Otváranie kostolov nemusí byť až taký nezmysel.
Minister práce Milan Krajniak vyzval v druhej polovici februára k diskusii na tému otvárania kostolov. Na sociálnej sieti začal vetou: „Je možné, že sa teraz na mňa spustí vlna internetového a mediálneho hejtu.“ Presne k tomu došlo. Či už boli úmysly ministra Krajniaka populistické alebo nie, neboli úplne scestné. Dôvod na diskusiu pramenil aj v liste, ktorý vláda dostala od Konferencie biskupov Slovenska. V ňom uvádzajú: „Opatrenia nám prakticky zväzujú ruky a znemožňujú pôsobenie. Nejde len o hromadné podujatia, ale aj o individuálnu pastoračnú službu.“
Miesto toho, aby vznikla debata, v ktorej by sa prediskutovali možnosti a opatrenia, v rámci ktorých by sa dalo čiastočne vyhovieť prosbe biskupov a veriacich, sa médiá chytili verejných bohoslužieb a nápad takpovediac „rozniesli v zuboch.“ Na celú situáciu sa teraz pozrime inými očami.
Obavy vzrástli najmä z dôvodu, že chrámy navštevujú v oveľa väčšej miere starší ľudia. Toto tvrdenie je samozrejme pravdivé, no nie sú jediní, ktorí do kostola chodia. Ak by dostal návrh priestor na diskusiu, možným riešením by bolo povoliť vstup do chrámov tým, ktorí buď koronavírus prekonali, alebo už boli proti nemu zaočkovaní obidvomi dávkami vakcíny. Verejné bohoslužby by sa mohli vykonávať v obmedzenom počte zúčastnených za uvedených podmienok. Stále platí dišpenz od povinnej účasti na bohoslužbách pre tých, ktorí by podmienky nespĺňali.
Opäť sa ale vráťme k listu biskupov vláde. Opatrenia obmedzujú aj individuálnu pastoračnú službu, akou je, okrem iného, aj možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Ide o službu, ktorá sa vykonáva v spovednici, ktorú v drvivej väčšine tvoria dve oddelené miestnosti prepojené mriežkou. Kňaz a spovedajúci sa sú v minimálnom kontakte. Prečo by teda nemohli veriaci pristupovať ku spovedi s negatívnym testom, ktorý nie je starší ako pri nariadeniach v danom okrese?
Príklad zázraku v Trnave z roku 1710, ktorý použil minister Krajniak, nebol asi veľmi šťastným dôkazom. Nikto netvrdí, aby sa veriaci spojili v pochode cez mesto za oslobodenie od koronavírusu. Oprieť sa ale môžeme o vyjadrenie personálu z nemocníc, ktorí vidia väčšiu duševnú pohodu u pacientov, ktorí majú možnosť rozhovoru s kňazom a prijatia sviatostí.
Prítomnosť kňaza má vplyv na lepšie znášanie ochorenia aj pre neveriacich pacientov. Tak ako píšu v liste biskupi: „Dokonca psychológovia, ktorých naši duchovní svojou službou odbremeňovali, teraz hovoria o veľkom tlaku nových prípadov.“ Nejde teda len o to, že by veriaci žiadali verejné zhromažďovanie na bohoslužbách, aby mohli spoločne prosiť Boha o uzdravenie. Ide aj o psychickú a duševnú pomoc, ktorú dokážu kňazi mnohým z nich poskytnúť.
Niektorí namietali, že ak sa otvoria kostoly pre veriacich, prečo neotvoriť aj kiná, divadlá, obchody a služby pre všetkých. Na túto otázku padol nenávidený argument, že na rozdiel od divadiel a kín na účasť pri bohoslužbách sa uplatňuje základné ľudské právo, a to právo náboženskej slobody. Samozrejme, že prevádzky, ktoré majú už rok striedavo otvorené a zatvorené, trpia najviac. Čo je ale téma na inú diskusiu. Tu musí štát zasiahnuť inak a pomôcť im. Otvorením kostolov za jasne vymedzených podmienok a obmedzení (ktoré nikto predložiť nestihol) by sa dalo vyhovieť, pomôcť, a pritom neohroziť stav, v ktorom sa krajina nachádza.
