakladá na niečom veľmi prirodzenom: zvedavosti. Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha. Tiež máme radi skladanie puzzle – zisťovanie, ako sa to stalo,“ vysvetlila doktorka Katherine Ramsland pre magazín Bustle.
Zaujímajú nás ľudia konajúci veci, o ktorých sme nikdy predtým neuvažovali. V jednej chvíli sme fascinovaní aj znechutení, interakcia vraha a obete nám dáva možnosť pozrieť sa na temnú stránku ľudskej povahy. Stratiť sa v takýchto príbehoch ale môže byť až príliš jednoduché. To, čo začalo ako koníček zrodený zo zvedavosti, si môže ľahko vyžiadať daň na duševnom zdraví.
Venujeme pozornosť veciam, ktoré nám môžu ublížiť
Psychológia hrá veľkú rolu v tom, prečo sa nám páčia konkrétne veci. Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou. Sérioví vrahovia vzrušujú a dráždia ľudí, podobne ako dopravné nehody alebo prírodné katastrofy – potenciálne hrozby, ktoré by mohli ohroziť ľudstvo. Zo štúdie publikovanej Americkou psychologickou asociáciou vyplýva, že ľudia majú tendenciu automaticky venovať viac pozornosti negatívnym udalostiam a informáciám ako pozitívnym.
Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha.
Vidieť alebo počuť o vraždách v nás v skutočnosti spúšťa inštinkty prežitia. Klinický psychológ John Mayer to vysvetlil v rozhovore pre NBC News: „Do nášho podvedomia vstupuje negatívny vnem, ako keď sledujeme správy o hurikáne alebo havárii. Tieto dáta, ktoré vnímame, potom stimulujú amygdalu, časť mozgu zodpovednú za emócie, taktiku prežitia a pamäť. Mozog vyhodnotí či sú údaje hrozbou, a tak sa zapojí úsudok. Vo výsledku sa vyvolá odpoveď ,boj alebo útek‘.“
Adrenalín, ktorý pumpuje do nášho tela, sa počas konzumácie skutočných kriminálnych príbehov môže stať návykovým. Profesor sociológie a kriminológie Scott Bonna v rozhovore pre Psychology Today povedal: „Verejnosť tieto príbehy lákajú, pretože v nás všetkých vyvolávajú najzákladnejšiu a najsilnejšiu emóciu: strach.“ Tento euforický nával emócií je podobný ako pri horských dráhach, kedy adrenalín zo strachu má silný stimulujúci účinok na ľudský mozog.
Čeliť strachu v bezpečí má terapeutické účinky
Sledovanie alebo počúvanie skutočných kriminálnych príbehov dáva príležitosť čeliť strachu zo smrti, bolesti, zúfalstva a súženia v reálnom čase, ale pritom stále cítiť určitú úroveň bezpečia. V hlave si prehrávame rôzne scenáre, ktoré nám pomáhajú zosúladiť to, čo je nekontrolovateľné, s našou potrebou zostať pod kontrolou. Pýtame sa samých seba, čo by sme robili alebo ako by sme reagovali v podobnej situácii.
Podľa klinického psychológa Johna Mayera je zdravým mechanizmom sledovania katastrof to, že ide o mechanizmus zvládania: „Emocionálne sa môžeme inkubovať sledovaním katastrof, čo nám pomáha zvládať ťažkosti v našich životoch.“ Čeliť tomu, čoho sa bojíme znova a znova v malých dávkach v bezpečnom prostredí, nám posúva hranice. Vo výsledku sa pre nás stáva daný podnet menej desivý.
Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.
U ľudí, ktorí zažili traumu, však môže byť oslobodzujúce počuť vyjadrenú bolesť. Podľa štúdie Univerzity v Južnej Karolíne to pre obete domáceho násilia, ktoré počúvajú podcasty o skutočnom zločine, môže mať potenciálnu terapeutickú hodnotu.
Na druhej strane doktor Stephen Rosenburg poukazuje na to, že táto empatická reakcia môže vplývať aj negatívne: „Byť človekom a mať empatiu môže spôsobiť, že sa budeme cítiť znepokojene alebo depresívne. Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.“
Psychologicky negatívne udalosti aktivujú náš mozog viac ako pozitívne udalosti
Treba venovať pozornosť tomu, ako sa človek cíti, keď sleduje alebo počúva skutočné kriminálne príbehy. Tieto emocionálne a grafické udalosti môžu mať negatívny vplyv na duševné zdravie. Zvýšený strach a paranoja môžu byť výsledkom pripustenia si vražedných prípadov k telu.
Prejavuje sa to tým, že sa začneme obávať robiť každodenné činnosti, akými je napríklad prechádzka so psom v prírode. Bežné aktivity, pri ktorých sme sa predtým cítili bezpečne a príjemne, sú zrazu strašiakom či možným rizikom.
V takýchto prípadoch sa emocionálne zážitky uložia do mozgu a narúšajú rutinu človeka. Pri počúvaní alebo pozeraní príbehov o vrahoch môže telo začať reagovať pocitom úzkosti alebo nočnými morami. Taktiež sa môže stať opak, kedy človek znecitlivie voči násiliu, hlavne ak ide o mladšieho poslucháča alebo diváka, ktorý sa stále mentálne vyvíja.
Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou ani u nás na Slovensku. V rebríčku najúspešnejších podcastov je aj Vražedné psyché. Jeho tvorcom je Richard Mažonas, študent právnickej fakulty Trnavskej univerzity a jeho starý otec súdny znalec. „Pevne verím, že počúvanie nášho podcastu má na poslucháčov len dobrý vplyv – podobný, ako po prečítaní dobrej detektívky, alebo pozretí napínavého trilleru. S tým rozdielom, že od nás si možno odnesú aj nejaké poznatky z forenznej psychiatrie,“ povedal pre časopis Atteliér Mažonas.
Ženy tvoria väčšinu publika
Podľa štúdie psychologičky Amandy Vicaryovej príbehy o skutočných kriminálnych prípadoch zaujímajú hlavne ženské publikum. Pri podcastoch s touto tematikou tvorí publikum až 80 % žien. Paradoxom je, že násilné zločiny páchajú v 80 % prípadoch hlavne muži.
Odborníci v tejto oblasti tvrdia, že diváčky sa zaujímajú o tento žáner, aby sa naučili ako sa nestať obeťou. Konzumácia týchto príbehov umožňuje ženám predovšetkým zvládnuť svoje najhoršie obavy v bezpečnom prostredí. Napríklad sa môžu cítiť silnejšie, menej znepokojené a informovanejšie, a tak si osvojiť schopnosti prežitia a zistiť, ako reagovať v podobnej situácii. Do svojho podvedomia si vštepia praktické tipy a techniky sebaobrany, ktoré im môžu pomôcť rozpoznávať červené vlajky v správaní vrahov či predátorov.
Tvorca Richard Mažonas z podcastu Vražedné psyché nám prezradil, že ich podcast počúva vyrovnaný pomer žien a mužov. O prevládajúcom ženskom publiku v zahraničí ale vie: „Ťažko povedať prečo to tak je, osobne si však myslím, že ženy majú radšej príbehy celkovo – či už knižné, filmové alebo dokonca podcastové.“
Kriminalita v médiách sa do istej miery môže javiť ako skúška nášho vedomia. Ako väčšina vecí v našom živote aj fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi má dvojsečnú moc. Je na každom z nás ako s ňou budeme zaobchádzať a do akej miery sa ňou necháme pohltiť.
