Niekedy mám pocit, že rodičia sa ku mne stále správajú, ako keby som mala 15 rokov. Na cestu vlakom mi pripravujú natreté žemle ako kedysi školskú desiatu. Ako im mám vysvetliť, že už nie som dieťa?
Pamätám si zmes strachu a hrdosti, ktorá ma sprevádzala pri jednom z najväčších životných míľnikov – odchode na vysokú školu a internát. Postupne som si počas štúdia začala budovať svoj dospelý život, našla som si prácu, pustila som sa do šetrenia a presťahovala som sa do podnájmu. Vždy sa ale snažím nájsť si čas aspoň raz do mesiaca na návštevu starých rodičov, ktorí ma odmalička vychovávali.
Keď sa však vrátim domov, akoby som sa strojom času vrátila do svojich tínedžerských rokov. Prichádza rodičovský výsluch s množstvom otázok – Ako sa mi darí v škole? Mám dosť jedla? Ako som na tom s financiami? Niekedy ma až prekvapí, akým otráveným tónom odpovedám, ako keby som sa sama menila na svoju mrzutú tínedžerskú verziu. Všetko sa to deje popri tom, ako mi „mama hotel“ starostlivo pripravuje obedové menu. Niežeby som sa nepokúšala pomôcť a niečo sama uvariť, no dostanem len nevyžiadané rady a napomenutia. Raz treba pridať viac oleja, inokedy lepšie premiešať a nakoniec sa aj tak toho chytia sami a spravia to radšej za mňa.
Predstavy o mojej nezávislosti sa rázom rozplynú, keď sa ku mne starí rodičia správajú prehnane starostlivo ako k dieťaťu, ktoré stále potrebuje opateru. Zdá sa mi, že nevidia, že už dávno nemám 15 rokov. Domov pre mňa znamená aj stretnutie s kamarátmi z detstva, no pri chystaní von sa nevyhnem ďalšej vlne otázok – S kým ideš? Kde idete? Kedy prídeš domov? Nebude ti v tom zima? Nepotrebuješ vreckové? Napriek uisteniu, že s peniazmi problém nemám, je predo mnou nastrčená ruka s dvadsiatimi eurami.
Opičia láska bráni nášmu rastu
Neberte ma zle. Vážim si svojich rodičov, ich podporu a starostlivosť. Chcem ale, aby ma rešpektovali ako samostatného dospelého človeka. Miestami rozmýšľam, kedy sa naučím napríklad finančnej zodpovednosti, keď ma budú neustále chrániť. Minule som čítala jeden rozhovor so psychologičkou, kde ma zaujala pasáž o opičej láske. Opísala ju ako prehnanú starostlivosť, ktorá môže škodiť. Pripodobnila to k rastline, ktorú neustále hnojíme a polievame, no nedáme jej priestor, aby rástla sama. Podobne sa cítim vždy po návrate domov aj ja.
Odporúčanie psychológov znie jednoducho – otvorene sa s rodičmi porozprávať o probléme a láskavo, ale rázne im vysvetliť potrebu seberovného vzťahu. Z rozhovoru s rodičmi o tejto téme som mala strach a niekoľkokrát som ho odsúvala. Bála som sa, že ich urazím alebo iným spôsobom raním.
Ostala som ale príjemne prekvapená. Prvá reakcia starého otca bola otázka, že prečo sa cítim ako dieťa, keď som už vlastne dospelá. Po chvíli však priznal, že občas sú na mňa príliš naviazaní a ochranárski. Uvedomujú si to a postupne sa snažia zmeniť prístup a dávať mi viac voľnosti. Dodal, že keby mi čokoľvek prekáža, sú otvorení ma vypočuť a urobiť zmenu.
Viem, že moje sťažnosti na rodičov sú len malichernosti, no bežne sa s nimi stretávame viacerí. Dôležité je vedieť si empaticky stanoviť hranice už pri menších problémoch. Dospelosť predsa neznamená za každú cenu odmietať rodičovskú starostlivosť, ale vedieť o nej hovoriť – otvorene, s rešpektom a porozumením na oboch stranách.
Keď prídem domov, cítim sa opäť ako dieťa
