Bol pri úplných začiatkoch, kedy ešte len vznikala myšlienka časopisu atteliér. Napísal do neho pár článkov, no keď si kúpil zrkadlovku, stal sa fotografom. Jozef Jakubčo je absolventom FMK UCM a v súčasnosti pracuje v denníku SME.
Pripravila vás univerzita dostatočne na prácu fotografa?
Som zástancom filozofie, že samotné vysokoškolské vzdelanie by nemalo byť len o tom, že sa naučíte nejaký objem vedomostí, ale o tom, že sa dostanete do prostredia, kde sa začína o problémoch a myšlienkach diskutovať. Za seba môžem povedať, že ma škola nepripravila na prax.
História francúzskej žurnalistiky mi zatiaľ nijako nepomohla a takisto ani teória filmov. Ale veľmi mi pomohla estetika a nejaké praktické veci v zmysle úpravy textov a súvisiacich vecí. Už len diskusie v triede sú dôležité bez ohľadu na to, kde budete pracovať. Vysoká škola je o tom, že stretnete ľudí, s ktorými sa môžete rozprávať a možno sa budete stretávať aj neskôr. Tam si začnete na základe diskusie formovať myšlienky, ktoré vás potom sprevádzajú ďalej.
Vyfotili ste niekoľko dôležitých momentov, napríklad Petra Pellegriniho v Bratislave, ktorý sa mal v tom čase nachádzať v regiónoch, čo aj uviedol ako dôvod neúčasti na prezidentskej debate v Rádiu Expres. Aké náročné je niečo takéto zachytiť?
Konkrétne táto situácia je úplná náhoda. Dostali sme tip, že ho zbadali. Sadol som na bicykel, zobral foťák a išiel na lokalitu. Poznám správanie politikov a aj ochrankárov, tak som si vytipoval miesta, odkiaľ by som ho mohol odfotiť. Lenže oni si ma všimli, zmenili svoj postup a Pellegrini išiel zadným vchodom, kde som dobehol. Preto bola tá fotka taká, aká bola. V tej rýchlosti som musel meniť celý jej koncept. Odfotil som ho iba zozadu.
Fotografia by ale nevznikla bez ľudí, ktorí majú otvorené oči a nie je im to ľahostajné. Posunuli nám informáciu, no mohli aj niekomu inému, prípadne sa možno tak stalo a poslali ju do bulváru. Lenže vieme, komu v súčasnosti patria bulvárne denníky a asi nebolo v ich záujme prichytiť Pellegriniho pri klamstve.
Ako pracujete s etikou pri fotografovaní. Kde je pre vás hranica, za ktorú by ste nešli?
Nechcem fotografiou zámerne ubližovať ľuďom, respektíve zobrazovať niečo, čo niekomu môže ublížiť, ak to nie je vo verejnom záujme.
V súčasnosti sa rieši otázka, či je etické zverejňovať tváre malých detí. Počas utečeneckej krízy ste fotili na maďarských hraniciach aj maloletých. Prevážil záujem verejnosti?
Dal som si veľmi veľký pozor na to, aby nešlo o „safari“. V zmysle, že cvak, cvak, cvak, aby sme mali čo najzaujímavejší obsah. Z rozhovorov s rodičmi vyplynulo, že sú vďační, že tam sme. Viackrát za mnou ale prišli alebo na mňa zamávali a nechceli, aby som fotil. Ich rozhodnutie som rešpektoval. Vždy som sa snažil byť viditeľný, aby som mal istotu, že nerobím niečo, čo im môže ubližovať. Prišiel za mnou sýrsky utečenec, ktorý povedal lámavou angličtinou, že nechce byť na fotografiách. Tak na nich ani nebol. Nemal som s tým problém.
Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí.
Ak nie ste niekde schovaný s teleobjektívom a nehráte sa na tajného a objekty, ktoré sú na verejnom priestranstve, vás vnímajú a neprídu za vami so zákazom, v rámci spravodajstva môžete fotografiu alebo video záznam spraviť.
V súčasnej politickej situácií vidíme, čo znamená byť novinárom. Myslíte si, že to máte ako fotograf oproti nim ľahšie?
Áno, pretože nie sme bodom záujmu politikov. Sme pozadie, ktoré sa hýbe a fotí, s čím oni automaticky rátajú. Nepýtame sa nepríjemné otázky, čiže aj osobná úroveň je úplne iná. Pri porovnaní s redaktormi, ktorí sú s nimi aj vo verbálnej komunikácií, je naša pozícia oveľa lepšia a ľahšia.
A to, že máte „nálepku“ denníka SME, vám neškodí?
Škodí, ale to nie je môj problém. Napríklad v covidovej ére boli protivládne demonštrácie ľudí, ktorí neuznávali média snažiace sa informovať. Keď som na demonštrácii povedal, že som z denníka SME, tak ma prinajlepšom niekam poslali, opľuli ma a boli aj náznaky fyzickej agresie. Ťažko sa zmieruje s tým, keď človek chce počuť len to, čo si myslí, a médium mu to nepovie.
Mali ste niekedy problém, ak ste odfotili niečo, čo sa politikom alebo ich voličom nepáčilo?
Nie, nemyslím si, že naša spoločnosť je v takom stave, aby niekto riešil fotografie. Raz sa mi stalo, že som fotil protest taxikárov a nahral som do systému fotky, ako sedia v autách. O pol roka editor použil fotografiu ako ilustračný obrázok k téme, že taxikári chcú viac peňazí. Vtedy mi volal taxikár, že nás dáva na súd, lebo sme zobrazili jeho tvár pri téme, ktorá s ním nijako nesúvisí. V rámci témy sa fotka nesprávne použila, tak sme ju vymenili.
Niektorí politici sú trochu márnomyseľní. Dajú nám sprostredkovane vedieť, že fotka sa im nepáči, či by sme ju mohli vymeniť. Nerobíme to, nie je to naša povinnosť, je to o dobrej vôli. Nemám však pocit, že by sme niekedy vymenili niekomu fotku na základe ich žiadosti.
17. novembra ste fotili protest PS, SaS a KDH aj snem k 25. výročiu Smeru. Premýšľate počas fotenia nad tým, aké máte názory voči daným politikom alebo či vám je sympatická ich rétorika?
Toto je vec, nad ktorou teraz často rozmýšľam. Trochu odbočím a poviem príklad. Som v parlamente a nejaká konkrétna pani poslankyňa je vulgárna a správa sa veľmi nepríjemne. Odfotím ju a potom vidím, že na fotke vyzerá naozaj škaredo. Nechcem povedať, že je škaredá, ale v tom momente nie je zobrazená úplne lichotivo a v skutočnosti tak nevyzerá. Ide len o grimasu, kde si napríklad oblizla pery alebo niečo podobné. Ja mám situáciu ale zachytiť tak, ako sa stala. Nemám riešiť, či to pre ňu bude lichotivé alebo nie.
Keď som na verejnom priestranstve a niekto mi nedá vyslovený nesúhlas, tak môžem fotiť.
Môžem s čistým svedomím povedať, že si nepamätám situáciu, kedy som si povedal, že túto fotku dám do systému alebo k článku, lebo si to človek zaslúži na základe toho, ako sa správa v realite. Daná osoba vtedy vyzerala tak, ako vyzerala. Nechcem fotku hodnotiť, že táto fotka je dobrá, pretože zobrazuje človeka takého, aký si myslím, že je. Snažím sa takéto zmýšľanie eliminovať.
A keby sme sa vrátili k protestom a snemu Smeru?
Prídem, nafotím, snažím sa, aby fotky boli, čo najbližšie k tomu, čo sa tam dialo. Mojou úlohou fotografa v novinách je ukázať ľuďom, ako to tam vyzeralo, akí tam boli ľudia, ako sa správali. Používam prirodzené svetlo a hrám sa s kompozíciou, ale nemením obsah. Úprimne, lepší materiál vždy vyjde zo snemu Smeru ako z protestov PS-ka. Sú to úplne rozličné svety a výpovedná hodnota fotky je úplne iná.
Keď fotíte, viete sa odosobniť od snímanej situácie alebo osoby?
Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí. Mojou prácou je fotiť a rozmýšľať až potom. Keď fotím Fica, tak ho nefotím preto, že ho chcem nafotiť škaredo. Keď fotím Šimečku, tak nerozmýšľam nad tým, že ho chcem nafotiť pekne. Pre mňa je dôležité, že mi fotka pomáha trochu rozumieť niektorým veciam. Aj divák môže cez ňu vnímať niečo nové.
Na platforme X pravidelne uverejňujete statusy. Aké má denník SME usmernenia k verejnému prezentovaniu názorov svojich fotografov?
Máme jasne stanovené pravidlá, ako sa máme správať v situáciách, o ktorých si myslíme, že sú naše súkromné, pretože v konečnom dôsledku nie sú, keďže sme súčasťou nejakej značky. V rámci redakcie máme etický kódex, kde sa píše, že by sme len tak bezhlavo nemali urážať ľudí a nadávať im. Línia irónie je nastavená tak, že vždy by to malo byť v súlade so slušným správaním.
Ak subjektívne hodnotím niekoho, tak to podľa mňa nie je problém. Tým, že aktívne nevstupujem do textov, sloboda je v tomto trošku inde. My fotografi sme v oveľa jednoduchšej pozícii ako redaktori, ktorí môžu prichádzať do konfliktu záujmu.
Nebojíte sa svoje názory verejne prezentovať?
Snažím sa hovoriť také názory, ktoré si viem vyargumentovať. Ak s nimi má niekto problém, som otvorený diskusii. Podľa mňa sme stále v situácii, kedy by sa človek nemal báť povedať svoj názor, ak si za ním stojí. Zároveň ja nie som v pozícii, že by som vytváral nejakú verejnú mienku.
Tento rok ste na konferencií Marketing & Media Identity získali Granátové jablko Mariána Matyáša, ktorým sú každoročne oceňovaní študenti a absolventi za mediálny počin a za šírenie dobrého mena UCM. Ako toto ocenenie vnímate?
Mňa to veľmi potešilo, dokonca až dojalo. Myslel som si, že toto ocenenie už neexistuje, čiže bol som milo prekvapený a zaskočený. Doma som žartoval s manželkou, že to musel niekto určite odmietnuť, keď to dali mne. Až na pár momentov som nikdy nebol kritický k mojej škole, ale nemyslel som si, že som až taký reprezentant a že sa dostanem k tejto cene. Ohľadom nej mám len pozitívne emócie.
Po získaní ocenenia ste na Instagrame napísali: „Pol roka pred smrťou ma zavolal na kofolu. Vedel, ako to všetko skončí, ale aj tak mi dookola hovoril o svojich nápadoch, čo treba zmeniť na škole, o tom ako budú vyzerať médiá…“ O akých konkrétnych plánoch ste sa rozprávali s Mariánom Matyášom (prodekan FMK UCM, na počesť ktorého vzniklo ocenenie Granátové jablko Mariána Matyáša – pozn. red.)?
Bol som veľký bojovník proti bulváru a on bol v tom čase komentátorom Nového Času. Písal som aj diplomovku o regionálnych verzus celoštátnych médiách. Mal som ideu, že by sme založili malé regionálne noviny. O tom boli naše diskusie – kam posunúť novinárčinu, aby bola bližšia ľuďom a bola viac pre ľudí. A potom sme riešili môj neustály boj s tým, na čo je užitočný bulvár.
Párkrát som sa s ním tiež rozprával, keď som hľadal motiváciu vrátiť sa na univerzitu na ďalšie nadstavbové štúdium, že prečo by sme tam mal začať a akú tému by som si mal vybrať.
Hovoril vám o svojich víziách?
Hovoril, no musel by som načrieť veľmi hlboko do pamäte. Viem, že chcel omladiť fakultu. Niektoré jeho nápady neboli úplne realizovateľné. Respektíve skôr to boli utopistické myšlienky. Mám niečo konkrétne, ale nebudem o tom hovoriť, lebo to bola jeho myšlienka. Ľudia, ktorí ju mali poznať, ju poznajú.
Vyzeral by mediálny svet inak, keby bol stále medzi nami?
Nemyslím si, že by vyzeral zásadne inak. Minimálne cesta, ktorú ten človek podstupuje v rámci štúdia na vysokej škole, by bola možno užitočnejšia, viac prepojená s praxou. Túto myšlienku on veľmi razil. Žiak by mal okrem histórie francúzskej žurnalistiky zažiť novinárčinu v nejakom konkrétnom médiu, v konkrétnej praxi. Podľa mňa by mediálny svet vyzeral rovnako, ak by stále žil, len možno by viac ľudí bolo lepšie pripravených na mediálny svet alebo na pôsobenie v médiách.
Sledovali ste po ukončení štúdia vývoj na fakulte?
Áno, vnímal som zmeny vo vedení, vznik nových odborov, niektorých predmetov a pôsobenie niektorých pedagógov. Najviac sa hovorilo o diskusii s Rostásom (šéfredaktor alternatívneho média Zem a Vek – pozn. red.).
Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde, ani v rámci slobodnej širokej diskusie.
Poznám osobne všetkých, ktorí vtedy vystúpili a chceli vracať alebo vracali Granátové jablko. Takisto poznám rétoriku vtedajších ľudí, ktorí obhajovali jeho pôsobenie. Ja som s tým úplne nesúhlasil, čo som povedal aj verejne. Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde ani v rámci slobodnej širokej diskusie.
Premýšľali ste nad tým aj teraz, keď ste si boli prevziať Granátové jablko?
Áno, dokonca som sa o tom rozprával s ľuďmi vo svojom okolí a myslím si, že bolo správne, že som sa nad tým zamýšľal. V žiadnom momente som nebol na úrovni, že by som cenu odmietol. Ale hneď to vo mne zasvietilo.
Je to veľmi pekné gesto, pekná tradícia. Ale jedna z prvých veci, čo mi napadla, je, že ľudia vtedy cenu vracali kvôli Rostásovi. No neriešil som, že by to malo nejaký efekt na moje rozhodnutie, či cenu prijať alebo neprijať. Len som si na to spomenul.
JOZEF JAKUBČO
Absolvent masmediálnej komunikácie na FMK UCM v Trnave. Po štúdiu sa zamestnal ako fotoreportér v týždenníku Žurnál. Pracoval aj v agentúre SITA a v súčasnosti pôsobí v denníku SME ako fotograf. So svojou sériou fotografií Noc s prezidentkou vyhral v roku 2019 Slovak Press Photo.
