Preto ja – mestský človek, som si pobalila do ruksaka nejaké oblečenie, zásoby jedla, karimatku a čelovku, ktorú ja neznalá problematiky turistického sortimentu, nazývam lampa na hlavu. Moja super fyzioterapeutka Marieta ma totiž zavolala na viacdňovú turistiku do Veľkej Fatry all inclusive (aj s prespaním). S krízou 30-tky na krku som si teda povedala: Kedy prespať v lese, keď nie teraz?
V základnom tábore sme sa v piatok večer vylodili za tmy, takže moja lampa na hlavu, na ktorej som v Decathlone šetrila najviac (lebo na čo mi to bude?), sa mi zišla od samého začiatku. Síce má asi 6 módov blikania, ale viditeľnosť na hovno. Nevadí. Išli sme hore lesom štyria, tak som sa ani nebála, že ma niečo zožerie, aj keď ručanie jeleňov mi občas pripomínalo brumkanie medveďa.
Po svojich?
Človek by ale nečakal, že v piatok o ôsmej bude v lese taká premávka. Asi po polhodine stupáku stretávame tzv. vetriesku, vozidlo z roku 1953. Vôňa nafty prehlušuje vôňu lesa a spoluturista Miro sa pýta chlapov, či nás vyvezú. Na moje prekvapenie povedali áno a ani neviem ako, už sedím na symbolickom gauči na korbe auta. Teraz sa bojím viac než medveďov, auto vrčí, bojuje s každým metrom. Niekedy sa musíme prikrčiť, aby nám hlavy neotrieskali konáre stromov. Občas znenazdajky vetrieska zastaví a počuť len ručnú brzdu.
Zo strany spolujazdca sa k nám občas prihovára jeden z dvojice posádky, neviem, ako sa volá, ale tvrdí, že je veliteľ vozidla. Pýta si poplatok za cestu v podobe niečoho tekutého. Vravím mu, že keď zastavíme, vyberiem mu moju ťapku rumu, ktorú mám úplnou náhodou so sebou :D S odpoveďou nie je spokojný, a tak na trasúcej sa korbe hľadám v 40 litrovom batohu ťapku Umu. Podávam mu ju s vetou, že nech nepijú za volantom. Po chvíli mi vracia poloplnú fľašku, viac už nechcú, aj keď nalieham, nech si to nechajú. Nebudem predsa v čase korony po niekom dopíjať Umy. Chlapi boli dobre vybavení a mali pri sebe štamperlík, tak si vravím, ok.
Vyšli sme hore na hoľu na križovatku, kde nás musia vyložiť, a to doslovne. Veliteľ vozidla veľmi ochotne pomáha ženskému osadenstvu z korby dole. Najprv nohy, potom zadok a potom veď viete. Ale vraj sú to slušní chlapi, aj do kostola chodia. Ale teraz bez všetkej nadsázky, fakt to boli zlatí ľudia, lebo nám ušetrili kopec krokov a boli strašne milí. A pohľad na hviezdy a mliečnu dráhu nad nami bol z korby auta na nezaplatenie.
Tu som si myslela, že naše cesty sa navždy rozišli a rozmýšľam, kam asi išli a čo tu budú na tej vetrieske robiť do nedele. Na druhý deň ráno počas túry stretávame nám povedomé povojnové vozidlo. Vedľa neho dymí ohnisko a navôkol sa ozýva chrápanie, ktoré podľa mňa odplašilo všetkých medveďov vo Veľkej Fatre. Veliteľ aj so šoférom si o deviatej ráno ešte odfukujú. Zatiaľ čo my sme spali pomaly v troch vrstvách a spacákoch, im pri ohni stačili tričká a asi aj nejaký ten tekutý sveter. Svet je malý, hovorím si, a pokračujem v dobrodružstve.
Prvá noc v útulni
Som trošku nevyspatá, spali sme na Chate u Mira. Pekná izba to je, sú tam dve postele, stolička, stôl a piecka. V ten večer sa ideme ešte pozrieť na vedľajšiu útulňu, ale je plná. Kempuje tam rodina, ktorá sa o chatu aj stará. Dávame sa do reči a spomíname na vetriesku. „A to malo jednu ruku?“ pýta sa jeden z osadenstva. Ja vravím že nie, že tí chlapi mali všetky ruky. Lokálny človek mal ale na mysli hydraulickú ruku vozidla. Nuž, som blbá. Rozprávame sa o kadečom, zase dobrí a milí ľudia. Chatka je pekná a veľká, akurát tam majú plchy. Odporučili nám aj ďalšiu útulňu na prespatie počas druhej noci, vraj má aj solárny panel. Tak sme sa tam na druhý deň dotrepali, ale solárny panel sme nenašli. Tu si radi robia srandu z „Bratislavčanov“ (aj keď ja pochádzam zo susednej dediny).
Ešte sa vrátim k mojej prvej noci v živote, ktorá sa odohrala v útulni a pred ktorou som mala najväčší rešpekt a strach. Za zvukov zaví(ý)jania vlkov si robíme večeru, Marieta a Miro majú aj taký plynový varič, tak nám spravili čaj, do ktorého si dolievame zvyšok rumu. Miro kúri v peci a pripravujeme sa na spánok. Ja a Veronika sme dostali postele, oni dvaja sú na zemi. Chata je čistá, som zabalená celá v spacáku, ale aj tak sa cítim čudne. Stále sa budím, lebo sa bojím, že mi bude trčať zo spacáka kus tela. Predsalen je to miesto, kde sa premelie veľa ľudí a je tam čudný puch. Ráno mi to ale všetko vynahrádza, ešte som si nikdy neumývala zuby s takým výhľadom. Okolo idú ovce na pašu, všade ticho, len občas zaručí jeleň, ktorý si nedá pokoj ani cez deň.
Taf lajf
Túlame sa kopcami a užívame si krásne výhľady a hlavne svačiny. Asi bola chyba zobrať si len klobásu a slaninu, trošku som nimi už prejedená a teplé jedlo je predsa teplé jedlo. Marieta s Mirom si varia bárčo, od polievky až po cestoviny. Aj ma ponúkli, ale ja musím pojesť svoje zásoby, nech to neťahám so sebou, batoh treba odľahčiť. Po ceste stretávam rodinku s mačiatkom. Vraj ho našli, začali kŕmiť a odnesú ho na najbližšiu chatu, na ktorej žijú aj chatári. Ja, záchranca mačiek, jej dávam zjesť svoju Májku a naliala som jej vody.
Ideme ďalej, pomaly budú tri a my si musíme ísť obsadiť ďalšiu útulňu. Táto je väčšia, je na nej nápis salaš, má aj latrínu a už sú v nej dvaja cyklisti. My skladáme veci a ideme do studne po vodu. To je tak, tu v horách musíte stále po niečo chodiť. Po vodu, po drevo, na záchod za kríky, po bylinky do čaju, iba signál na internet je skoro všade. Pred večerou si dávame ešte mini výklus hore nad chatu a kocháme sa výhľadmi. Počas večere sa vracajú tí dvaja cyklisti, sú to Česi a veľa hovoria v podstate o ničom. Do toho prichádzajú dvaja Poliaci, samozrejme, všetci s negatívnymi covid testami :D.
Zabudni na súkromie
Prituhuje čoraz viac, a to sa ešte ani nezotmelo. Máme na sebe už všetko oblečenie, čo sme si doniesli, lebo sedíme von, v chate by sme sa tlačili. Spoza rohu prichádzajú ďalší dvaja mladíci, majú ledva 18 a kraťasy na nohách, volajú sa Andy a Walter. Podľa Čechov to bude mať Walter s tým menom v živote ťažké. Na vedľajšej chate dymí pec, tak budú stredoškoláci spať tu. Poliaci si sedia sami pri ohnisku (oheň nehorí), a rozprávajú sa po poľsky. Ja začínam byť trochu nervózna, chýba mi moja obývačka a komfortná zóna. Tá zima je neznesiteľná, navyše mám krátke tričko aj mikinu, tak mi vkuse ťahá na kríže.
Zase idú ďalší ľudia, je ich asi 6, chcú tu spať, lebo je už tma. Tak ich posielame na vedľajšiu chatu, v ktorej síce dymí pec, ale oni aj tak chceli spať von, čiže je jedno, či sú v chate bez pece alebo pod širákom. Andy opúšťa Waltera, aby im ukázal, kde je susedná chata a už sa nevrátil. Aj sa začíname trochu báť, ale nakoniec vysvitlo, že Andy sa len zapil s druhou partiou. Waltera nechal samého pri nás a on išiel podľa svojich slov tam, kde je zábava. Česi spali vonku, Poliaci na povale a my baby dole pri peci. Nad nami na poschodovej posteli Walter, ktorý nespal ani minútu, lebo sa bál, že sa na neho prepadnú ľudia z podkrovia.
Ľudia, príbehy, emócie
Ráno 6.30 ideme na východ Slnka, ktoré už síce vyšlo, ale je pekné svetlo a boli parádne výhľady. Zase raňajky, zase slanina, postupne sa budia ďalší členovia zájazdu. Česi sa večer opili a ráno sa vadia, ako starí manželia, vraj jeden druhého neustále mystifikuje a sľubuje nemožné. Ale to len preto, lebo ten druhý všetko hrozne rieši. Čistá komédia. Vracia sa aj stratený Andy a opeká si asi štyri špekačky. Včera to kvôli spoločenským povinnostiam na horách nestihol. Vravím si, celkom to tu v lesoch žije.
Pri chate sa zastavujú náhodní okoloidúci a v ruke nesú mačku. Áno, presne tú, čo mala byť už predošlý deň na chate, kde je aj reštaurácia a kde by sa teda nejako uživila. Mačku, ktorá je vlastne kocúr a volá sa Štefan, nám nenápadne nechávajú a ja Pištu z ľútosti beriem so sebou. Vydrží s nami asi kilometer, potom za bohapustého mňaukania odmieta pokračovať. Snáď si nájde ďalších turistov, ktorí mu dajú svoju Májku a nezje ho medveď alebo ten vták, čo nad nami stále lieta a robí kruuu kruuu.
My sa pomaly presúvame dole do dediny. S tým ruksakom je to čoraz horšie, aj keď je klobása zjedená, je čoraz ťažší. Celkom sa teším na civilizáciu, na sprchu a moju perinu. V pondelok si však v robote hovorím, ako je len dobre na tých horách a že by tam mali ísť na víkend všetci. Ten pokoj prameniaci z nekonečnej krásy je veru dobré liečivo.
