Ako fotograf Nového Času ste prišili do kontaktu s utečencami hneď niekoľkokrát. Kde všade ste fotili?
Najsilnejšie stretnutia boli na slovensko-maďarských hraniciach, kde ich niekoľkokrát zastavili naši policajti. Pokrývali sme tragický prípad pri Parndorfe a bol som vyslaný aj na maďarsko-srbskú hranicu. Okrem toho boli kolegovia aj na budapeštianskej vlakovej stanici. Za túto prácu, zhodou okolností, získal môj kolega Ivan Kováč na Slovak Press Photo tretie miesto v kategórii aktualita. Celkovo si myslím, že téma migranti je v slovenských médiách dosť exponovaná.
Jedným z najotrasnejších prípadov bolo 71 udusených utečencov vo vyradenej dodávke slovenskej firmy v rakúskom Parndorfe. Ako rýchlo sa správy ako táto dostávajú do redakcie a koľko trval samotný výjazd na miesto tragédie?
V každej veľkej redakcii funguje monitorovanie iných médií. Toto bol presne ten prípad. Rakúske médiá priniesli „breaking news“ o tragickej udalosti. Vo chvíli, ako sme túto informáciu zachytili, zmobilizoval sa výjazdový tím. Kameraman, redaktor a ja ako fotograf. Vyrazili sme a po ceste sme sa snažili zistiť čo najviac informácií. Keďže Parndorf bol z Bratislavy bližšie ako z Viedne, boli sme z novinárov na mieste tragédie úplne prví. Za nami následne prišiel fotograf z rakúskeho denníka Kurier a až potom začali prichádzať ďalší.
„Keďže Parndorf bol z Bratislavy bližšie ako z Viedne, boli sme z novinárov na mieste tragédie úplne prví.”
Akí sú utečenci prichádzajúci do Európy?
Migranti prichádzajúci do Európy zo Sýrie sú z lepšie situovaných vrstiev, relatívne dobre zarábajúci a pomerne vzdelaní. Veľakrát sa stáva, že vedia dobre po anglicky. Tí najchudobnejší ostanú stáť už v utečeneckých táboroch na hraniciach, napríklad v Turecku. Cestu do Európy si nemôže dovoliť každý.
Ale na Slovensku z nich nechce ostať takmer nikto. Všetci sa snažia dostať do západnej Európy. Do Nemecka, Francúzska a cez Calais do Anglicka.
Utečenci chcú ísť do Nemecka hlavne preto, lebo vedia, že ich tam príjmu. Dôvod, pre ktorý nechcú ostať napríklad v Maďarsku (dokonca tam nechcú byť ani registrovaní) je ten, že Maďarsko väčšinu žiadateľov o azyl otočí späť. Boja sa, že keby boli zaregistrovaní u našich južných susedov, znížila by sa ich šanca dostať azyl v Európe a boli by deportovaní domov.
Myslíte, že sa politika Európskej únie, z pohľadu prijímania azylantov, zmenila po krvavých incidentoch v Paríži?
Zatiaľ sa nezmenila a je na zváženie, či sa má zmeniť len kvôli útokom. Boli dohady, že útočníci prešli ako migranti hranicami, potom, že neprešli. Pas, ktorý sa našiel bol údajne sfalšovaný. Väčšina identifikovaných útočníkov v Paríži bola narodená vo Francúzsku, respektíve v Belgicku. Rovnako, ak sa pozrieme na útoky v redakcii Charlie Hebdo, útočníci boli rodení Európania. Treba sa pozrieť na Andersa Brejvika, ktorý vraždil v Nórsku. On bol všeličo, len nie migrant. Militanti sa môžu pokúsiť migračnú vlnu zneužiť, ale aj keby sme mali hranice nepriedušne uzavreté, tak sa podobné útoky môžu odohrať. Ja netvrdím, že naše hranice majú byť otvorené dokorán a nemáme sledovať kto sem prichádza. Ale nemyslím si, že by uzatvorenie hraníc vyriešilo súčasnú situáciu.
„Podľa môjho názoru treba ukazovať aj nepríjemné veci, pretože taká je realita a v takejto realite žijeme.”
Dá sa povedať, že parížske útoky sú vodou na mlyn odporcom prijímania utečencov?
To bez debaty. Islamskí militanti by si mohli potriasť rukou s našimi nacionalistami. Práve si navzájom nahrávajú body.
Mnohí si spájajú vlnu migrantov s Islamským štátom. Prečo?
To, že nejakí extrémisti ospravedlňujú svoje činy náboženstvom neznamená, že musíme všetkých hádzať do jedného vreca. Islamskému štátu v arabských krajinách hovoria Daeš, čo je v arabčine skratka pre Islamský štát. ISIS však toto pomenovanie nemajú radi. Podľa anglického denníka Mirror je to preto, že skratka znie podobne ako ďalšie arabské slovo „Dae“, čo znamená „ten, kto drví pod nohami” a „Dahes“, ten, kto rozosieva svár. Arabi a aj väčšina migrantov nehovorí, že uteká pred Islamským štátom alebo ISIS-om. Všetci hovoria, že utekajú pred Daeš.
Fotografia utopeného sýrskeho chlapčeka, na pláži v Turecku, obletela svet a zmenila pohľad na migračnú krízu. Aké sú etické hodnoty pri fotografovaní ľudského nešťastia?
Ešte predtým obletela minimálne Európu fotka mŕtvych migrantov v spomínanom aute v Parndorfe. Išlo o záber na korbu, teda na nákladné auto zvnútra. A bola to veľmi brutálna fotka. Nový Čas bol jeden z mála novín, ktoré sa rozhodli túto fotografiu uverejniť. Podľa môjho názoru treba ukazovať aj nepríjemné veci, pretože taká je realita a v takejto realite žijeme. A či je to mŕtvy chlapček na brehu, či sú to udusení migranti v aute, alebo ide o fotku dievčatka vo Vietname, ktoré beží popálené napalmom. Často ide o fotky, ktoré pomohli poukázať na existujúci problém vo svete. Napríklad fotožurnalizmus otočil verejnú mienku v Amerike proti vojne vo Vietname a napomohla k tomu práve aj spomínaná fotografia popáleného dievčatka. Rovnako, ako to bolo aj v prípade fotografie utopeného chlapčeka na pláži v Turecku, keď rodičia považovali rozbúrené more za bezpečnejšie ako krajinu, v ktorej sa chlapec narodil.
„Myslím si, že do istej miery si len niekto rieši politickú agendu a vytvára problém, ktorý, pritom, vôbec neexistuje.”
Takže by sme nemali zatvárať oči pred realitou?
Určite nie. Nový Čas podľa vzoru materského denníka Bild vydal špeciálne vydanie úplne bez fotiek. Chceli sme ukázať, ako by vyzeral svet bez fotografií. Hovorí sa, že fotka má hodnotu milión slov a ja s tým absolútne súhlasím.
Slovensko nie je, primárne, jednou z krajín, v ktorej by utečenci chceli ostávať. Napriek tomu je postoj slovenských politikov veľmi odmeraný. Prečo?
Treba sa opýtať, aký je postoj ľudí a čo je len rétorika politikov. Pred niekoľkými desiatkami rokov to boli práve Slováci, kto utekal spoza železnej opony. A vtedy nás Západ prijímal. Tak, ako západný svet práve teraz prijíma utečencov zo Stredného východu.
„Islamskí militanti by si mohli potriasť rukou s našimi nacionalistami. Práve si navzájom nahrávajú body.”
Nie je problémom práve iná kultúra, iné náboženstvo utečencov?
Bolo by zaujímavé spraviť anketu, koľko percent Slovákov sa niekedy stretlo s moslimom. Ide o to isté, ako keď niekto hlási nenávisť voči Maďarom. Koľko ľudí na Slovensku malo v živote problém s Maďarom? V Rajke žijú Maďari a Slováci spolu, bez akýchkoľvek problémov. Možno je to len strach z neznámeho. Myslím si, že do istej miery si len niekto rieši politickú agendu a vytvára problém, ktorý, pritom, vôbec neexistuje.
Keď sa bavíme o azylantoch na Slovensku, ako to vyzerá v utečeneckom tábore v Gabčíkove?
Je to uzavreté. Dnu nás nikdy nepustili, takže ani nevieme, ako to tam vyzerá a funguje. Tiež je otázne, či to nazývať utečenecký tábor. Ak sa nemýlim, je to ubytovňa Slovenskej technickej univerzity alebo rekreačné stredisko. Sú tam len utečenci registrovaní v Rakúsku a aj to dočasne. Navyše, je to celé financované z Viedne.
„To, že nejakí extrémisti ospravedlňujú svoje činy náboženstvom neznamená, že musíme všetkých hádzať do jedného vreca.”
Profil:
Martin Hanzel (28) začal pracovať v médiách v roku 2007 ako fotograf denníka Plus JEDEN DEŇ. Dnes je už piaty rok v Novom Čase a od leta 2013 dokonca na pozícii vedúceho fotografov. Vo svojej kariére dokumentoval útoky na redakciu Charlie Hebdo, ako aj nedávne teroristické útoky v Paríži. Ocitol sa na Kryme počas okupácie, v Afganistane, Dubaji, Dominikánskej republike, ale aj v Keni. Okrem toho pozorne sleduje aj prebiehajúcu migračnú krízu.
autor: Michal Haviar
foto: archív Martin Hanzel/Nový Čas
