Po zadaní kreatívnej úlohy dvom ľuďom sa ich výsledky budú líšiť. To isté platí aj pre veľké a nezávislé štúdia. Zatiaľ čo veľké štúdio vytvorí priemerný produkt a dá ho do pekného obalu, malé využije všetku kreativitu, aby sa odlíšilo a uspelo.
Sedím pred obrazovkou počítača. Oči mi lietajú zhora nadol. Medzi stovkami hier v mojej digitálnej knižnici narazím na niečo, čo ma zaujme a stláčam tlačidlo spustiť. Už onedlho však hru vypínam so slovami, že zajtra sa k nej vrátim. Opakujem to ešte ďalšie dva týždne, až kým ju nezahodím do koša.
Mal som to urobiť už skôr. Zatiaľ čo si večery krátim malou, no nesmierne zábavnou hrou, pätinu disku mi okupuje gigant. Naletel som lesklému pozlátku, pod ktorým sa schováva priemerná poľská čokoláda. Chuť na sladké síce zaženie, ale nie preto že by bola dobrá – skôr úplne stratíte apetít.
Digitálne hry vytvorené veľkými štúdiami často trpia kvôli biznisovým záujmom ľudí, ktorí by svojmu dieťaťu kúpili hru na Xbox, hoci vlastní PlayStation. Nerozumejú im. Ak programátori vidia svet v jednotkách a nulách, „oblekári“ zdolávajú vrcholy grafov a dúfajú, že cesta nenaberie smer do doliny.
Veľké štúdia preto zanevreli na originalitu. Namiesto toho tvoria hry podľa šablóny, ktoré budú finančne úspešné. Z umenia sa stal konzumný produkt bez duše. Avšak nájdu sa aj výnimky. Keď píšem tieto riadky, po večeroch bojujem s inváziou démonov na Marse. Možno tí ukradli dušu veľkým hrám.
Peniaze nie sú jedinou príčinou úpadku mainstreamových hier. Na ich tvorbe sa podieľajú stovky ľudí, ktorí majú rozdielne kreatívne pohľady. Niet divu, že sa zhodnú len na základných črtách a ničom viac. Tento scenár je pre nás dobre známy, veď aj náš parlament sa zhodne len na nevyhnutných veciach.
Indie hry víťazia svojou originalitou
Herný priemysel nie je výnimočný oproti trhom iných médií. Aj tu prevládajú mainstreamové štúdia a v úzadí nájdete nezávislé tímy či jednotlivcov. Zárodky významných spoločností sa nekrčia v kúte. Dá sa povedať, že ide o súboj Dávida a Goliáša, i keď nezávislé štúdiá konkurenčný boj nikdy nevyhrajú.
Lenže v dobe, keď sa „oblekári“ snažia normalizovať 80-eurovú cenovku, indie hry to môžu využiť vo svoj prospech a vďaka nižším cenám ukázať hráčom, že vývoj kvalitnej hry nemusí stáť miliardy eur.
Keď prácu na detektívnej hre financuje obrovský vydavateľ, je zasadená do 40. rokov 20. storočia v Los Angeles. Naozaj nič výnimočné od tvorcov L.A. Noire. No keď sa o to isté pokúsi štúdio, ktoré si hru vydá samo, výsledkom je Disco Elysium s detektívom, ktorý namiesto riešenia vraždy pije alkohol a berie drogy.
Jeho rodeo sa však skončí v momente, keď sa zobudí na dlážke hotelovej izby, kravata prevísa zo stropného ventilátora a on si nepamätá ani vlastné meno. Práve v tejto chvíli sa ho chopí hráč, ktorý je zo situácie rovnako zmätený ako herná postava. A navyše nevedia, že za hotelom visí muž, ktorý je v značnom rozklade.
Rozdiel medzi týmito hrami je obrovský. Môže za to kreatívna sloboda nezávislých tvorcov, ktorú by ste vo veľkých štúdiách hľadali len ťažko. Ešte dôležitejšia je však viera. Nie v Boha, ktorú mal Dávid pri súboji s Goliášom, no vo vlastné schopnosti a svoj projekt. A čo vy, veríte, že vás indie hra chytí a nepustí?
