Hranice konzumerizmu nikto nedefinoval, preto je ťažké nájsť spôsob, ako toto správanie pri nakupovaní kontrolovať, tvrdí zakladateľ behaviorálnej poradenskej spoločnosti Diverze Consulting Peter Múčka.
Zaoberáte sa ekonomickým trhom. Ako by ste popísali konzumerizmus?
Charakterizoval by som ho ako myšlienku na zvýšenie spotreby tovarov a služieb na trhu, kedy ľudia kupujú viac ako skutočne potrebujú, a tým vytvárajú prebytok. Nakupujú veci, ktoré majú radi, páčia sa im alebo o nich počuli, no v skutočnosti ich nepotrebujú. Konzumerizmus ako taký však presnú definíciu nemá.
Kde podľa vás pramení a ako sa prvýkrát prejaví?
Podľa môjho názoru je v nás od narodenia a postupne sa stupňuje. Napríklad, keď ide dieťa s rodičmi do obchodu, vidí tam nejakú sladkosť alebo hračku a veľmi ju chce. Dieťa samozrejme nevie zvážiť, či ju potrebuje alebo nie, ale vyzerá dobre, videlo ju v televízii alebo medzi kamarátmi a automaticky na ňu ukáže, že ju chce.
Keď to rodičia posúdia a povedia nie, nastáva plač. Môžeme to nazvať prvým prejavom konzumerizmu. Tým pádom sa dá povedať, že to máme istým spôsobom v sebe zakorenené, tie emócie sú v nás odjakživa.
Prečo je v súčasnosti konzumerizmus lákavý?
Najmä pre našu náklonnosť k dostupnosti. Ak je niečo ľahko dostupné, automaticky to chceme. Napríklad Coca-Cola, prečo ju pijeme? Lebo ju nájdeme skoro v každom obchode. Na tomto princípe sa zakladá celý konzumerizmus. Ľudia môžu mať všetko, čo chcú a to takmer okamžite. V histórii sa to nedialo, pretože kedysi to boli veľké korporácie, ktoré tvorili produkty. Teraz môže aj malá firma vďaka technológiám predávať výrobky celému svetu.
Konzumerizmu pomáha tiež cesta najmenšieho odporu. Ľudia idú na internet, párkrát kliknú a o chvíľu majú produkt pred domom. Okrem toho rozhoduje aj sociálne schválenie. Kedysi sme si kúpili niečo, čo mal aj sused, no dnes je náš sused celý svet. Čo vidíme na Instagrame, TikToku, Facebooku a hlavne medzi influencermi, to chceme aj my.
Prečo tomu toľko ľudí podľahne?
Ako som povedal, je s nami už od narodenia a my, ľudia sme boli stvorení nedokonalo, čo nás zároveň aj robí jedinečnými. Táto nedokonalosť takisto znamená, že robíme iracionálne chyby, a tým prechádzame do niečoho, čo sa nazýva bounded rationality alebo bounded self-control.
Opíšme si teóriu bounded rationality.
Je to takzvane ohraničená realita a hovorí o tom, že človek nemá dostatok informácií alebo znalostí. Zároveň tu zohráva rolu aj čas, pretože človek nemá na rozhodovanie rok, ale len istý krátky časový úsek.
Tým do toho vkladáme emócie a následkom toho robíme namiesto správnych nákupov uspokojivé. Čiže vyberáme alternatívu, o ktorej si myslíme, že je pre nás najlepšia. Väčšinou však nie je správna, hlavne z ekologického hľadiska. Alebo to je niečo, čo nevyhnutne nepotrebujeme.
Kedysi sme si kúpili niečo, čo mal aj sused, no dnes je náš sused celý svet. Chceme to, čo vidíme na sociálnych sieťach.
A čo bounded self-control?
Táto teória je o tom, že spotrebitelia racionálne premýšľajú a vedia, že keď tovar presiahne užitočnosť, prestanú si ho kupovať. Napríklad, keď máme množstvo tričiek, ďalšie si už nekúpime. Avšak túto sebakontrolu máme veľmi ohraničenú alebo je veľmi nízka, a tým sme, ako som už spomínal, istým spôsobom nedokonalí a určité predispozície nás vedú práve ku konzumerizmu.
Dokážeme ho ovládať a kontrolovať naše správanie počas nákupov?
Do určitej miery áno. Je to však veľmi subjektívne, pretože kým niekto potrebuje len jedno auto pre celú rodinu, pre iných sú tak akurát štyri, aby mal každý v rodine vlastné.
Napriek tomu vieme trénovať naše myšlienky. Uvedomiť si, že nepotrebujeme hneď všetko, na čo si zmyslíme, alebo si nemusíme znova kúpiť niečo, čo už máme. Môžeme si nechať niekoľko dní na to, aby sme si premysleli, či to skutočne potrebujeme alebo sa len chceme niekomu zapáčiť. Keď sa už pre danú vec rozhodneme, je fajn, aby bola skôr z udržateľných zdrojov, prípadne od lokálnych a menších výrobcov.
Konzumerizmus je síce zlý, ale poháňa ekonomiku. Peniaze sa musia hýbať.
Povedal by som, že pri nakupovaní fungujeme na princípe horúceho taniera. Pokiaľ sa nepopálime a nebudeme niesť následky za naše činy, nepoučíme sa. Čiže napríklad, ak si nepozrieme nejaký dokument o súčasnej situácii na planéte a nevstúpime si do svedomia, budeme nakupovať aj naďalej.
Čo chceme v sebe týmto správaním uspokojiť?
My, ľudia uplatňujeme princíp vyhýbaniu sa bolesti a odmien. Keď nás bolí chrbát, môžeme vyhľadať doktora alebo si doprajeme niečo lepšie a ideme na wellness. To je problém konzumerizmu, spája obe veci dokopy. Racionalizujeme, že niečo potrebujeme, aby sme mali pohodlnejší život a cítili sa dobre.
Ako ďaleko to môže zájsť?
Myslím, že po fyzickej stránke veľmi ďaleko a môže to byť naozaj zlé. Veľkú účasť na tom majú najmä sociálne siete ako Instagram, ktorý nie vždy odzrkadľuje skutočný svet.
Tiež sa môžeme rozprávať o TikToku, ktorý dáva mladým ľuďom endorfíny po zhliadnutí ďalšieho a ďalšieho videa, až sa stanú závislými. Toto celé umocňuje konzumerizmus. Dostane sa tak aj do reálneho života a našich nákupov, pretože máme pocit, že potrebujeme čoraz viac.
Môže sa stať, že aktuálne stúpanie cien a kríza odradia ľudí od prílišného nakupovania?
Áno aj nie. Ľudia budú rozhodne šetriť a nakupovať menej, avšak horšia časť je, že sa budú snažiť nakupovať práve lacnejšie veci. Tie majú v konečnom dôsledku ešte väčšiu záťaž na ekológiu a životné prostredie. Čiže, keď si to zhrnieme, môže to byť ešte horšie.
Veľa ľudí konzumerizmus odsudzuje, no sú aj takí, ktorí majú vďaka nemu prácu. Čo si o tom myslíte?
Sám by som bol rád, keby neexistoval, no pravdou je, že poháňa ekonomiku. Síce je zlý, ale akú má alternatívu? Nemáme inú možnosť, pretože peniaze sa musia hýbať. Ľudia na ňom vybudovali všetky systémy a celé fungovanie. Keby každý šetril, ekonomika sa zastaví a všetko padne.
Je konzumerizmus viac rozšírený online alebo v realite?
Určite online, pretože nákup na internete je jednoduchší ako ísť do kamenného obchodu. Ja sám som ten typ. Nechce sa mi tam stáť, pozerať, vyberať si, rozprávať sa s predavačmi a nakoniec to celé odniesť domov. Jednoduchšie je vybrať si online.
Ak je niečo ľahko dostupné, automaticky to chceme. Preto je pre nás konzumerizmus lákavý.
Ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými krajinami?
Naša krajina je niekde v strede. Ľudia musia mať, samozrejme, peniaze, aby mohli nakupovať a je známe, že Slovensko nepatrí medzi najbohatšie, ale ani medzi najchudobnejšie štáty. Tým pádom je na stredovej čiare a občas sa otáča skôr na stranu konzumerizmu ako proti nemu.
Spomínali ste dokumenty, ktoré nám vedia nastaviť zrkadlo a pomôcť nepodľahnúť spotrebnému nakupovaniu. Máte nejaké tipy?
Áno, napríklad Netflix má mnoho dokumentárnych filmov o konzumerizme a bojoch proti nemu. Jedným z nich je Seaspiracy, v ktorom tvorcovia vyobrazili znečisťovanie morí a lovenie rýb. Ďalej Planet Earth, krásne vyobrazenie zeme, jej fungovanie a problémy. Rozhodne odporúčam každému si to pozrieť.
PETER MÚČKA
Svoju kariéru začínal vo financiách v spoločnostiach Sympatia Financie, neskôr radil firmám pri nákupe a predaji. Založil menšiu agentúru Diverze Consulting, ktorá sa venovala behaviorálnemu poradenstvu pre e-commerce biznisy. Momentálne pracuje pre Creative Dock ako produktový konzultant pre budovanie mobilnej finančnej aplikácie v 12 krajinách blízkeho východu a Ázie.
