Neschopnosť zvládať svoje vnútorné pohnútky ženie mladých ku agresívnemu správaniu. Kto im pomôže, keď je na Slovensku tak málo dostupných odborníkov?
V uplynulých týždňoch upútali mediálnu pozornosť najmä deti a mladiství. V mediálnej sfére sa na nich vo väčšine prípadov nazerá v pozitívnom duchu. Avšak v poslednej dobe sa tento naratív značne mení.
Chlapec, ktorý držal nôž pri krku svojej spolužiačky. Tínedžer si so sebou do školy zbalil sekeru, ktorou sa chcel pustiť do svojich spolužiakov. Maturant sa vyhrážal vystrieľaním celej svojej triedy. Titulky, pri ktorých prebehne mráz po chrbte.
Agresia, frustrácia a neschopnosť zvládať svoje pocity sa čoraz viac týkajú aj mládeže. Hovorím o mladých, ktorí navštevujú základné a stredné školy. Akýsi pomyselný morálny kompas a regulovanie vlastných emócií by ale v tom veku mali mať už dávno vyvinuté. Mali by dokázať rozlišovať zlé od dobrého, prípustné od neprípustného.
Vieme ukázať prstom na vinníka?
Staršia generácia takéto výkyvy správania často pripisuje moderným výdobytkom spoločnosti. Sociálne siete alebo počítačové hry sú podľa nich hlavným zdrojom problémov. Je to však skutočne vina technológií?
Ako členka generácie, ktorá od útleho detstva vyrastala s mobilom v ruke, si myslím, že nie celkom. Pri rozvoji psychických problémov zohráva dôležitú rolu viacero faktorov. Genetika, prostredie, v ktorom žijeme či udalosti, ktoré nás počas života zasiahnu.
K tomu všetkému sa pridala aj pandémia. Dotkla sa nás na našich najcitlivejších miestach. Bez výnimky. Deti boli zo dňa na deň bez sociálnych kontaktov, nútené zostať doma a pripájať sa (v lepšom prípade) na online vyučovanie.
Aj podľa samotných pedagógov sa to ani zďaleka nepribližovalo prezenčnej výučbe. Ako by aj mohlo, keď naše školstvo zaostáva za vyspelými západnými krajinami a nebolo na to ani trochu pripravené? Samota a izolácia je náročne stráviteľný drink aj pre silné povahy.
Situácii nepomáhajú ani zaužívané stereotypy ohľadom duševného zdravia. Stále sa v spoločnosti stretávame so zľahčovaním depresií, úzkostí alebo akýchkoľvek iných psychických diagnóz. Pokiaľ by mal niekto zlomenú nohu, tak mu nikto neporadí aby to išiel rozchodiť. Avšak pri psychických problémoch nám často odporúčajú podobné rady.
So stereotypmi a predsudkami súvisí aj neochota priznať si, že možno psychický problém je v zárodku aj u nás. O to viac je škodlivejšie, ak rodičia detí žijú v presvedčení, že ku psychiatrom a psychológom chodia len blázni. Svoje názory pred deťmi hrdo prezentujú ako pravdu. Ich samotných alebo ich detí sa psychické problémy predsa týkať nemôžu.
Balansujeme na hrane
Izolácia počas pandémie vyniesla na povrch a zvýraznila naše psychické (ne)zdravie. Návštevnosť psychiatrických ambulancií stúpla natoľko, že psychiater má na jedného pacienta zväčša len 12 minút. Navyše, podľa Ligy za duševné zdravie z toho polovicu času rieši len administratívne veci. Lekár tak musí dokázať stanoviť diagnózu a vhodnú liečbu za cca 6 minút.
A čo deti? Detských psychiatrov je na Slovensku tak málo, že tí, ktorí aktívne ordinujú, nemajú kapacitu prijímať ďalších. Šťastlivci, ktorí sa k nim dostali, musia niekedy precestovať aj pol Slovenska len kvôli vyšetreniu. Detských ambulantných psychiatrov pôsobí na Slovensku len 29. To je naozaj alarmujúce číslo.
Dlhodobo ignorovaný problém si, bohužiaľ, vyžiadal svoju daň. Na nedostatok odborníkov apelujú ľudia aj organizácie zo všetkých strán už roky. Ich žiadosti o systematické riešenie situácie však doteraz neboli vypočuté.
Čo s tým robia vládni funkcionári? Sebe vlastnú serotonínovú tabletu užívajú v podobe neustáleho presadzovania nezmyselných zákonov o obmedzovaní ženských reprodukčných práv. Pričom sa názov vždy alibisticky skrýva za slovo pomoc.
Deti, ale aj my, dospelí, potrebujeme mať dostupnú zdravotnú starostlivosť aj v podobe psychológov či psychiatrov. Nepomôže nám optimisticky myslieť, ak bojujeme s depresiou. Ani obľúbený seriál nás nedonúti zmeniť myšlienkové pochody. Pomôcť nám môžu jedine kvalifikovaní odborníci.
