Aj v 21. storočí majú ľudia strach z nepochopeného a iného. Rodáčka z Kysúc Alžbeta Bobulová búra predsudky a hľadá harmóniu skrz konceptuálne umenie. Svojou tvorbou sa snaží vyjadriť názor na spoločenské témy, ktoré niektorí ľudia považujú za tabu.
Ako by si vysvetlila našim čitateľom pojem konceptuálne umenie?
Je to umelecký smer, ktorého podstatou je reprezentácia autorových myšlienkových procesov a ideí. Celkový výstup, ktorý môže mať rôzne formy, divákovi alebo poslucháčovi nemá ukázať priamu ideu diela, ale núti ho premýšľať. To, čo vidí, nie je to, čo má vnímať. Konceptuálne umenie počíta s tým, že vnímateľovi sa vytvorí v interakcii s dielom vo vedomí nejaká myšlienka, ktorú on potom reflektuje. Keďže každý jedinec je iný, tak aj spôsob, akým pochopí dielo môže byť rôznorodý.
Prečo si sa rozhodla práve pre tento druh umenia?
Vždy bolo pre mňa oveľa príťažlivejšie, ak som mohla nad dielom premýšľať a polemizovať, prípadne diskutovať o ňom a komentovať ho. Väčšiu váhu má pre mňa výtvor, ktorý so sebou nesie premyslenú ideu a v divákovi zanechá nejaký individuálny pocit, donúti ho premýšľať nad svojim zmyslom a tým sa stáva jeho súčasťou na časovo neohraničený moment.
Kedy si sa začala rozvíjať v tomto smere?
Na strednej škole som mala výborného profesora, ktorý ma viedol týmto smerom. Prvé, začiatočnícke práce teda vznikali na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, kde som študovala animovanú tvorbu a teraz pokračujem ďalej v štúdiu intermédií a digitálnych médií na Akadémii umení v Bánskej Bystrici, ktorá mi poskytuje v tvorbe úplnú slobodu. Momentálne sa najviac venujem fotografii, videu a performance.
Kde čerpáš inšpiráciu na nové projekty?
V každodennom živote. Pozorujem okolie a jeho rôzne podnety a detaily, z ktorých si následne vyvodzujem svoju vlastnú realitu, ktorú chcem ďalej rozvíjať a prezentovať. Veľmi často je to tiež poézia, hudba, ba dokonca aj chute a všetky dary tohto sveta. Najviac inšpirujúce sú však pre mňa bytosti, s ktorými tvorím a ich jedinečné osobnosti.
Aká bola pre teba najmenej komfortná spolupráca? Prečo si sa ju rozhodla prijať?
Ak sa mi doposiaľ naskytla príležitosť na spoluprácu, ktorá sa zo začiatku zdala nekomfortná, vnímala som to ako výzvu. Nevedela som si predstaviť, ako by som fotila napríklad produktovú fotografiu alebo rôznu techniku. Taktiež bolo pre mňa nepredstaviteľné fotiť šaty a módne kúsky, keďže som skôr naklonená nahote, ktorá mi príde vo fotkách oveľa prirodzenejšia. Avšak doposiaľ sa mi vždy podarilo spojiť požiadavky zákazníka s mojim osobitým rukopisom, ktorý je pre mňa pri tvorení prioritný.
Ak by si si mohla vybrať, s kým by si chcela spolupracovať?
V súčasnosti je pre mňa veľkým vzorom fotografka Mária Švarbová, takže ak by sa mi niekedy naskytla možnosť spolupracovať s ňou, bola by to veľká česť. Veľmi ma však bavia aj spolupráce s umelcami rôznych smerov – muzikantmi, maliarmi, módnymi návrhármi a podobne. Rada pracujem s ľuďmi, ktorí sú rovnako zapálení pre umenie ako ja.
Dokázala by si kvôli väčšej čiastke peňazí zmeniť svoj štýl tvorby?
Jednoznačne nie. Osobitný rukopis pri tvorení je podľa mňa jeden z najdôležitejších aspektov v umení a taktiež je ojedinelé, ak sa autorovi podarí nájsť si svoju originalitu. Síce tvorím určitým štýlom len pár rokov a viem, že sa budem ďalej vyvíjať, no nikdy by som nenechala okolité podnety aby vstupovali do môjho prezentovania sa.
Čo považuješ zatiaľ za svoj najväčší úspech a za čo si najviac vďačná?
Najväčším úspechom je pre mňa uznanie od umelcov, ktorých sama obdivujem za ich tvorbu a považujem ich za osobnosti. Myslím, že nič cennejšie a motivujúcejšie nejestvuje. Neskutočne si vážim dôveru modelov, s ktorými pracujem, pretože často vstupujem do ich intimity a osobnej zóny. A najvďačnejšia som za každú jedinečnú bytosť, ktorú som spoznala vďaka umeniu a tvorbe. Práve vďaka ľuďom s chuťou tvoriť niečo nekonvenčné je každý moment procesu výnimočný.
Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky.
Čo bol tvoj najväčší projekt a aká bola jeho podstata?
Doposiaľ mám za sebou rôznorodé projekty, ku ktorým patria fotenia, videá či rôzne performance, kde som pracovala sama so sebou alebo s inou skupinou ľudí. Najväčším projektom bol však projekt Naneživo. Dlhý proces a cesta k výslednému videu sprevádzali série fotografií na Hlavnej železničnej stanici v Čadci. Priestory stanice mali poukazovať na stereotypný, uponáhľaný chod života a modely odeté v spodnom prádle nehybne stáli v dave. Hlavnou myšlienkou Naneživo bolo zastavenie času a zachytenie momentu, kedy sa živé bytosti transformovali do figurín nastavených systémom. Okoloidúci sa tak zamýšľali o čo pri tejto performance ide. Ide o každého, kto zabudol podstatu žitia, o systém, ktorý núti jedincov byť neustále v strese a taktiež aj o každodenný stereotyp.
Aké si mala z neho pocity?
Každý z nás bol určite veľmi vystresovaný, plný očakávaní a tiež plný nadšenia. Bojovala som so strachom, aby niektorý z modelov nebol napadnutý, zneužitý alebo neobdržal nevhodné narážky, keďže pózovali len v spodnom prádle alebo v body, aby vynikli z davu. Tiež som sa pohrávala s myšlienkou, čo ak niekto zavolá políciu za obnažovanie sa na verejnosti. Avšak, keď sa začalo konečne tvoriť, vytvorila som si vlastnú bublinu, kde som sa sústredila len na danú chvíľu a úlohu zachytiť všetky odohrávajúce sa momenty.
Ako ho vnímali tvoje modely?
Rovnako to bolo aj pri modeloch. Síce niektorí z nich chceli z projektu vycúvať, prekonali sa a počas performance sa dokonca dostali do meditačných stavov. Veľmi úsmevné pre mňa bolo, keď mi opisovali ako ich svrbel nos alebo noha a nemohli s tým nič robiť. Projekt vznikal počas zimných mesiacov, takže museli bojovať aj s chladom. O to viac si vážim ich záujem podieľať sa na tomto projekte. Zo začiatku vnímali okolie, no po určitom čase sa dištancovali od reality a prestali vnímať, že sú vo verejnom priestranstve a hĺbali vo svojich myšlienkach.
Prekvapilo ťa niečo počas samotného tvorenia tohto projektu?
Jednej z modeliek sa prihovorila pani, ktorá z našej akcie bola veľmi pohoršená a dožadovala sa vysvetlenia. Prekvapivý bol pre mňa fakt, že ľudia sa najviac vypytovali o čo ide modelov, ktorí potichu stáli v jednej polohe 50 minút a nie mňa, ktorá som sa pohybovala v dave s fotoaparátom v rukách.
Podľa čoho si vyberáš modelov do svojich projektov?
Najdôležitejšie pre mňa je, aby v sebe mal zápal pre umenie a chuť tvoriť. Rovnako záleží na tom, či ma zaujme jeho osobnosť a jedinečnosť. Ľudia sú rôzni a keď z nich cítim inakosť, viem, že s nimi chcem aj tvoriť.
Ako okolie vníma tvoju tvorbu?
Stretla som sa s rôznymi názormi a vzhľadom na to, že sa venujem najmä konceptuálnemu umeniu, sú často moje práce nepochopené laickým okom. Sociálne siete vedia byť dobrým vodičom negatívnych názorov hlavne pre ľudí bez dostatku prehľadu a informácii. Predsa len, internet má veľkú moc a ľudia sa cítia v bezpečí, ak sa k témam vyjadrujú v pohodlí obývačky bez fyzického kontaktu. Komentujúci sú však medzi sebou interaktívni a vďaka tomu medzi nimi vznikajú diskusie s rôznymi pohľadmi na moje projekty. V spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, sú však ohlasy na moju tvorbu veľmi pozitívne a povzbudzujúce.
Ako sa vysporiadávaš s názormi okolia?
Vždy rada prijímam konštruktívnu kritiku, ktorá ma dokáže posúvať ďalej. Dokážem však aj oponovať a tým si obhájiť svoju prácu a budovať si tak vyššie sebavedomie. S nenávistnými komentármi na internete som sa zo začiatku ťažko zmierovala, keďže som bola označovaná za drogovo závislú a podobne, no prišla som k uvedomeniu, že práve jedinci, ktorí neprevládajú prehľadom, reagujú takýmito primitívnymi obvineniami. Dnes sa ich už snažím ignorovať. A ľudia, ktorí ma podporujú, sú moji najväčší poháňači vpred a aj ak by ich mala byť na svete len malá hŕstka, majú pre mňa najväčšiu cenu.
Čo ťa najviac posúva v tvorbe?
Túžba a potreba dostávať svoje myšlienky na povrch skrz umenie, pocit neodkladne kreatívne tvoriť a hlavne výsledky. Domnienka, že odovzdám kúsok seba každému, kto o to bude stáť a možno ho to aj nejakým spôsobom poženie vpred. Podpora od ľudí, ktorí moju prácu oceňujú a sebauspokojenie, keď svoje idey dostanem von vo forme umeleckého diela.
Máš nejaký odkaz pre spoločnosť?
Prestaňme sa oddeľovať, urážať a odsudzovať na základe povrchnosti. Inakosť je krásna a podľa mňa pre každého výnimočná, aj ak sa ju bojí zo začiatku prijať. Svet je pestrofarebný a niekedy si ho sami robíme jednotvárnym a tým aj nudným. Nemajme strach z iného a nepochopeného, pokúsme sa nájsť harmóniu a naučme sa svet vnímať bez predsudkov. Vtedy sa zmení dialóg spoločnosti na oveľa hodnotnejší.
