Ako vznikol nápad na prepojenie folku a punku?
Folk je nám veľmi blízky, keďže ja spolu s ďalšími dvomi pôvodnými členmi sme začínali vo folkovej kapele. Folk ako taký znamená hrať pre ľudí, alebo teda ľudovú hudbu. Nechceli sme sa škatuľkovať a hrať iba jeden štýl hudby. Chceli sme hrať niečo, čo nás baví a bude baviť aj ľudí. A to je vlastne folk. Punk preto, že sme začali v tvrdšom štýle. Osobne to skôr nazývam „happy punkom“, lebo sa pri tom veľmi bavíme.
Medzi vaše najpopulárnejšie piesne patria tie, v ktorých využívate ľudové melódie. Máte k folklóru osobnejší vzťah?
Náš hudobník sa venoval folklórnym tancom, dokonca súťažne. Je veľmi šikovný a dokáže už na prvý pohľad rozoznať, z ktorého kúta Slovenska aký tanec pochádza. Či chceme, či nechceme, ľudové piesne sú základom slovenskej hudby a myslím, že sa tomu netreba vyhýbať.
Vieš vybrať nejakú vašu skladbu, ktorú by si označil za svoju najobľúbenejšiu?
Najobľúbenejšia je vždy tá posledná. Vždy je to niečo nové a máme z toho radosť. Napíšem text, prinesiem ho chalanom, začneme to dávať dohromady a postupne to nadobúda charakter. Je to ako s dieťaťom. Momentálne sa mi preto najviac páči pesnička Chcem viac, na ktorú sa práve chystáme nakrúcať videoklip. Takisto začíname robiť na novom albume, takže dúfam, že tých radostí bude viac, rovnako ako tých ,,detičiek“, z ktorých sa budeme ďalej tešiť.
Heľenine oči sú známe svojimi osobitými textami. Mohol by si prezradiť, ako vznikajú?
Znova spomeniem poslednú pesničku „Chcem viac“. Text k nej vznikol, keď som bol minulý rok v Egypte. Po večeroch som chodil behávať a práve v tom období bol v Egypte krízový stav. Vonku strážili ulice Egypťania so samopalmi a text mi napadol práve vtedy. Rovnako ako spojiť punkovú hudbu s reggaetonom. Aj keď vlastne nechápem, prečo práve v Egypte.
A čo jedna z vašich najznámejších „Hoja hop“, ktorá je známa aj vďaka sexuálnemu podtónu?
„Hoja hop“ vznikla z takej radosti zo života. Z toho, ako vnímame okolie. Tak ako v minulosti ľudia spievali ľudové piesne o tom, čo sa dialo v bežnom živote, robíme to aj teraz. Žijeme vo svete, ktorý spracovávame do pesničiek tak, ako ho vnímame. To, že ľudia reagujú rôzne a občas aj negatívne, je prirodzené. Ale človek má predsa ústa na to, aby rozprával. Sex je normálna vec, ľudia plodili deti už odjakživa a budú ich plodiť ďalej. Je to niečo, o čom by sa podľa mňa malo normálne rozprávať. Slovensko je však trochu puritánska krajina, kde sa hráme s nejakými falošnými kresťanskými hodnotami. Ako príklad stačí spomenúť kauzu okolo toho, keď Cmorík použil vo svojej piesni slovo ,,riť“.
Vy však nehráte len piesne na štýl ľudových.
Nie. Na ľudový štýl je z nášho repertoáru možno 6 piesní. Pokiaľ je človek na celom našom koncerte, zo 16-tich skladieb hráme takéto ľudové, ktoré vlastne ani nie sú ľudové, lebo si ich skladáme my, asi dve. To, že spievame tak, ako nám narástli ústa, prešovsky, je preto, že tak sme sa narodili, naučili, rozprávajú tak naši kamaráti, tak to cítime, a nakoniec aj tak dávame von. Nebudem spievať krásnou spisovnou slovenčinou len preto, že tak sa to má. Veď aj keď malé, ale pekné Slovensko je aj o tom, že sa líšime. A je to krásne.
Nemáte teda potrebu ,,hrať formu“ a chcete robiť len to, čo vás baví.
Presne tak. Tí ľudia, ktorí prídu pod pódium alebo si kúpia CD, nie sú hlúpi. Či chceš, či nechceš, oni vycítia, čo je prirodzené a čo je len falošná forma. Keď sa spevák alebo kapela na niečo hrajú, pôsobí to veľmi neprirodzene. To čo chceme my, je robiť hudbu, ktorá vychádza z nás, pri ktorej sa bavíme my. No a tým, že sa bavíme my, bavia sa aj ľudia a dajú nám naspäť svoju energiu. My ju prijmeme, spracujeme a znova im ju odovzdáme. Takto sa to točí dokola a presne o tom to celé je.
Mohol by si nám na záver vysvetliť, kto je vlastne tá Helena a čo má s očami?
Na začiatku sme mali strašne veľa názvov. Chceli sme ale nejaký pekný slovenský, pretože ten si ľudia zapamätajú skôr, ako napríklad nejaký anglický. Heľenine oči nám prišli ako niečo vtipné, čo človek započuje, zamyslí sa, prečo práve takéto meno a tým pádom si to aj nechtiac zafixuje. A to je niečo, čo je pre začínajúcu kapelu úplne super.
Autor: Dominika Jurigová. Foto: Jakub Kovalík
