Gay rap, gýčový pop a p*** punk. Aj týmito slovami speváka Zandomeho sa dá definovať žáner festivalu Hyperpunk!, ktorého sme boli súčasťou.
Keď ma na festivale Pohoda pozval študent FMK Jakub Rataj fotiť jeho vlastný festival, ani som netušil, k čomu som sa spolu s mojimi spolubývajúcimi upísal. Možno to bola len eufória z prežitej búrky, no v tej chvíli nikto z nás troch nevidel nijakú prekážku v tom, prečo nepodporiť spolužiaka.
Prvý šok nastal až deň pred odchodom. Aby sme sa totiž z Trnavy dostali na Duchonku, kde sa Hyperpunk! odohrával, museli sme absolvovať hodinovú cestu vlakom spojenú s prestupom na autobus alebo taxík. Plán bol teda jasný – stihnúť vlak, nakúpiť jedlo a baterky do blesku v Topoľčanoch, taxíkom sa zviesť do kempu a hlavne stihnúť začiatok.
Nie všetko ide podľa plánov
Už vo vlaku sme si podľa výzoru niektorých cestujúcich vytipovali možných spoluúčastníkov festivalu. „…našu komunitu tvoria primárne ľudia v našom veku. Teda open-minded mládež vo vekovom rozmedzí od 15 do 25 rokov. Títo ľudia majú väčšinou aj spoločný záujem o alternatívne subkultúry, ktoré sa rozvíjajú aj na slovenskej scéne. Avšak myslím si, že zaujmeme aj ľudí mimo tejto bubliny,“ priblížil nám ešte predtým Jakub cieľovku.
Keď sme však na stanici v Topoľčanoch vystúpili z vlaku takmer ako jediní, toto škatuľkovanie podľa výzoru nás hneď prešlo. Prišiel čas nakupovať, čo sa v piatok poobede v tomto mestečku ukázalo nemožným. Neostávalo teda nič iné ako objednať taxík, s ktorým mal festival pre účastníkov dohodnutú zľavu, a zviesť sa do kempu v Duchonke.
Na prvý pohľad by sa malo jednať o triviálnu záležitosť. Po vystúpení z taxíku nás dokonca čakali značky, ktoré ku stanovému mestečku viedli. Tie však po pár metroch zmizli a my sme sa ocitli na križovatke. Nebyť chlapca, ktorý býval hneď v chatke vedľa a so stratenými turistami už mal nejaké skúsenosti, by sme stan asi nikdy nezložili.
Chceli sme rozvinúť platformu a dať možnosť interpretom na tejto scéne hrať na „domácom ihrisku“.
Nasmeroval nás ku kempingu, kde sme sa po polhodinovom vybavovaní preukazu na stanovanie mohli zložiť. Konečne nastal čas ísť fotiť a my sme si uvedomili, v akom časovom sklze vlastne sme.
Ako vyzeralo otvorenie Hyperpunk-u?
To nevie povedať nikto z nás. Pri príchode k bránam festivalu sme totiž počuli, ako práve dohral prvý interpret. Rýchlo sme sa teda presunuli k páskovaniu, kde na nás čakali povedomé tváre z našej univerzity, medzi ktorými bol aj Jakub.
Miesto, kde sa Hyperpunk! odohrával, na nás pôsobilo nezvyčajne. Na prvý pohľad to bola chatka ako každá iná, keď nás však Jakub previedol po areáli, ukázalo sa to ako naozaj schopné miesto pre koncerty.
„Prvotný nápad prišiel niekedy po novom roku, kedy nám náš známy spomenul, že majú rodinný podnik na Duchonke a možno by sme tam vedeli zorganizovať niečo väčšie. Od tej doby sme sa do festivalu ponorili naplno,“ ozrejmil nám Jakub priebeh organizovania.
Čas na rozprávanie vypršal
Začal sa totiž druhý koncert, ktorého fotenie sme už zmeškať nemohli. Popri jeho fotení sme si uvedomili, že tento žáner festivalu na Slovensku vysoké zastúpenie nemá.
Po nafotení sme preto opäť raz zašli za Jakubom s ďalšou otravnou otázkou. Zaujímalo nás, ako im niečo takéto vôbec napadlo: „Chceli sme posunúť komunitu ako takú a ukázať, že môžeme mať vlastný festival. Nechceli sme byť odkázaní na to, aby umelci z tejto scény museli čakať, či ich zavolajú niekam inam.„
„Lokálnych eventov na tejto scéne začalo pribúdať, no napadlo nám priniesť niečo, čo bude pre ľudí špeciálne a motivuje ich to prísť zo všetkých kútov Slovenska. Chceli sme rozvinúť platformu a dať možnosť interpretom na tejto scéne hrať na „domácom ihrisku“,“ hovorí ďalej o začiatkoch podujatia.
Festivalový program zahŕňal všetko vrátane rannej rozcvičky pri jazere.
Pred ďalším koncertom nás čakala rýchla úprava fotiek. Jakub nám vyhradil miesto v zákulisí hlavného pódia, ktoré mal na starosti. Tam sme spoznali ďalšieho člena organizačného tímu, ktorým bol spevák známy ako Mishino.
Po krátkom rozhovore s ním sme zistili, že na konci leta nastupuje na FMK. Nám vtedy vtrhla do hláv jediná otázka – prečo? „Keďže som vyštudovaný grafik, chcem viac-menej pokračovať v štúdiu v odbore. Zároveň to mám kúsok a počul som o univerzite len milé veci. Takže spolu s faktom, že ma nezobrali na VŠMÚ, to bola takmer prvá voľba,“ odpovedá.
Návrat problému z Topoľčian
Blížil sa večer a na nás sa asi po šiestich koncertoch dovalil hlad. Festival ponúka na výber dva stánky, z toho jeden bol s merchom. Namierili sme si to teda do druhého, ktorého ponuka nás veľmi neoslovila. Na výber boli len hranolky, nugetky a toasty.
Prvý deň festivalu vrcholil a interpretmi sa to začínalo hemžiť. Na rade bol koncert trnavského speváka Paťa, známeho ako Zandome. Viac ako jeho skvelý výkon nás prekvapil fakt, že hneď po dospievaní si obliekol žltú reflexnú vestu. Až vtedy sme si uvedomili, že aj on je jeden z organizátorov.
Prišiel čas na ďalšiu úpravu fotiek, avšak zákulisie začalo byť trochu preľudnené. Jakub nás teda presťahoval o poschodie vyššie, kde boli izby pre interpretov. Usadili sme sa v obývačke hneď vedľa terasy, kde práve Fobia Kid a Dušan Vlk fajčili cigaretu.
Okolo nich boli samozrejme aj ďalší, no títo nám v pamäti utkveli najviac. Práve oni sa nás pri úprave fotiek najčastejšie pýtali, či hráme Minecraft, ako vyzerá bot linka v lolku, alebo či nás nerushujú z longu (pozn. red. slangové pojmy zaužívané medzi hráčmi digitálnych hier).
Ich koncerty, ako sa dalo čakať, prilákali večer najviac ľudí. Pre dobrú fotku sme spolu s ďalšími fotografmi museli o miesto bojovať. Zvyšok večera vyzeral rovnako. Predrať sa davom ľudí, nafotiť čo sa dá a rýchlo k notebooku editovať. Pri všetkom tom zhone sme nemali čas ani len premýšľať. Naša práca vyzerala až automatizovane. Celý tento kolotoč sa pre nás skončil až o tretej ráno, kedy sme konečne mohli ísť do stanu.
Späť do práce
Festivalový program zahŕňal všetko vrátane rannej rozcvičky pri jazere počas krásneho východu slnka. Takto sme si ju teda aspoň predstavovali, keďže po náročnom večeri sme celú rozcvičku prespali.
Asi najväčším špecifikom eventu Hyperpunk! bolo to, že išlo o veľmi familiárnu záležitosť.
Z kempu sme sa dostali až niekedy pred obedom. Nafotili sme tetovania, rozhovor z produkcie EškeTalku a vydali sa mimo areálu na obed. Program však bežal ďalej aj bez nás a to premietaním filmu Nosferatu z roku 1922 spojeným s prednáškou.
Pri návrate sa druhý deň festivalu stále rozbiehal, voľný čas sme preto strávili v zákulisí. „Asi najväčším špecifikom eventu Hyperpunk! bolo to, že išlo o veľmi familiárnu záležitosť. Zvyčajne sa na line-upe objavovali naši známi a kamaráti zo scény. Tohto aspektu sme sa snažili držať aj v rámci festivalu, len sa to rozšírilo o headlinerov (hviezdy programu – pozn. red.) na oba dni a šikovných hudobníkov a umelcov, ktorí boli vybraní v rámci open-callu (konkurzu – pozn. red.),“ spomenul Jakub pri krátkej prestávke.
Zvyšok dňa prebiehal podobne ako ten predošlý. Nabitý program vo vnútri aj vonku striedal jedno skvelé meno za druhým a my sme opäť pendlovali medzi fotením a upravovaním fotografií. V zákulisí sme stretli Mishina, ktorého večer čakalo vystúpenie.
Popri rozprávaní s ním sme sa ocitli aj pri téme jeho začiatkov: „Dlhú dobu som písal básničky a niekedy v roku 2018 keď som mal 13 rokov som sa rozhodol jednu básničku zhudobniť. No bolo to zlé, tak som si sľúbil že sa k tomu už nevrátim.“
Ani nie rok na to sa k hudbe dostal opäť a odvtedy ho už táto vášeň neopustila. „Za tie roky sa samozrejme hudba mnohokrát pretransformovala do viacero podôb, ale myslím si, že už má taký formát, ktorý som vždy chcel, aby mala,“ spomína Mishino.
Nič sa nezaobíde bez problémov
Nasledovali posledné koncerty, medzi ktorými bol aj headliner druhého dňa – Berlin Manson. Nastali nečakané problémy pri zvukovej skúške, ktoré zapríčinili zhruba polhodinový sklz v programe. Po celom dni fotenia a editovania nám táto informácia na energií nepridala. Ich vystúpenie však tento stratený čas dokonale vynahradilo.
Po poslednom koncerte sme sa so všetkými rozlúčili. Plánom bolo zaliezť do stanu čo najskôr, nech môžeme ráno skoro vyraziť. Ani to nám však nevyšlo, keďže neďaleko mali stan žiaci našej univerzity, s ktorými sme sa bavili dlho do noci. Aj keď bolo vstávanie ťažké, vlak do Trnavy sme predsa len stihli.
Hyperpunk! mal svoju dohru
Jedna z prvých otázok po príchode domov bola, či sa s festivalom uvidíme aj o rok. „Rozhodli sme sa nachvíľu prejsť do stavu hibernácie,“ nechcel nič sľubovať organizačný tím. Odozvy boli údajne z 99% prípadov pozitívne, či už od návštevníkov alebo vystupujúcich. „Cítili sme veľkú podporu aj v rámci scény a bola by škoda, ak by sme nepokračovali ďalej.“
Takmer všetky reakcie boli pozitívne, no vždy sa nájde niekto, kto musí okolo seba šíriť negativitu a klamstvá.
Pár dní na to sa objavili špekulácie a fámy o nevyplatených honorároch a nabaľovaní peňazí. Kontaktovali sme Jakuba, aby nám situáciu ozrejmil: „Samozrejme, že nie. Všetky honoráre boli vyplatené a nikto sa taktiež nenabalil. Popravde ani nevieme, kde tieto fámy vznikli. Aj keď sme spomínali, že takmer všetky reakcie boli pozitívne, no vždy sa nájde niekto, kto musí okolo seba šíriť negativitu a klamstvá,“ uviedol na pravú mieru Jakub.
Hyperpunk! okrem organizátorov pozitívne hodnotí aj naša trojica fotografov. Okrem drobných nedostatkov týkajúcich sa jedla, festivalu nechýbalo takmer nič. Napokon pre nás bol najdôležitejší feedback, a teda to, že fotografie sa interpretom páčili.