Nie ste len pedagógom na našej škole, ale aj jej absolventom. Ako si spomínate na vaše študentské časy?
V mojom prípade to bolo trošku odlišné. Od prvého do piateho ročníka som navštevoval externé a až následne som pokračoval na dennom doktorandskom štúdiu. Určite som si počas štúdia rozšíril obzory, respektíve upevnil vedomosti.
Ako ste sa dostali k predmetom, ktoré vyučujete?
Pán docent Slavomír Magál založil a viedol predmet Seminár kreativity a mňa si de facto vzal „pod krídla“ ako asistenta. Seminár kreativity ma okamžite zaujal. Poskytuje študentom možnosť, aby sa pokúsili pracovať s tvorivým umeleckým procesom. Výsledkom je ich osobná skúsenosť s literárno-scenáristickou poviedkovou tvorbou. Predmet Autorská literárna tvorba, ktorý prednášam, je o možnosti, aby sa poslucháči zdokonaľovali v praktickej tvorbe žurnalistických žánrov.
„V podstate to ide ruka v ruke. Keď vás baví čítať, tak potom skúsite aj niečo napísať.“
Kedy sa u vás prejavilo „básnické črevo”?
Úplné začiatky siahajú na základnú školu. Reálne som sa začal zaujímať o písanie vlastnej tvorby na strednej škole, pretože ma odmalička zaujímala literatúra. V podstate to ide ruka v ruke. Keď vás baví čítať, tak potom skúsite aj niečo napísať. Napriek tomu, že som sa počas strednej školy venoval najmä športu– basketbalu, písanie mi poskytovalo akúsi „osobnú pevninu“ či introspektívno-poznávaciu funkciu.
Čo nasledovalo?
Vybral som niekoľko básní a išiel som s nimi za vtedajším šéfredaktorom Slovenských pohľadov básnikom Štefanom Moravčíkom, aj s otázkou, či to má vôbec zmysel. Niečo si prečítal a odporučil ma do Dotykov, kde mi neskôr vyšli prvé verše.
Svoj doterajší pracovný život ste spojili práve s časopisom Dotyky.
V Dotykoch som začal pôsobiť ako redakčný elév (začiatočník, pozn. red.). Prijal ma vtedajší šéfredaktor Maroš Bančej. Asi po roku sa začali vŕšiť problémy v ekonomickej oblasti, resp. vo financovaní časopisu. Zmenila sa vláda, transformovala sa kultúrna politika štátu. Maroš musel odísť do rozhlasu a my sme v podstate fungovali trištvrte roka bez akéhokoľvek zázemia. Ako-tak nás držal Spolok slovenských spisovateľov, ale keď nemáte dostatok peňazí, ťažko budete niečo vydávať. Našťastie sa podarilo situáciu stabilizovať. Neskoršie ma predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov vymenovalo za šéfredaktora.
Bol to pre vás dosť turbulentný začiatok.
To áno, výkyvy boli značné a aj veľmi nepríjemné. Treba spomenúť, že niekedy sme vychádzali len dvakrát do roka, potom sme boli štvrťročník a posledných zhruba 6 rokov už vychádzame ako dvojmesačník. Aj keď Dotyky boli pred rokom 1998 mesačník, pevne veríme, že sa nám podarí periodicita udržať aspoň na dvojmesačnej báze.
Čo obsahuje taká práca šéfredaktora v Dotykoch?
Rozhodne nie je len o čítaní článkov. Na starosti mám celé manažovanie. Od vyberania príspevkov cez komunikáciu s Ministerstvom kultúry SR, resp. Fondom na podporu umenia, koordináciu tlačových podkladov a finálneho spracovania až po tlačiarenské realizovanie a distribúciu. Niekedy mala redakcia sedem členov plus tajomníčku. Dnes sme traja. Keďže sme dvojmesačník, dá sa to ako-tak zvládnuť.
Váš časopis ponúka možnosť zviditeľniť sa mladým a začínajúcim autorom. Ako prebieha proces, keď chce autor niečo uverejniť?
Treba poznamenať, že Dotyky sa skladajú z dvoch častí. Jednou je samotné číslo a druhou je Almanach 25, ktorý slúži ako tvorivá dielňa. Almanach 25 je určený pre debutantov, kde prihliadame aj na perspektívu autorov ďalej sa tvorivo rozvíjať. Autor napíše napríklad báseň, poviedku, pošle nám ju a sú tri možnosti. Ak je dielo veľmi dobré, je publikované priamo v čísle. Druhou možnosťou je uverejnenie v spomínanom Almanachu 25 a ak nepatrí ani tam, treťou alternatívou je reakcia, respektíve odpoveď, čo má tvorca nabudúce zlepšiť, opraviť, urobiť atď.
Takže minimálne spätnú väzbu dostane každý?
Áno. Usilujeme sa autorov navigovať, zorientovať, aby ak majú o tvorbu reálny záujem, napredovali a zlepšovali sa. Dotyky boli vždy v podstate prvou bránou do veľkého literárneho sveta. A tiež sa nedá očakávať od autorov, že hneď budú noví Rimbaudovia. Stáva sa, že ak je evidentné, že to niekomu naozaj nejde, poradíme mu, aby sa venoval čomusi inému. Nemôžeme byť všetci básnici či prozaici. Čo by sme potom jedli?
„Nemôžeme byť všetci básnici či prozaici. Čo by sme potom jedli?“
Píše vám veľa autorov do redakcie?
Je dôležité porovnať kontext. Keď som v Dotykoch začínal, mávali sme 30 až 50 príspevkov mesačne. Zmenšený záujem nastal okolo roku 2000, čo bolo spôsobené aj existenčnými problémami časopisu a možno i tým, že spoločnosť čoraz menej siahala po knihách. V rokoch 2007 až 2010 sa situácia postupne stabilizovala. Momentálny stav je, že aj keď je počet prispievateľov menší ako napríklad pred rokom 2000, mám pocit, že sú poučenejší.
Časopis Dotyky ale veľa ľudí nepozná.
Áno, stretávam sa s tým, že o nás vie menej ľudí. Je to problém, ale peniaze na reklamu nemáme. Na druhej strane, ja som študoval na strojníckej priemyslovke, čo s literatúrou nemá veľa spoločného. Keď však človeka niečo skutočne zaujíma, tak si to nájde.
Fungujete pod Spolkom slovenských spisovateľov?
Spolok slovenských spisovateľov je vydavateľom časopisu Dotyky. Pod ním vychádza aj Literárny týždenník. Jeho súčasťou je aj Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ktoré publikuje knihy.
Vyšli vám štyri básnické zbierky. Poviete nám o nich niečo viac?
Prvá zbierka Obrazce vyšla v roku 2000. Ako ju definovať? Asi debut so všetkým, čo k tomu patrí. Veľa spontánnosti, energie, entuziazmu, ale aj zopár začiatočníckych chýb. Bol silne ovplyvnený surrealizmom a dadaizmom. Druhá vyšla o dva roky, teda v 2002 s názvom Mesačné hodiny. Tiež bola čiastočne ovplyvnená nadrealizmom, ale aj napríklad Jánom Stachom, členom slávnej Trnavskej skupiny. Tretia Poď ďalej a povedz z roku 2006 bola koncipovaná ako jedna veľká báseň so samostatnými časťami. Najmladšia je z roku 2014 a vyšla vo vydavateľstve Ikar pod názvom Ochutnať z plameňa. V nej som čiastočne upustil od experimentovania a vrátil sa ku klasickejšej forme, ktorú napríklad používal poet Ivan Krasko. Obsahuje aj časti venované básnikom Jánovi Ondrušovi a Jánovi Stachovi, dvom skvostom slovenskej poézie.
„Vždy by mala existovať určitá literárno-umelecko-estetická societa, ktorá bude nastavovať zrkadlo konzumnej spoločnosti.“
Medzi treťou a štvrtou zbierkou ste mali osem rokov prestávku. Prečo?
Dôvodov je niekoľko. Som na svoju tvorbu veľmi prísny a kritický. Preto si dávam pozor, čo zverejním. A tiež sa priznám, že popri iných povinnostiach nemám na to priveľa času. Čo však neprekáža, pretože píšem v „návaloch“. Niekedy dlho nič, potom sa rozbehnem a vytvorím veľa, i celé časti.
Nedá sa teda povedať, že básnik napíše zbierku na počkanie.
Nie, to určite nie.
Chystáte aj niečo ďalšie?
Občas niečo napíšem, ale nechávam tomu čas. Nemám potrebu niečo nasilu chrliť.
Kde hľadáte inšpiráciu?
Mám pocit, že inšpirácia je všade a vo všetkom. Len ju treba vidieť, cítiť. Samozrejme, najsilnejšie inšpirácie sú exaltované emocionálne vzruchy. V konečnom dôsledku je však všetko o vnímaní.
Ako vidíte súčasné postavenie literatúry?
Napriek tomu, v akej sme spoločenskej situácii, kedy je literatúra na periférii, si myslím, že to nie je až také strašné. Nechcem hovoriť o literatúre ako o tzv. svedomí národa a podobne, ale vždy by mala existovať určitá literárno-umelecko-estetická societa, ktorá bude nastavovať zrkadlo konzumnej spoločnosti.
Čo hovoríte na podporu literatúry u nás?
Podpora je stále veľmi slabá, aj keď mnohé politické garnitúry tvrdili, že s tým niečo urobia, de facto zostali len oči pre plač. Nechcem nazvať knihu luxusným tovarom, pretože pre mňa hodnotná literárna tvorba nie je tovarom, no už dávno nie sú knihy lacnou záležitosťou. Práve v tejto situácii by mali pomáhať dostať knihy medzi čitateľov práve knižnice. Ak knihu podporí Ministerstvo kultúry alebo Fond pre podporu umenia, mala by sa objaviť v mestských, resp. obecných knižniciach. No to sa nedeje.
Máte nejakú radu pre tých, ktorí sa hanbia u vás uverejniť diela?
Každý sa hanbíme, pretože je to produkt našej intímnej duševnej činnosti. Bojíme sa, či nás niekto „nezvozí“ pod čiernu zem. Na druhej strane je to aj dobré, lebo máme zodpovednosť. V Dotykoch napríklad minimalizujeme uverejňovanie diel pod pseudonymami. Je dobré, ak človek cíti zodpovednosť sám za seba a za svoju tvorbu.
„V Dotykoch minimalizujeme uverejňovanie diel pod pseudonymami.“
Sú aj nejaké honoráre za príspevky?
Áno. Nie sú to síce vysoké sumy, ale všetko je v rámci možností. Na kávu to určite postačí (smiech).
Odporučili by ste nám nejakých autorov zo súčasnej literárnej obce?
Podľa mňa sú veľmi kvalitní mnohí slovenskí autori, napríklad z prozaikov Peter Jaroš, Dušan Mitana, Bystrík Šikula, Veronika Šikulová, Ivan Kolenič, Pavol Rankov a ďalší. Z básnikov by som odporučil Roba Bielika, Jána Litváka, Andrijana Turana, Mariána Grupača, Jána Tazberíka, Milu Haugovú či experimentálneho Kamila Zbruža. Každý si nájde svoje, hlavne treba čítať.
Autor: Jakub Vážan
Foto: Michal Haviar
Profil:
Boris Brendza (37)
Je básnik a šéfredaktor časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Okrem toho pôsobí na FMK ako odborný asistent a je zároveň aj jej absolventom, keď v roku 2011 získal titul PhD. Ako porotca sa pravidelne zúčastňuje na rôznych podujatiach pre debutujúcich básnikov a prozaikov.
