Každé pokolenie si nesie vlastné utrpenie. Na naše sa však zrútilo snáď všetko existujúce zlo, ktoré strach z budúcnosti znásobuje.

Keď sme sa na základnej škole učili o druhej svetovej vojne, ani mi len nenapadlo, že o desaťročie nám takýto konflikt bude dýchať na strachom posiatu kožu z takej blízkosti. Ak by som v tom čase niečo také povedala, považovali by ma za blázna. Alebo v tom lepšom scenári by si mysleli, že mám horúčku. Z budúcnosti.

24. február 2022 zasial do ľudí žijúcich v Európe zrnko neistoty. Síce boje vo vzdialených krajinách prebiehali aj predtým, vojna na Ukrajine preprogramovala naše mysle. Zrodil sa v nás náhle súcit alebo ide len o obavy o naše pohodlné životy?

V to ráno som mala pocit, že som sa zobudila do doposiaľ neznámeho sveta. Zatvorila som sa do kúpeľne a očami, v ktorých sa tvorilo slané more sĺz, som doslovne hltala spravodajstvo. Cítila som krivdu. Takú ako starý Šebek v Pelíškoch, keď územie vtedajšieho Československa začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy.

Emócie časom zoslabli. Zostali však vo mne hlboko zakorenené ako generačná trauma a po troch rokoch opäť zavítali ako nezvaný hosť. Zosilneli. Keď sa v noci začnú vynárať spod postele, sužujú ma do špiku kostí. Spoznávate to?

Keď vidíte, ktorým smerom sa vyvíja fungovanie sveta, cítite sa ako malý hráč medzi veľkými pánmi, ktorým nerobí problém pre ich neprestajnú nenásytnosť hazardovať s tým najcennejším – s ľudským životom. Fakty a predikcie, že Európa slabne, „sfašiznieva“ a tretia svetová vojna je na dosah, vám zoberú aj tú poslednú nádej, že len láska môže zvíťaziť. A možno práve aj ten ľúbostný cit v nás plodí ešte väčší strach.

Ako spieva Billy Barman v jednej piesni – „už viem, čo znamená, o niekoho sa veľmi báť“. Ako náhle vám na niekom záleží, pocity úzkosti sa ešte viac znásobujú. Napríklad vtedy, keď sa bojíte, že budúcnosť s milovaným mužom sa rozplynie vo výstreloch. Neuniesla by som to. Smrť zobrala už moju prvú lásku.

Strach z budúcnosti sa rodí v etapách

Okrem geopolitiky mi však robí vrásky aj situácia na Slovensku. Možno aj preto si kupujem predraženú masku na tvár s kolagénom (alebo sa snažím daným argumentom len zakryť moje nerozvážne finančné rozhodnutia). Na strednej boli mojím najväčším problémom náckovia v oblekoch na volebnej listine. Dnes nám tu okrem postupne hnijúcich morálnych hodnôt kolabuje zdravotníctvo, školstvo a v neposlednom rade kultúra.

V našej krajine však panuje bezvetrie. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Dá sa to reflektovať aj na občanov. Zrejme im stačí minimum v podobe základných potravín, nízkej mzdy a predraženého bývania. V obchode sa cítim ako v sci-fi filme. Zdá sa len mne, že ceny sú každým mesiacom vyššie?

Podobne ako Berlin Manson som si šetrila slzy na niečo lepšie a nie na to, že nemáme čo jesť a kde bývať. Síce sme si s priateľom našli náš vytúžený byt, drieme vo mne semienko strachu. Čo ak sa nový prenajímateľ nebude správať dobre? Čo ak sa nám s príchodom nového roka rapídne zvýši nájom? Uvedomujem si, že ide o veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Prenasledujú ma však ako najväčšie nočné mory.

Vízia vlastnej nehnuteľnosti je v nedohľadne. A to aj s hypotékou. Stojím pred zrkadlom a pýtam sa seba samej, či chcem vôbec do tohto sveta priniesť deti. Síce túžim po svojej miniverzii, obávam sa, ako to tu bude vyzerať o niekoľko rokov. Spolarizovaná spoločnosť a nefungujúci systém sa raz budú musieť zoceliť. Nateraz sa však nechávam unášať skepticizmom, či sa to vôbec dá dosiahnuť.

Post Views: 12