Rómska otázka nie je len o generačnej chudobe či vzniku osád. Niekedy je aj o Habsburgských panovníkoch.
Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:
Prvýkrát som počula Kmeťoband spievať Jelem, jelem, keď som mala sedem rokov. So sesternicou sme pretáčali staré kazety, obliekli sa do dlhých sukieň a zlata. Bublina, v ktorej sme žili praskala postupne. Potichu. Keď konečne praskla, od hlasnej hudby som sa úplne odosobnila. Ale nikdy som jej neunikla. Až teraz po rokoch si uvedomujem, že som pred ňou vôbec utekať nemala.
Hudba a tanec boli pre Rómov vstupenkou do Európy. V 18. storočí začali v Uhorsku vznikať prvé „cimbalovky“. Mať v tom čase v podniku rómskeho umelca bola prestíž a Európania ich boli ochotní akceptovať. Bohužiaľ, nie úplne. Zoberme si ako príklad takú Máriu Teréziu, ktorá Rómom zakázala čokoľvek rómske – oblečenie, jazyk, ale aj ich mená. Pokúsila sa aj o reguláciu. Rómovia sa mali usadiť v novovybudovaných kolóniách a bývať po boku nerómskych obyvateľov. Samozrejme, len ak by sa tvárili, že sú bieli.
Habsburgská panovníčka dokonca chcela „odoberať“ rómske deti z rodín. (Zrejme sa jej tých 16 vlastných málilo). Drastické? Umožňoval to aj „zákon o potulných cigánoch“ z roku 1927. Rómovia museli mať v Československu špeciálny preukaz totožnosti tzv. „cigánsku legitimizáciu“.
Týmto historickým exkurzom chcem vlastne povedať, že diskriminácia siaha oveľa ďalej, než len po rómsky holokaust. A pretrváva dodnes. Babka mi vždy vravela, že ak sa priznám, že som polovičná Rómka, tak „mi je koniec“. Ja som sa však nikdy priznávať nemusela. Ľudia ma nikdy nesúdili pre moju etnickú príslušnosť. Nemali na to dôvod – som biela a mám meno po otcovi. Do svojich 18-tich rokov som zásadne nikdy zlato nenosila. Rómčine a hallgatám som sa vyhýbala oblúkom. Bála som sa, že sa mi stane to, čo sa každý deň deje mojim strýkom, ktorí nie sú bieli.
Bála som sa, že ak spravím chybu, ľudia to budú pripisovať tomu, že som Rómka. Bála som sa šikany. A tak som ostala na pomedzí. Doma som bola rakli a vonku biela Rómka. Sebaurčenie je komplikovaná vec. Prichádzajú s ním aj filozofické otázky – vzali by ma do Auschwitzu tiež? Musela by som sa vzdať mena? Očakávali by odo mňa hudobný talent? Iracionálne myšlienky sa prenášajú z generácie na generáciu, ale vždy bez odpovede.
Urobila som chybu. Zaprela som sebe čokoľvek rómske. Jazyk, oblečenie a napokon aj meno. Za vlády Márie Terézie, by som zrejme bola etnický ideál. Dnes som len dieťa, ktoré sa schováva za dlhou sukňou. Postupne sa ale učím opäť pretáčať kazety. Pretáčajte spolu so mnou.
