„Na Islande sme zažili dážď, sneh, krúpy aj slnko a to všetko počas šesťdesiatich minút.”
Na letisku v Keflavíku pristávame za kombinovaného dažďa a intenzívneho sneženia. Vločky veľké ako prezreté maňušky odfukuje silný vietor na všetky strany. Stačí len pár desiatok metrov k prenajatému autu a moja lyžiarska bunda je premoknutá do poslednej nitky.
Prvé ubytovanie máme rezervované len niekoľko kilometrov od letiska v prístavnom meste Keflavík. Majiteľka guest house-u upozorňuje na snežnú búrku, ktorá má prísť dnes v noci. Počasie je extrémne premenlivé a na predpoveď sa určite nespoliehajte. Podmienky sa menia každú štvrťhodinu. Na Islande sme zažili dážď, sneh, krúpy aj slnko a to všetko počas šesťdesiatich minút. Jediné, na čo sa dá spoľahnúť, je predpoveď polárnej žiary. Aj tú však treba sledovať z hodiny na hodinu. V noci sa budím napriek vyčerpaniu z cesty na silný vietor, ktorý v nárazoch udiera od Grónskeho mora do starých okeníc. Ráno už svieti slnko, ktoré v tomto období vychádza až okolo desiatej. V pláne prvého dňa je takzvaný ,,Golden circle”. Ten pozostáva z geotermálnej oblasti s gejzírmi, obrovského vodopádu Gullfoss a národného parku Thingvellir.
Golden circle
Ideme cestou číslo 1 lemujúcou celý ostrov. Je slnečný deň a na nekonečnej snežnej pláni je vidieť kilometre za obzor. Prichádzame k národnému parku Thingvellir. Na parkovisku sú okrem nás aj obrovské monster trucky a autobusy s kolesami väčšími ako naše auto. S otvorenými ústami sledujeme obrovskú trhlinu v zemskej kôre. Na tomto mieste sa od seba oddeľuje eurázijská a americká litosférická doska. Každý rok je Amerika ďalej od Európy o približne 2,5 centimetra. Je to nevšedný pocit vidieť silu prírody v najsurovejšej forme pripomínajúcu malosť ľudského pokolenia. Zrejme si tento fakt uvedomovali aj starí Islanďania, ktorí na tomto mieste vybudovali jeden z najstarších parlamentov na svete zasadajúci od roku 930. Práve tu držia zákony prírody patronát nad tými ľudskými. Geotermálnu oblasť s gejzírmi vidieť vďaka kúdolom pary už z diaľky.
Zastavujeme sa však pri ohrade so šľachteným islandským plemenom koní, ktoré sú roztrúsené po celom ostrove a nevadí im ani extrémne počasie. Plemeno vzniklo vďaka nórskym prisťahovalcom, ktorí na ostrov priviezli nórske poníky a postupom času začali privážať aj kone zo Škótska a Írska. Šľachtením tak vznikol islandský pony. Dnes je na ostrove zakázaný chov iných plemien, aby sa zachovala rodová čistota. Starý Geysír, od ktorého mena je odvodený všeobecný názov pre chrliacu vodu z hlbín zeme, je dnes už takmer vyhasnutým starším bratom energického gejzíru Strokkur. Hladina vody sa lenivo prevaľuje, hladko klesá a stúpa ako obrovské pľúca, ktoré každých päť minút vystrelia tridsaťmetrový prúd vody a horúcej pary. Navyše len na krok od húfov nadšených turistov. Poslednou zastávkou na trase “zlatého okruhu” je vodopád Gullfoss. Klasický obrázok s krížiacimi sa dúhami a všadeprítomnou zeleňou vystriedalo ľadové kráľovstvo a nehostinná mrazivá panoráma, pri ktorej návštevníci zatajujú dych.
Nasleduje oddych v termálnom prameni Flúðir, akých je na ostrove viac ako 800, pričom najväčším sú svetoznáme kúpele Blue lagoon. Našu súkromnú lagúnu žiaľ okupuje mladý islandský pár, ktorý sem prišiel z neďalekej farmy. Nevadí, ideme k nim. Štíhla vysoká modrooká blondína a jej priateľ si relax v horúcej vode spríjemnili jointom. Zaujímalo by ma, aký musí byť problém zohnať trávu na ostrove, tak izolovaného od okolitého sveta, na polceste medzi dvoma svetadielmi.
„Hovorí sa, že výbuch sopky Laki v roku 1783 spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu.”
Čierna pláž
Druhý deň naša výprava pokračuje na juh k Atlantickému oceánu. Prechádzame územím aktívnych sopečných pohorí, ktoré však pre nízku viditeľnosť a neustále sa meniace počasie nevidíme.
Pri ceste sú obrovské vodopády Seljalandsfoss a Skógafoss. Oba majú približne 60 metrov a padajú z bývalého pobrežného útesu, ktorý je dnes od oceánu vzdialený až päť kilometrov. Aj keď je celý deň silná hmla a nevidieť takmer na krok, na polostrove Dyrhólaey sa počasie zázračne mení. ,,Brána Islandu”, ako sa tomuto miestu hovorí, je jedným z najkrajších prírodných scenérií, aké som v živote videl. Žiadna fotografia nedokáže hodnoverne zachytiť obrovské útesy bičované dvadsaťmetrovými vlnami z otvoreného oceánu a pláže s popolavočiernym sopečným pieskom. V nemom úžase šplháme na vysoké pobrežné bralá. A zatiaľ čo sa kocháme, Šaňa spoza útesu zalieva obrovská vlna. U mňa plnú dávku schytajú len topánky a ponožky.
Výbuch, ktorý spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu
Po usušení mokrých šiat a návšteve miestneho supermarketu v mestečku Vík pokračujeme južnou trasou na územie nikoho. V diaľke vidieť oceán a vôkol nás sa rozprestiera najväčšie lávové pole na svete. Eldhraun s rozlohou približne 565 km2 vzniklo vôbec najväčšou erupciou v písanej histórii ľudstva. Hovorí sa dokonca, že výbuch sopky Laki v roku 1783 spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu. Kvôli sopečnej erupcii sa do atmosféry v Európe dostalo veľké množstvo sopečného popola a plynov, ktoré viedli k poklesu teplôt na niekoľko nasledujúcich rokov. Nižšia teplota a menšie množstvo dopadajúceho slnečného svetla spôsobili neúrodu, hladomor a chradnutie nespokojného obyvateľstva, ktoré vyústilo až do slávnej revolúcie.
„Jednotlivé vejáre sa začínajú spájať do celku a nad hlavami nám tancuje v rytme hudby sfér polárna žiara.”
Aurora
Náš ďalší guest house leží na rozsiahlej rovine. Okrem pár roztrúsených fariem nie je v okolí vôbec nič. Obloha je bez mrakov a portál aurora-service.eu hlási vysokú pravdepodobnosť výskytu polárnej žiary. Začína sa stmievať a okrem hviezd sa na nebi začína objavovať nevýrazný zelený pás. Objavuje sa ďalší a ďalší. Jednotlivé vejáre sa začínajú spájať do celku a nad hlavami nám tancuje v rytme hudby sfér polárna žiara. Jej farba sa mení cez rozsiahlu farebnú škálu od zelenej až k intenzívne fialovej. Skrehnutými rukami robím niekoľko fotiek na dlhý čas. Celkovo pred guest house-om strávim v mínusových teplotách viac ako dve hodiny. Aurora žiari celú noc až tak, že musíme zastrieť žalúzie na okne… Opäť raz zaspávam maximálne spokojný.
Dobrodružstvo ešte nekončí. V poslednej časti sa dozviete, ako sme sa kvôli tuleňom dostali do najväčších islandských novín a ako sme takmer uviazli na ľadovej kryhe.
Ak si chcete prečítať prvú časť z tohto blogu, nájdete ju tu.
autor: Michal Haviar
foto: autor
