Ivan je filantrop, ktorý okrem ľudí zbožňuje hudbu, vtipné hlášky a občas nepohrdne samotou. Je znamením Baran, rád chodí do obchodu a zásadne si nepíše zoznam, čo treba kúpiť. O necelé dva mesiace bude mať 45 rokov. Žije v malej dedine neďaleko Považskej Bystrice, v dome s rodičmi a o rok starším bratom, ktorý je odkázaný na lôžko. Stretli sme sa v nedeľu popoludní. Január bol vo svojej druhej polovici, vonku mrzlo, no po snehu ani stopy. Slepý Ivan, lebo inak mu v dedine nepovedia, sedel za stolom so zopnutými rukami a spolu s teplým čajom čakal na môj príchod.
Máš sa dobre, Ivo?
Výborne, ďakujem. Včera som bol pozvaný na oslavu štyridsiatich narodenín môjho kamaráta a bolo skvele. Ešte ráno som vstal plný radosti, oduševnenia. Je dobré, keď môžem raz za čas tak vypadnúť.
Aké si bol dieťa?
Fúha. Ako kedy!
Matka: do štyroch rokov nechodil, neskôr začal, ale nepoužíval slepeckú palicu. Na vonku sa
orientoval rukami, hľadal si okraje – cesty, plot a zvykal si.
Ničil som obuv, lebo som mal neistý krok.
Narodil si sa ako nevidiaci. Predstavivosť o veciach je teda u teba iná ako u vidiacich ľudí. Máš dobrú fantáziu?
Matka: Nikdy nevidel. Nevie si predstaviť, čo je miska alebo hrnček.
Mama, ja by som povedal inak. Ak mi niekto podá do ruky konkrétny predmet, teraz už viem, že je to miska alebo moje okuliare. Ale ak by som to mal len nakreslené ako reliéf, haky – baky, v tom sa nevyznám. S farbami je to zase iné. Povieš mi zelená alebo červená. Čo to je? Netuším.
Hovorí sa, že vy, slepci, máte ostatné zmysly vyvinutejšie. Je to pravda?
Ja ti neviem. Sluch asi áno, cit možno tiež.
Matka: Keď bol malý, našiel na zemi kadejakú smietku a doniesol mi ju ukázať, čo to je. Objavoval, skúmal, pomáhal si rukami. Je veľmi pedantný, nie je bordelár. Musíš mu všetko nechať tak, ako je. Všetko má svoje miesto a prekladaním vecí vie byť nervózny. Pedantnosť sa prejavuje aj tým, že po jedle si zovrie päste, pritlačí k hrudi a tak kráča do kuchyne, aby nič nezašpinil. Snaží sa byť samostatný.
S detstvom sa neodmysliteľne spája aj škola. Viem o tebe, že si chodil do Levoče. Spomínaš na to obdobie rád?
Bola to Základná škola pre nevidiacich a slabozrakých, chodil som tam šesť rokov. Ale školou by som ju ani nenazýval. Poviem to natvrdo, bol to doslova ústav. Býval som na internáte a našli sa všelijaké prípady, aj mentálne postihnutí, vidiaci s nevidiacimi, siroty… Nebolo to bohviečo, dokonca aj učitelia mali zlý prístup. Tým, že sme boli pomiešaní, braillovo písmo skutočne učili len tých, ktorí mali lepší zrak. Oni na tie bodky pozerali a vedeli ich rozoznávať. Na nás, nevidiacich, sa zabúdalo. Takým spôsobom sa vtedy vyučovalo.
Čo si robil po škole?
Keď som sa vrátil zo základnej, niekoľko rokov som bol doma. Neskôr som sa do Levoče vrátil, na rehabilitačný kurz. Mal som už 25 rokov, ale veľa sa nezmenilo.
Matka: Tí, ktorí aspoň trochu videli, mohli vďaka tomu plnohodnotne pracovať. Mnohí z nich ale prišli o robotu.
Bolo to krátko po revolúcií. Posielali ich na rehabilitáciu do Levoče, ale boli to viac – menej zdraví ľudia.
A nevidiacich tam využívali.
Okrádali ma. Stalo sa mi to dva, trikrát. A to na psychike nepridá.
Matka: Bola nedeľa, okolo pol jedenástej doobeda. Chystala som sa do kostola a on mi zatelefonoval s plačom:
„Mama, okradli ma.“
Vzali mi peniaze aj doklady. Vieš si predstaviť, aký to bol pocit, keď si išiel do skrinky a nenašiel si svoje veci? Neraz okradli aj našich lektorov. A potom za to išli na pivo.
Pamätám si, raz mi zobrali rezeň z taniera a na, ty si jedz zemiaky.
Takže si tam býval aj hladný?
A nevyspatý. Bývali tam s nami maséri, lebo nemali pre nich iné priestory. Tí sa permanentne opíjali, ráno nešli ani do roboty. Často som bol na izolačke. Angína, zápal stredného ucha, prievan…Mal som slabú imunitu.
Matka: Z psychického napätia, stresu a zlého prostredia, ktoré na neho v Levoči vplývalo, bol vychudnutý a stále chorý. Dokonca mal i vši. Znášal to zle. Ivo skrátka nemal schopnosti na to, aby sa vyučil za košikára, telefonistu, maséra. To sú tie typické slepecké povolania.
Vieš, keby som chcel byť masér, potreboval by som sa veľa učiť, poznať latinské názvy. A ja niekedy horkoťažko viem po slovensky, nieto ešte aby som latinčinu ovládal. (smiech)
Matka: A tak sme si uvedomili, že by mu bolo lepšie doma. Ale veľa sme chodili po rehabilitáciách, ešte za komunistov.
Možno aj šestnásťkrát sme boli v Tatrách.
Až tam, neskôr som sa naučil písať, čítať, teraz rád z mp3 prehrávača počúvam audio knihy.
Máš obľúbeného autora?
Mám rád detektívky, ale obľúbeného autora nemám. Možno Robin Cook alebo Raymond Moody.
Kedysi som rád pozeral filmy. Ale potreboval by som pri sebe niekoho, kto mi občas povie aj o tej vizuálnej stránke.
Matka: Stalo sa, že dva roky na to, ako sme spolu pozerali film, ho znovu v televízií opakovali. Ivo sa po chvíli ozval: „Ale mama, veď to si už videla!“
Už to ale s odstupom času tak nevnímam. Prestali ma filmy lákať. Aj z dôvodu, čo televízia ponúka. Kedysi hlásateľka povedala, čo bude nasledovať a mohol som si vybrať. Vystriedali ju upútavky a v nich počujem stále len o nejakých „kostiach“ a čo ja viem čo. Občas sa mi dokonca zdá, že keď ukazujú v médiách nevidiacich, akoby z nich robili prehnaných hrdinov. Cítim sa potom nedocenený. Možno keby som sa viac snažil, dokázal by som to aj ja… Radšej si zapnem tú knihu.
Matka: Vezme aj náboženskú literatúru či históriu. Je veľmi sčítaný, nepoznať na ňom, že by mu škola chýbala.
Napriek tomu, že chodil len 6 rokov.
Naozaj ti škola nechýba?
Najlepšia škola je život sám. A domáce zázemie, rodina. Netvrdím, že netreba ísť do školy, išiel by som tým sám proti sebe. Veľakrát povedia: „Vyučíš sa a bude ti dobre.“ Ale koľkí sa vyučili, boli schopní, aj krásni? A poprepíjali sa. Keď človeka nemá kto podchytiť, strhne ho zlá partia a ide to dole vodou. Ja sám viem o troch, s ktorými som chodil do školy, čo už nie sú medzi nami. Iných odpojili od elektriny a majú zlý život. Rodina je základ.
Hovoríš krásne o rodine. Čo ale v ťažkých chvíľach, keď ti bolo v Levoči najhoršie a rodina bola ďaleko? Mal si tam nejakého priateľa?
Tam ani nie. Mám seberovného kamaráta Mirka. Pochádza z Myjavy, poznáme sa síce z levočskej škôlky, ale dlhé roky sme o sebe nevedeli nič. Neskôr sme sa stretli na jednom rehabilitačnom cvičení na Duchonke a jeho priezvisko mi zarezonovalo v hlave. A tak sme sa znovu dali dohromady.
Znovu sa teda potvrdilo, že svet je malý.
Áno. Môj známy je aj operný spevák Maroš Bango. Tiež sme sa spoznali v Levoči, neskôr sme spolu aj plesali v Martine. Maroš má tiež vtipnú príhodu. Hrával vo Viedni na chodníku. A vybral sa tam bez nôt, vychytil a šiel, len s ruksakom na chrbte.
Teba nelákalo odísť zo Slovenska?
Ak mám pravdu povedať, ani som na to nikdy nepomyslel.
Si ale nezamestnaný, brat je tiež odkázaný na cudziu pomoc. Ako to zvládate s financiami?
Od 18 rokov mám nárok na invalidný dôchodok. Nemám na to, ísť niekam do práce. Rýchlo sa unavím, nie ani tak fyzicky, ale psychicky. Tak teda robím si čo chcem, som sám sebe pánom. A vyhovuje mi to.
Dá sa s tým vyžiť?
Matka: Dá. My, rodičia, sme neboli naučený fajčiť ani piť, žijeme jednoduchý život. Ale ja si nesťažujem na nič.
Ivan dostáva 270€.
Keby som žil sám, nedokázal by som všetko utiahnuť. Ťaháme to spoločne.
Matka: Nedá sa to porovnať, keď máš doma jedného postihnutého a dvoch. Jeden z nás si vzal dovolenku a išiel do Levoče, zaviesť Iva. Druhý musel zostať doma, pri Mirkovi. Keď máš jedného postihnutého, dokážeš sa mu venovať naplno, dať mu všetku lásku.
Ale spoločne nám to ide. Ivo by nemohol bývať niekde na samotárke, s osudom som už vyrovnaná, inak to nebude. Len to zdravie a to nám úplne úplne stačí. Netúžime ani po peniazoch, som spokojná s tým, čo mám. Ivo si dokonca šporí.
Z každého dôchodku si odkladám železnú zásobu, 100 eur.
Matka: Ivko je strašne dobrý chalan. Dobrosrdečný, nedokázal by ublížiť ani muche.
Ale chytá ma puberta, oneskorená. (smiech)
Keď už spomínaš pubertu, ako si na tom so ženami? Nezamiloval si sa?
Pre mňa je to niečo neznáme. Bol som si vedomý, že ten vzťah by nemal budúcnosť. Som bez práce a naviac, možno to vyznie zle, ale dnešné ženy si radšej nájdu zdravého.
Matka: A zase je ťažké nájsť k Ivkovi seberovnú. Ja som rada, že je aspoň tak, ako je.
A ja sa aj z toho teším.
Máš teda pocit, že ťa spoločnosť vníma inak?
Vôbec. Možno boli časy, keď si detiská robili srandu. V dospelosti naopak pociťujem, že decko veľakrát viac pomôže ako dospelý. Deti sú úprimné a neskrývajú emócie, jednajú na rovinu. Keď sme boli malí, mali sme okolo 10 – 12 rokov, brávali ma von aj vidiaci chalani tu, z dediny. Ale to už sme neboli takí krpci, čo by sa mi posmievali.
Čo robievaš v bežný deň?
Ráno vstanem, pomodlím sa za šťastný deň, oblečiem sa. Keď treba, idem do obchodu a inak sa tu len tak poflakujem. Spravia sa raňajky, najeme sa. A pomáham s bežnými prácami – vynesiem kôš, vyložím nákup, chodievam mame na poval. Máme tam cukor. Vedie naň množstvo schodov a jej sa po nich už kráča ťažšie.
Občas niečo prinesiem, podám. Ale keď to tam neukladám ja alebo toho nie som zúčastnený, neviem sa orientovať.
Pôsobíš ako pokojný človek, vieš sa vôbec rozčúliť?
Občas sa pochytíme s otcom. Ale ak sa viem skutočne rozčúliť, tak na seba. Ak sa mi niečo nepodarí, som sebakritický, občas až moc. Ne je to zdravé, viem to. Vyčítam si, že som niečo neurobil alebo mal urobiť inak, že som neschopný.
Matka: Občas sa vráti domov celý nešťastný. Nie vždy má pohotové reakcie.
Áno, mám pocit, že som niekomu ublížil, povedal niečo zlé. Snažím sa tie pocity nedávať najavo. Ale musím to zo seba dostať, vyrozprávať sa. Niekedy som prehnane citlivý.
Pociťuješ deficit spoločnosti?
Matka: Nemá to také ľahké. Kým som bola zdravšia, chodievali sme na psychorehabilitácie, rekondičné pobyty. Druhý syn má pozajtra 46 rokov. 46 rokov kŕmenia, prebaľovania. Vieš, čo to je? Nie som na tom dobre, po zdravotnej ani po psychickej stránke. Ivo so mnou všetko prežíva. Som na neho naviazaná a keď cíti, že nevládzem, je to pre neho veľmi deprimujúce.
Z Únie nevidiacich sa chodievalo do Patiniec, Rajeckých Teplíc, Trenčianskych, do Tatier. Ale spoločnosť dospela. Starší nevládzu alebo pomreli a mladí nejavia záujem. Výlety teda padajú, lebo dvaja celú chatu nezaplatíme. A čo by sme tam aj sami dvaja robili?
Už sa teda vôbec nestretávate?
Ale áno. Ústredná rada Bratislava má chatu v Bojniciach a cez letné mesiace ju prenajíma na týždňové turnusy. Stretávame sa tam dobrí ľudia. Už som tam bol trikrát a ak Boh dá, pôjdem aj štvrtý.
Matka: Kade chodíme, každý necháva Ivana pozdravovať, majú ho radi. Nie je konfliktný typ a rád spieva.
Viem o tebe, že hráš na harmonike. Učil si sa sám alebo si chodil do hudobnej?
Keď bývali dedinské svadby, motával som sa okolo muzikantov. Počúval som a občas to bolo až také nepekné. Ale ja som nemohol odolať. Museli by ma priviazať, aby som tam nešiel.
Matka: Mal asi desať rokov. Videli sme, že ho to strašne baví, tak sme mu kúpili harmoniku.
Najskôr takú maličkú, ale neskôr mu otec kúpil poriadnu, to už bol Ivo ale dvadsaťročný.
Áno a aj tá harmonika bola už staršia. Všetci mi hovorili: „Panebože, to vŕzga, ak sa na tom ty naučíš hrať, Ivo, tak to bude zázrak.“ Mama, ty si mi to povedala. Von s farbou! (smiech)
A ty si im všetkým dokázal, že zázraky sa dejú.
No, áno. Mal som pásky s hudbou, veľa som počúval. Neskôr som už aj vyšiel von, na ihrisko po futbale a začal som sa prezentovať.
Ale z času na čas mi chýbajú seberovní. Stále túžim po hudbe a hľadám k nej spoločníka. Spolu by sme špekulovali, porovnávali. Bádam po nových poznatkoch. Ja viem, už sa to nebude dať veľa vylepšiť. Ale stále potrebujem nejaké rady.
Nechceli ste skúsiť konzervatórium?
Matka: Premýšľali sme nad tým, ale bolo by to finančne náročné. Už v Levoči sme za neho platili rovnako ako za vysokoškoláka. Videla som, že tu nie je budúcnosť. Doma sa znovu dal do poriadku, stal sa z neho chlap.
Nedá mi nespýtať sa – aký je život v tme? Rozoznávaš siluety, rozlišuješ dni a noci?
Svetlo, cit. Zvykol som si na tieto okuliare. Párkrát sa mi ale stalo, že som sa niekam vybral a milé okuliarky nechal doma. Trel som si oči, už mi chýbajú, keď ich nemám.
Myslela som si, že to je kvôli vizuálnej stránke.
Chránia ma pred prudkým ostrým svetlom, blíži mi, keď mi dopadá na viečka. Ale popravde, už je to teraz aj pre estetiku. Keď som bol mladší, nebolo to na mne poznať, že som nevidiaci. S vekom som začal žmúrať . Keď som ešte nenosieval tieto tmavé okuliare, dráždila ma aj tma, šúchal som si oči, zatláčal dovnútra.
Tak ste zistili, že niečo nie je v poriadku?
Matka: Áno. Je medzi nimi rozdiel rok aj 4 mesiace. O Mirkovi sme hneď vedeli, že je nevidiaci, Ivo sa zdal byť v poriadku. Poslali nás na Panenskú ulicu na Kliniku do hlavného mesta. Bolo to po roku ‘68, režim bol voľnejší, na klinike pracovali aj rehoľné sestry a doktor bol veľmi nábožensky založený. Ležala som s nimi v tej izbe, jeden v jednej postieľke, druhý v druhej. Počas vyšetrenia ma vyhnali na chodbu. Keď som sa vrátila, rehoľné sestričky hovorili: „Mamička, ale ten mladší sa pánovi primárovi páči.“ Naozaj sa nezdalo, že by bol chorý. Zreničky reagovali na svetlo, nič na ňom nebolo vidieť.
A vekom oči ostali mŕtve.
Povedali vám príčinu, či aspoň diagnózu?
Nie. Očné pozadie mám posypané bielymi pigmentovými ložiskami a to značí, že nie sú vyvinuté očné nervy neznámeho zaradenia.
Takže sa to už nedalo liečiť?
M: Nedali nám nádej. Napriek tomu sme chodili po zelinkároch, strigách, skúšali sme všetko možné.
Ale poviem ti pravdu, ja už by som ani nechcel. Aj keby to bolo možné. Chcem ten život dobojovať taký, ako ho mám.
Veríš v Boha. Pomáha ti viera?
Áno. Koľkokrát v nedeľu do kostola chodievam skôr ako začne omša, aby som sa pomodlil ruženec.
Matka: Pozná všetky ružence, naspamäť. To ani ja neviem!
Nikdy si to nevyčítal Bohu v modlitbe, prečo práve ty?
Boli také otázky, keď som bol mladší. Už to neriešim. Viem, že to nemá zmysel.
Matka: zameral sa na dobro ľudí. Aj ich negatívne vlastnosti vníma pozitívne a berie si od nich energiu. Nemá rád zlo, osočovanie, ohováranie. Keby boli všetci ľudia takí, ako je on, tak by bolo dobre na svete.
Máte Iva veľmi rada, však?
Matka: Je to pre mňa dar od Boha, že je taký, aký je. Drží ma nad vodou. Mám v ňom obrovskú oporu.
Neskúšali ste predsa len využiť štátnu pomoc?
Matka: I keď máme podľa zákona na to nárok, dokonca aj na prispôsobenie kúpeľne, vykašlali sme sa na to. Taká je byrokracia…
Mohli sme mať auto. Ale ja ho nedostanem preto, lebo sa pohybujem a brat Miro zase preto, lebo sa nepohybuje.
Pripomína mi to začarovaný kruh…
Matka: Aj je. Ale neradi chodíme žobrať, nežiadame nikoho o nič.
Je niečo, teda okrem hudby, čo ľutuješ, že nemôžeš mať, spraviť či zažiť práve kvôli slepote?
Nie. Veľakrát sa ma už pýtali, či mi nie je ľúto, že nevidím. A stalo sa mi, že som raz odpovedal: „Vieš čo, som rád. Aspoň nevidím ten bordel okolo nás.“ Čo sa to deje vo svete? Mne je už tak dobre. Ja už sa sám seba pýtam, čo je to vlastne zrak? Čo človek vlastne cíti, keď sa pozerá po tých predmetoch? Neviem. Mne to nechýba…
Zažili ste niekedy ľudskú neprajnosť, výčitky?
Matka: Aj v dedine, aj od rodiny. Závidia synom, že dostávajú dôchodky.
Všetko mi ľudia závidia, len tú slepotu nie.
Ani ťa neuráža, keď sa s tebou lúčia zdvorilostnou frázou: dovidenia?
A ako sa rozlúčiš? Dovidenia je bežné, ja sám tak pozdravím. Ťažkú hlavu si z toho nerobím, sám si zo seba vystrelím. Pánečku, idem do obchodu, kopnem do niečoho a zanadávam si: „Čo si ty slepý, však hľaď trochu pod tie nohy!“
Keď to vnímam s odstupom času, tak zamlada by som sa na to asi aj urazil. Ale teraz viem, že to je nezmysel.
Matka: Ivovi dali veľa tie stretnutia so seberovnými. Dopriala by som ti byť medzi nimi. Je radosť sa na nich pozerať, ako medzi sebou komunikujú, ako sa tešia, robia si zo seba navzájom srandu. Úplne iný svet, keď sa stretnú.
Usmievaš sa, Ivo. Chýbajú ti?
Z tých stretnutí som nabral sebaistotu, zvýšil si sebavedomie. Keď som si uvedomil, že v tom nie som sám, že mám podobný osud ako niekto na svete.
Matka: A veľmi si nahrávajú. Všetci postihnutí si podľa mňa rozumejú, no nevidiaci obzvlášť.
Na stretnutiach sa o seba ale musíš vedieť trochu postarať či sa mýlim?
Holím, kúpem sa sám. Boli časy, keď sme boli dosť takí tukani. Mysleli sme si, že to nezvládnem. Potom prišla sestra a povedala, nech ma nechajú. A dobre povedala. Všetko zvládnem, len aby som to mal nachystané. Ale neviem, či by som dokázal také drobnosti ako uvariť kávu. Vidiaci to urobí rýchlo. Mne by to strašne dlho trvalo a nie som si istý, či vôbec.
Takže si to neskúšal?
Matka: Ani nemusel. Nebol nútený…
Ale varenie celkovo nie. Možno čaj či kávu alebo naliať si pivo, to by som zvládal.
Okrem piva tvoje obľúbené jedlo?
Všetko, čo nezje mňa! Obyčajné jedlá: rezance s tvarohom, všetko od cesta, palacinky, fazuľu, segedínsky guláš, kapustnicu. Nie som prieberčivý.
M: A varím len to, čo viem, že ľúbia. Prívarky veľmi nerobievam…
No, tak kelový by som možno ešte zjedol. Možno. Ale keď som hladný, zjem.
Hovoril si, že sa motávaš v kuchyni, pomáhaš s obedom. Máš nejaké triky, ktoré ti pomáhajú v orientácií?
Na stretnutiach nás učili orientáciu a pohybovku – chodenie s palicou. Palica má tri funkcie. Informačnú, orientačnú a ochrannú. Informuje verejnosť, že niečo nie je v poriadku, že človek nevidí. Orientačná je na prekážky, lebo na prekážku musím naraziť a ochranná pred tou prekážkou chráni.
A nezradila ťa?
Stalo sa mi, že spadol som do kanála, keď kopali u nás v dedine kanalizáciu. Ale tak spadol…skôr som sa obesil o krajnicu. (smiech) Už ale presne neviem, ako to bolo. Išiel som do obchodu a skrátka som tam capol.
A stretol kamarát kamaráta a ten sa ho pýta: „Počúvaj, ja som videl takého nevidiaceho pána kráčať po ceste, najskôr som ho videl a potom už nevidel. Kde bol?“ A ja som naraz zmizol, ako sa hovorí, z povrchu zemského. (smiech)
Kto ti pomohol dostať sa z tej jamy?
Ja sám. Ani by som tam nebol spadol, ale vieš, nechal som si doma GPS.
Naozaj používaš GPS?
Zas mi nemôžeš veriť všetko, čo trepem!
A čo slepecký pes?
Slepeckého psa mi ponúkali, no dostal by som ho len vtedy, ak by som bol zamestnaný. Ale beriem to optimisticky. Isto by to bolo tak, že by som toho psa po dedine musel vodiť ja a nie on mňa.
Ľudia ti pomôžu, nasmerujú ťa, keď treba?
Jedno nemám rád. Nájdu sa ľudia, ktorí ma vyrušujú. Chcú mi pomôcť, ale naopak, domýlia ma. Najskôr mi povie doprava, potom povie, že sa pomýlil, že doľava. Potom už ani neviem, čí som. Ale tým mladším, čo popíjajú pivko pred obchodom, som už aj povedal. Treba si občas vedieť dupnúť, obhájiť sa. Ak mi nemáš pomôcť, radšej mi daj pokoj, ja si to nakúpim. Pokiaľ neležím v kanáli alebo nejdem opačne, tak si pomôžem aj sám.
Vidím, že máš na ruke hodinky, ale zdajú sa mi obyčajné. Ako poznáš čas?
Sú to hodinky s hlasovým výstupom. Teraz v kostole som ich mal vypnuté. Je to v nemčine, ale to nevadí, funkcie už ovládam.
M: Tie hodiny mu doniesol švagor. Sú zo špecializovanej predajne z Bratislavy. Keď mu ich doniesli, vôbec sme tomu nerozumeli. Je tam mnoho možností, ešte k tomu po nemecky. Viac sme toho dovrzali…
Ja som si k tomu sadol, učil sa nemecké číslovky a sám som si ich nastavil. Ale! Tak som zničil aj prvú baterku. Toľko som špekuloval, chcel som tie hodinky dokonale poznať.
Ale čas oznamujú každú hodinu. Nerušia ťa počas spánku?
Naposledy hlásia o desiatej večer, potom sa ozvú až o šiestej ráno.
Keď spomíname spánok. Sníva sa ti?
To ani veľmi nie sú sny. Je to len zvuk bez obrazu. Ako keď počúvaš rozhlasovú hru v rádiu. Počúvaš ju, ale nevidíš.
Čiže si ani pri počúvaní audio kníh nič nepredstavuješ?
Nie, riadim sa zvukmi. A rovnako je to aj s tými snami.
Nesnívaš aspoň mysľou? O dovolenke pri mori, napríklad.
Pri mori som už bol, v Chorvátsku. Ale viac si užijem napríklad tú chatu v Bojniciach. Skrátka sa tam stretnem s priateľmi. Viac mi dá spoločnosť ako prostredie. Ale keby mám možnosť, išiel by som, čoby nie. A letecky! Ešte som lietadlom neletel. Ale ako príde, tak bude.
Nebál by si sa lietať?
Nie, dokonca by som to chcel zažiť. Ale rád cestujem aj vlakom, oveľa radšej ako autobusom. Je to pohodlnejšia a zaujímavejšia cesta. Rád počúvam hlásenie staníc.
Máš z niečoho strach? Mám na mysli také tie klasické fóbie.
Nie, nemám. V detstve som mal strach z ticha. Mal som zvláštnu predstavu. Je ticho, nič nepočujem a zrazu sa mi začne niečo vynárať. Bol som úplne šialený, keď som mal ísť večer pre niečo von.
Ako si sa z toho dostal?
Asi vekom. Vo mne zostávalo…možno rozprávam somariny, ale neviem to inak vysvetliť. V podvedomí som cítil, akoby sa niečo stalo, počul som ľudské chrčanie, bál som sa. Utekal som sa skryť.
Už sa ti to nestáva?
Ale áno, občas aj teraz v dospelosti. Plecia mi zomkne zvláštny pocit, také mrazenie. Ako sa hovorí, husia koža. Ale nebýva to často… je to ako predzvesť.
Predzvesť čoho?
Keď k nám niekto príde oznámiť, že sa niečo zlé stalo, niekoho zrazilo auto. A potom, skôr či neskôr sa mi to znovu vynorí. To sú nevýhody postihnutia.
Premýšľaš nad budúcnosťou?
Niekedy sa mi stane, že mám z budúcnosti obrovský strach. Ja budem potrebovať tiež pomôcť. A keď niekto z nás vypadne, neviem si predstaviť, ako by to u nás potom vyzeralo. Niekedy pociťujem strach, ale potom to zasa prejde.
Máš životné motto, ktorým sa riadiš?
Nepremýšľal som nad tým. Asi Ži a nechaj žiť. A čo nechceš, aby ti robili druhí, nerob ty im. Ale to sú také „výmyselky“. Žijem tak, ako mi vyhovuje a ako mi je dobre.
