Piata loď
Dráma/Rodinný
Slovensko/Česko/Maďarsko, 2017, 85 min
Réžia: Iveta Grófová
Predloha: Monika Kompaníková (kniha)
Scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Denisa Buranová
Hudba: Matej Hlaváč
V Trnave si Piatu loď môžete pozrieť v kine Hviezda alebo v Maxe. Zrejme však nebude mať takú dlhú životnosť ako Všetko alebo nič či Únos, takže sa poponáhľajte. Oplatí sa ho vidieť na veľkom plátne, kde možno pozorovať umelecky spracovaný príbeh, ktorý sa nesnaží byť na city hrajúcou sociálnou drámou. A tiež je príjemné na konci len tak sedieť a počúvať mrazivý soundtrack Kde sa slzy berú, od Katarzie. Snímka nám predstavuje príbeh desaťročnej Jarky (Vanessa Szamuhelová), ktorá sa o seba musí starať viac-menej sama, pretože jej nevyspelá mama Lucia si nechce pripustiť, že má dcéru a teda aj zodpovednosť. Nevládna stará mama, ktorá s nimi býva, situáciu tiež príliš nezlepšuje. Jarka chce, aby ju mama mala rada, aby si ju všímala. Lucia namiesto toho upevňuje Jarkin strach a túžbu po pozornosti vetami ako: „Nevolaj ma mama, nie som žiadna stará krava,“ alebo „Nerob problémy, lebo ťa nebudem mať rada.“ Jarke teda neostáva nič iné, ako sa ponárať do svojho detského sveta. Slovo ponárať je príznačné, pretože viackrát vidíme symboliku vody, topenia sa. Symbolika sa používa aj na ukázanie túžby po úteku. Jarka sa, totižto, doma necíti dobre, a tak väčšinu času trávi vonku s jej mladším kamarátom Kristiánom (Matúš Bačišin). On je zase v opačnej situácii. Rodičia sú v jeho prípade až príliš ochranárski a neustále ho musia mať pod kontrolou. Príbeh je síce inšpirovaný skutočnými udalosťami, pripletie sa tam však pomerne nepravdepodobná zápletka, keď Jarka nájde dve bábätká a rozhodne sa o ne so svojím kamarátom postarať. Dokážu rolu rodičov zvládnuť lepšie, než ich rodičia? Alebo všetci dopadneme podľa príslovia: „Aká matka taká Katka?“
Piata loď otvára viacero nie práve jednoduchých tém, napriek tomu ju v Berlíne veľmi pozitívne ohodnotili práve deti, čím si vyslúžila cenu Krištáľový medveď. Režisérka snímky tvrdí, že Piatu loď sa snažila nakrútiť skôr pre dospelých. Film slúžil napríklad na poukázanie toho, že za nešťastnými deťmi stoja hlavne rodičia a dospelí by si mali uvedomiť svoju dôležitú rolu v živote dieťaťa. Napriek tomu nie je až také zvláštne, že Piata loď oslovila aj deti. Mnohé z nich môžu v hlavných hrdinoch vidieť niečo zo seba. Taktiež môže slúžiť ako most medzi detským a dospelým svetom. U toho, kto si ešte aspoň trochu spomína na svoje detské ja, vyvolá spomienky na to, ako sme od rodičov vyžadovali pozornosť a ponárali sa do „dospelákmi“ nepochopeného sveta fantázie. Tento film tiež upozorňuje, že aj deti bývajú nešťastné, cítia sa osamelo a túžia po možnosti ukázať svoju samostatnosť. A koho nepresvedčilo nič z tohto, možno ho naláka to, že snímka ukazuje naše miestne lokality, hlavne Bratislavu, tak ako sme ich možno nikdy úplne nevnímali.
Kto sa bojí príliš umeleckého filmu ťažkého na pochopenie, nemusí. Nie je to však ani tuctovka, ktorá vám odpovie na všetky otázky a nechá vás s pokojným svedomím odísť bez toho, aby ste sa aspoň trochu nezamýšľali.
Autor: Jana Fridrichová
