Dej nám priblíži, čo sa stane, ak sa v jednej osobe stretnú dve odlišné kultúry. Príbeh o hľadaní vlastného miesta vo svete, ktorý nás formuje, ale aj spája.
Vietnamská komunita sa v roku 2023 stala 14. národnostnou menšinou na Slovensku. Hoa Nguyễn Thị, dnes ju všetci poznajú pod menom Kvet Nguyen, sa tu narodila v roku 1995. Mladá fotografka, špecializujúca sa na témy inakosti a identity, uchvátila mnohých svojou debutovou knihou Všetko čo nás spája.
Utkaná na pomedzí
„Kto som?“ je otázka, s ktorou aspoň raz za život zápasíme nie jeden z nás. Pre niektorých je odpoveď jednoduchá, ale pre ľudí, ktorí žijú medzi dvoma kultúrami, je hľadanie identity komplikovaným procesom. Kniha Všetko čo nás spája, prináša osobný príbeh, v ktorom sa ponárame do deja napísaného v krátkych esejach.
Nie pri jednej som si povedala, že by mohla mať pokojne aj o desať strán viac. Každá kapitola prináša so sebou mnoho otázok. Odvíjajú sa nielen z jej vlastnej skúsenosti, ale prerozpráva aj príbehy svojej rodiny a života na pomedzí dvoch kultúr.
V knihe sa stretávame s otázkami identity, príslušnosti a toho, ako si nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nám často ukazuje, že nás chce mať zadefinovaných iba v jednej škatuli. Už samotný názov knihy naznačuje, že musíme stavať mosty medzi sebou a ostatnými, aby sme lepšie pochopili seba aj svet okolo nás.
„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.“ Tento citát už v úvode výstižne vystihuje dilemu, ktorú Kvet prežíva – na jednej strane ju slovenská spoločnosť vníma ako niekoho „iného,“ na strane druhej však vietnamská kultúra už pre ňu nie je úplným domovom.
Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi.
V hlave mi utkvela veta, ktorú jej mama ako malej hovorila. Ak chce povedať, že idú do Vietnamu, má povedať, že idú „domov“ – về Việt Nam. Keď idú na Slovensko, idú „naspäť“ – sang Slovakia. Je to neustále balansovanie medzi dvoma svetmi, ktoré často nedovoľujú, aby človek patril plnohodnotne do ani jedného z nich.
Jemne píšem, silno cítim
Autorka sa k čitateľom prihovára priamočiaro a do istej miery s ľahkosťou. Nenájdete tu kvantum umeleckých výrazov, ale práve jednoduchosť, miestami až strohosť, dodáva textu hĺbku. Kvet neplytvá slovami, neponúka čitateľovi prázdne frázy, ale surovú a autentickú realitu.
Vynárajú sa otázky, ktoré presahujú jej príbeh. Prečo si mnohé vietnamské rodiny zvolili bývalé Československo za svoj nový domov? Ako sa druhej generácii prisťahovalcov prischla prezývka „banánové deti“? A prečo sú tu vietnamské rodiny často spájané práve s gastro prevádzkami či predajňami s textilom?
Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi, či už kultúrnymi, rodinnými, alebo osobnými. Táto kniha bola pre mňa dôležitým pripomenutím, že identita nie je nemenná – je to proces, ktorým neustále prechádzame.
Zrkadlím vlastnú nevedomosť
Po kapitole Dedičná trauma som ostala premýšľať. Definícia „slovenská Vietnamka“ neexistuje? Veď v Spojených štátoch sa bežne stretávame s definíciou ako Afroameričan alebo Ázijský Američan. Počas čítania tejto knihy som sa veľakrát hanbila – za to, ako málo viem, za momenty, kedy mi chýbala ľudskosť a empatia a aj za to ako sa ,,u nás“ žije ľuďom, ktorí sú čo i len trochu iní.
Prinútila ma byť viac kritická k vlastným postojom – zamyslieť sa nad tým, ako vnímam ľudí z rôznych kultúr a kde siahajú moje vedomosti a otvorenosť. Snažím sa byť otvorená, no stále som si vedomá svojich obmedzení a niekedy sa ťažko zbavujem stereotypov.
Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť s ženskosťou.
Ako čitatelia máte pocit, že Kvet presne vie, kedy sa má vyjadriť a kedy radšej nechať ticho hovoriť za ňu. Nie je to kniha, ktorá vás uchváti komplikovaným dejom alebo rozvinutými zápletkami, skôr vás chytí za srdce svojou úprimnosťou a hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú univerzálne.
Fotografie, ktoré sú súčasťou knihy, pridávajú na jej intimite – sú akýmsi vizuálnym denníkom, ktorý dopĺňa slová a vytvára ešte hlbší vzťah medzi autorkou a čitateľom. Pri prezeraní máte pocit, že sa na chvíľu stávate súčasťou života Kvet, akoby ste sa s ňou prechádzali ulicami jej sveta.
Životy prepletené históriou
Postavy v tejto knihe sú životy, ktorými autorka prechádza. Najvýraznejšie sú vzťahy s rodinou. Rodičia, ktorí sa snažia uchovať vietnamské tradície a dcéra, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi tým, čo sa od nej očakáva a tým, čo chce ona sama. Zároveň v príbehu rodine vzdáva úctu za odvahu, bez ktorej by neprežili.
Príbeh Nguyen pôsobí osobne a politicky na viacerých úrovniach. Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť so ženskosťou. Citlivo opisuje, ako západný ideál krásy ovplyvnil jej sebaobraz, aký tlak pociťuje zo strany rodiny, aby si našla Vietnamca a ako prežíva svoju zmiešanú identitu – príliš slovenská pre Vietnamcov, príliš vietnamská pre Slovákov.
Autorkine intímne spomienky na slovensko-vietnamské Vianoce, školské besiedky, vzťah k rodičom emigrantom a jej reflexie o kultúrnej a rodovej identite v sebe nesú silný osobný odkaz. ,,Zdedila som príbeh našej krajiny spolu s príbehmi svojich predkov, vo mne sa sústreďuje celá história mojich predkov. A keďže som sa narodila na Slovensku, stáva sa táto história aj čriepkom slovenských dejín,“ píše.
Kniha, ktorá má naozaj spájať
Kiežby bolo takýchto kníh na Slovensku viac, kiežby si ju prečítal každý a kiežby sme investovali viac energie do precitnutia a rozvíjania vlastnej empatie. Všetko, čo nás spája vám ponúkne pohľad na život, ktorý je plný kontrastov. Zároveň dokazuje, že práve tieto kontrasty nás spájajú.
