Sme zo dňa na deň lenivejší. Môže za to izolácia ktorú zažívame počas korony?
Všetci sa asi zhodneme na tom, že by sme sa okamžite vrátili do školských lavíc, pokojne aj zajtra. Tvrdím to aj napriek tomu, že mi dištančná výuka vyhovuje. Ráno sa zobudím, z postele rovno do školy, počas prestávky skočím na kávu, cigu a potom si zohrejem obed z chladničky. Najväčšia „štreka“, ktorá ma celý deň čaká, je tých zanedbateľných päť krokov z izby do kuchyne a naspäť. Kde je teda problém? Izolácia počas korony ovplyvnila nie len naše duševné, ale aj fyzické zdravie.
Začalo to nenápadne
Na začiatku som sa cítil ako emigrant, ktorý po prvýkrát prišiel do Ameriky. Stolička za mojim počítačom bola pre mňa zem nekonečných možností a škola začala byť opäť o čosi zaujímavejšia. Môžem sa vzdelávať rovno z domu! Prečo to doteraz takto nefungovalo? Poznámky sa posielali cez internet a všetky poznatky ľudskej rasy boli dostupné len pár kliknutiami myšou. Prečo som vždy skončil pri recepte na guláš?
Pracovným priestorom sa stala posteľ, v ktorej som sa obklopený káblami cítil ako na prístrojoch.
Keď začalo dištančné štúdium, spolu s ním sa rozbehlo niečo, čo by ste v tej dobe len tak nepostrehli, ani keby ste veľmi chceli. Bolo to takmer nebadateľné… Neviditeľné… Ako tichý prd v autobuse. Prokrastinácia. Išla na to naozaj šikovne, pretože prvé mesiace som bol hádam aj o trochu produktívnejší, než obyčajne (čo je pri mojej lenivej povahe naozaj veľký rozdiel).
Lenže, prvý semester dištančného štúdia ubehol, a ubehol aj druhý. Pracovným priestorom sa stala posteľ, v ktorej som sa obklopený káblami cítil ako na prístrojoch. Ráno otvorím oči a vidím monitor počítača, na ktorom sa mi akurát začína prednáška. Horko-ťažko sa preberiem aby som si aspoň spravil kávu, znova uľahol do milovanej postele a už sa nepostavil.
Úlohy sa kopili, deadliny blížili a ja som nebol schopný pohnúť ani prstom. Myslím, že každý do určitej miery cíti podobné účinky lockdownu. Tenkí ľudia sú zrazu širší, z motivácie sa stala legenda a o chuti do práce možno budem rozprávať svojim vnúčatám ako o niečom, čo existovalo pred rokom 2021 a odvtedy to nikto nikdy nevidel.
Izolácia nám už lezie na mozog
Nájsť motiváciu je v izolácii ťažšie, ako kedykoľvek predtým. Problémy s tým majú aj najaktívnejší z nás. Čo teda máme robiť my, lenivci? Viacero ľudí verí, že najväčším problémom je prepnúť sa do „pracovného režimu“. Pomohlo, keď nám škola ponúkla niekoľko prednáškových miestností. Vedeli sme totiž, že teraz prišiel čas na učenie. Mohli sme sa sústrediť lepšie a, až na výnimky, plniť úlohy, ktoré od nás pedagógovia očakávali.
Úlohy sa kopili, deadliny sa blížili a ja som nebol schopný pohnúť ani prstom.
Aj domáce úlohy sa robili ľahšie, keď sme sedeli na intráku alebo na byte. Aspoň z mojej skúsenosti som nikdy nedokázal vnímať prechodné bydlisko v Trnave ako druhý domov, a tak mi nerobilo problém sadnúť si k stolu a písať.
Teraz, keď sa všetci nachádzame doma, žijeme, pracujeme a študujeme v jednej miestnosti. Izba, v ktorej sme doteraz oddychovali a mali pokoj sa stala miestom, kde sa musíme sústrediť na školu. To je niekedy veľmi ťažké. Jeden by čakal, že sa to postupom času zlepší. Všetko ale naberá horší spád.
Čoraz dôležitejšími sa stali semináre, ako napríklad Duša Moja, ktoré dávajú do pozornosti naše mentálne zdravie. To teraz trpí najviac a my mu nevieme povedať, kedy sa celý tento cirkus skončí. Situácii nepomáha ani to, že naše „vzory“ sa postavili do otvorenej rebélie proti akýmkoľvek opatreniam.
Problémy sa odkladajú bokom, ľudia sa radšej hádajú, ako by mali spolupracovať, a to nie len doma, ale aj na vyšších miestach. Neostáva nám ale nič iné, len sedieť pevne na svojich univerzálnych miestach a skúsiť ešte chvíľu vydržať. Spolu to zvládneme. Síce každý samostatne doma, no spojení v globálnej dedine.
