Fotografia bola spočiatku iba jeho hobby, no z JOZEFA JAKUBČA, absolventa FMK, sa stal nakoniec úspešný fotograf. Dnes pracuje pre denník SME, pre ktorý zachytil aj nedávnu atmosféru protestov Za slušné Slovensko ale aj ťažké chvíle imigrantov na maďarskej hranici v čase, kedy Maďarsko budovalo ostnatý drôt.
Ako sa dostane študent FMK až k foteniu pre denník SME?
Postupne a zhodou okolností. Ja som začal najskôr písať. Fotenie bolo mojím koníčkom. Mal som pomerne široké portfólio, ktoré som poslal šéfredaktorke týždenníka Žurnál, ktorý v tom čase hľadal fotografa. U mňa zavážilo, že viem aj písať. Keď Žurnál zanikol, dostal som sa do agentúry Sita, najskôr ako stringer a neskôr som prešiel na full-time. A keď sa Penta stala menšinovým akcionárom vydavateľstva Petit Press, oslovili ma kamaráti, ktorí z denníka odchádzali, a ja som na ponuku prikývol.
Istý čas ste pracovali aj v tlačovej agentúre SITA, vedeli by ste nám priblížiť takýto druh práce?
Agentúrna fotografia je asi najnáročnejšia disciplína v tomto žánri. Fotograf musí byť univerzálny, rýchly a musí mať dokonalý prehľad o politickej a spoločenskej situácii. Na Slovensku je to trochu iné ako vo svete. V podstate sa to točí okolo politikov, športu a niekedy aj okolo kultúry. Ale šport a politika sú dva nosné piliere agentúrnej fotografie na Slovensku. Ak nefotografujete tlačovky, zasadanie parlamentu alebo vlády, tak fotíte futbal, hokej, v zime lyžovanie alebo biatlon. Režim je asi taký, že deň vopred dostane fotograf plán akcií, ktoré na druhý deň bude fotiť. A navyše reaguje na aktuálnu situáciu.
Fotili ste niečo z toho vyslovene nerád?
Mal som to šťastie, že veci, ktoré by som mal vyslovene nerád, som v agentúre nefotil. Agentúra má tú výhodu, že je spravodajská a väčšina akcií, ktoré som fotil bola oficiálna. Snažil som sa ale vyhýbať športom v interiéri, keďže na Slovensku máme pomerne málo športových hál, kde by boli dobré svetelné podmienky.
Spomínate si aj na svoju úplne prvú fotku?
Keď nerátam fotografie, ktoré som urobil ako dieťa s otcovým fotoaparátom, tak to budú asi nejaké momentky z ulíc Paríža.
Definícia dokonalej fotky je veľmi subjektívna disciplína.
Máte nejaký sen, ak sa bavíme o fotografii?
No, áno. Ale iba sen. Fotiť Paríž s Bressonom. Inak mám k fotografii, k môjmu povolaniu, iný prístup. Som hlavne novinár, takže chcem fotiť to, čo by ľudia podľa mňa mali a chceli vidieť. Samozrejme, mám v hlave a na hard diskoch nejaké rozrobené projekty, ktoré by som chcel raz dokončiť.
Vaše fotografie získali viacero ocenení, snímka z pochodu Za slušné Slovensko sa dostala až do finále Slovak Press Photo. Ktorá vaša fotka pre vás znamená najviac?
Z historického pohľadu bude tá fotografia davu ľudí na námestí SNP odfotená zo strechy Manderláku asi najzásadnejšia. Zatiaľ. Najviac však pre mňa znamenajú fotografie z utečeneckej krízy. Konkrétne z hraničného prechodu Roszke – Horgos, keď Maďari zatarasili posledný zelený hraničný prechod ostnatým drôtom. Mám rád aj fotky Anastasie Kuzminovej, keď vyhrala zlato na olympiáde v Soči.
Vyžaduje si fotenie športu, ako sú napr. Olympijské hry či cyklistika, špeciálnu prípravu?
Určite. Ak opomenieme športy ako plávanie alebo krasokorčuľovanie, kde v podstate stačí rýchly fotoaparát a držať spúšť, tak športová fotka si vyžaduje dôkladnú prípravu. Potrebujete poznať priestor, kde sa šport odohráva, potrebujete vedieť, kedy a kde je aké svetlo, kde môže športovec prísť do kontaktu s divákmi, kde môže mať krízu, kde bude zarámovaný v dobrej kompozícii, a podobne. Je toho naozaj veľa. V zime si to vyžaduje aj dobré oblečenie, v lete dostatok tekutín. A hlavné je sústredenie, pretože práve pri športe sa často stáva, že nesústredenosť zapríčiní, že neodfotíte emóciu, ktorá sa už nikdy nemusí opakovať. Viem to z vlastnej skúsenosti.
A v čom spočíva vystihnutie toho správneho momentu pre dokonalú fotku?
Najdôležitejšie je byť na správnom mieste, byť pri tom momente. Pretože okrem emócie, ktorú by mala fotografia nejakým spôsobom komunikovať, je definícia dokonalej fotky veľmi subjektívna disciplína.
Čo podľa vás robí fotografa úspešným a odlišuje ho od obyčajného človeka s fotoaparátom?
Neviem ako to je pri iných druhoch fotografie, ale pri novinárskej je fotograf úspešný vtedy, ak jeho hlavnou motiváciou je akýsi druh služby čitateľom, divákom, jednoducho konzumentom informácií. Pre mňa je fotografia aj nástroj na porozumenie sveta okolo mňa a rád tieto informácie, ktoré „objavím“, posúvam ďalej.
Máte dni, kedy vôbec nechcete mať fotoaparát pri sebe? Čo vtedy robíte?
Áno, ale nemôžem povedať, že je to vyslovene nechuť. Skôr je to forma relaxu nemať so sebou fotoaparát. Čo robím, keď nefotím? Som s rodinou, leziem, behám, lyžujem.
A ak by ste neboli fotografom, kým by ste boli?
Pravdepodobne dobrovoľný horský záchranár.
Zohralo štúdium na FMK veľkú rolu v súvislosti s prácou, ktorú teraz robíte?
Podľa mňa to, že som chodil na FMK, nebolo pre výber povolania, respektíve pre jeho „exekúciu“ dôležité. Určite mi to pomohlo zadefinovať niektoré názory, ale obsahovo sa veľa vecí dá dobehnúť priamo v praxi. Ak by som sa mal rozhodovať teraz, asi by som šiel študovať do zahraničia. Ale nehovorím to preto, že by FMK bola zlá škola, aj keď v posledných rokoch sa na tej škole udialo viacero čudných vecí.
Pri novinárskej fotografii je fotograf úspešný vtedy, ak jeho hlavnou motiváciou je akýsi druh služby čitateľom
Napríklad?
Napríklad pozvanie známeho konšpirátora a človeka, ktorý si svoj biznis plán postavil na zneužívaní ľudskej nevedomosti, na konferenciu do Smoleníc. A možno mohla byť aj obhajoba tohto kroku vedená iným štýlom.
Ak by vás FMK pozvala na školu, aby ste viedli napr. workshop ako vytvoriť novinársku fotografiu alebo prednášali na Týždni vedy a techniky FMK, prijali by ste pozvanie?
Myslím, že by som s tým nemal problém.
Mali ste aj svoj obľúbený predmet na FMK?
Veľmi rád som mal predmety, kde sa vyučujúci nestaval do nadradenej pozície. Mal som rád všetko, kde sa dalo o téme diskutovať.
Spomínate si aj na nejaký konkrétny?
Priznám sa, že presné názvy si už nepamätám. Spomínam si, že veľká sranda bola na fotografickom praktiku, ktoré učil Roman Pavlovič. Rád som mal aj predmet, na ktorom sme sa učili o mediálnych teóriách. Diskutovať sa dalo na estetike, na analýze a interpretácii umeleckého diela. Bolo toho viac.
A obľúbený pedagóg?
Spomínam si, ako ma Jurko Koník a Maťo Panák zobrali do časopisu atteliér, ktorý založili pod dozorom Júlie Kováčovej. To boli pekné časy. A ešte nikdy nezabudnem na vzťah, ktorý som si vytvoril s Mariánom Matyášom. Bolo to nanešťastie veľmi krátke, ale o to intenzívnejšie.
Záverom ešte jedna povinná otázka. Máte nejaké odporúčanie pre dnešných študentov FMK?
Študovať! Odísť na chvíľu do sveta a potom sa vrátiť a robiť túto krajinu krajšou a slušnejšou. Naozaj!
Autor: Kristína Harmaňošová
Jozef Jakubčo (36) vyštudoval masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave. Od roku 2008 pracoval v týždenníku Žurnál, neskôr v agentúre SITA a od roku 2015 fotografuje pre denník SME. Nafotil protesty Za slušné Slovensko, úspech Nasťy Kuzminovej na Olympijských hrách v Soči, či utečeneckú krízu na maďarskej hranici.
