Aktuálne festival oslavuje svoje 50. výročie. O chvíľu budete aj vy oslavovať svoje “okrúhliny“ na jeho podieľaní sa. Dvadsať rokov je dlhý čas – je niečo, na čo ste za svoju kariéru výnimočne hrdý?
Som hrdý, ako sa celá tá akcia vyvinula. Od toho, ako sme začínali a ako ten festival vyzeral, až po to, kde je dnes. Nedokázal by som z toho vypichnúť jednu vec, vnímam to skôr ako celok. To, že sem stále jazdia mladí ľudia ako sme boli my pred dvadsiatimi rokmi, možno to je to výrazné. Tento rok bolo najviac ľudí v stanovom mestečku… je pekné, že tá akcia má zmysel pre novú generáciu.
Pozícia výkonného riaditeľa vám bola takpovediac šitá na mieru. Čo je náplňou práce riaditeľa festivalu? Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Ono je to z každého niečo, tak ako je tá pozícia pomenovaná. Financovanie festivalu najviac riešime samozrejme s pánom Bartoškom, tie organizačné a technické veci s Petrom Lintimerom, vedúcim produkcie. Čo sa týka väzieb na ľudí v zahraničí, to riešime s Karolom Ochom. My štyria spolu trávime najviac času. S Karolom jazdíme na veľké festivaly a pravidelne na cesty do Ameriky, New Yorku, L.A. Bežný deň je klasika, teraz počas festivalu zistíme, kto s nami z partnerov zostane, budeme vedieť, koľko nás ten festival presne stál a budeme sa snažiť zohnať viac peňazí. Už pomaly pripravujeme veci na ďalší ročník.
Funguje to tak, že skončí jeden ročník a automaticky prechádzate do príprav na ďalší?
De facto ten momentálny ročník je pre nás hlavne prípravou na ďalší. Vtedy, keď ľudia ten festival sami vidia, máme najlepšiu príležitosť prebrať s nimi to, či budú pokračovať, čo väčšinou aj robia. Snažíme sa mať aj dlhodobé zmluvy s partnermi, aby to bolo jednoduchšie a aby sme vedeli s čím môžeme narábať. Veľká otázka je hotel Thermal, ktorý bol pre festival postavený. Verím, že si aj ministerstvo financií uvedomilo, že sa k tomu baráku nedá pristupovať ako k štandardnému hotelu, ktorý je majetok štátu. Bez neho by festival nemohol existovať. To je jedna veľká téma, ktorá sa každý rok prelína s našou prácou.
„Atmosféra tu je unikátna, to skutočne nie je nikde inde na žiadnom festivale, ktorý som navštívil.”
Takže neviete odhadnúť konkrétne časové obdobie, koľko trvajú prípravy, to asi ide viac–menej ruka v ruke…
Presne, ono to trvá celý rok. Počas celého toho roka je nás tam desať a intenzívnejšie je to ku koncu. Robíme ešte festival krátkych filmov v Prahe, takže niektorí zo štábu už skoro neodchádzajú a ostávajú s nami celý čas. Posúvame sa k januáru, kedy prichádza viac a viac ľudí. Niektoré veci robíme v horizonte nie len roka, to je tých rokov vtedy viac. Napríklad Richard Gere, na ňom sme pracovali osem rokov. Posledné dva roky intenzívnejšie. To sú veci, ktoré musíte robiť kontinuálne.
Je niečo, čo vás dokáže pri vašej práci demotivovať?
Je toho veľa, ale nemôžem vám to povedať (smiech). Predovšetkým, keď narazíte na ľudí, ktorí nechcú. Túto prácu musíte robiť s tým, že ju máte radi. My sme si nikdy nemysleli, nikto z nás, že to bude vec, ktorá by nás živila. Robili sme to, pretože nás to bavilo a chceli sme byť toho súčasťou. Potom je problém, keď narazíte na ľudí, ktorí v tom vidia len príležitosť niekde zarobiť peniaze. Keď k tomu, nechcem aby to znelo pateticky, nepristupujú poctivo.
Čo je pre vás osobne vo vašej práci najnáročnejšie?
Tá práca je strašne lákavá. Výziev je veľa a každý rok pracujeme s úplne inými filmami a ľuďmi, snažíme sa to posúvať ďalej. Samotná podstata festivalu, že ľudia prídu na jedno miesto a spoločne sa chodia pozerať na filmy, je fantastická. Najťažšia vec je udržať celý tím vyladený, aby tí ľudia dokázali spolu dobre vychádzať. To je vlastne časť mojej práce, prepájam všetky jednotlivé oddelenia.
S kým sa vám najťažšie spolupracovalo počas vašej kariéry?
Keď sme sa pred 8 rokmi stretli s agentom Richarda Gerea, boli sme v podstate dohodnutí už vtedy, že plánuje cestu. Potom sa to na chvíľu odmlčalo a posledné dva roky sme komunikovali intenzívnejšie. Robert de Niro bol tiež náročný. Ide o to, že im neplatíme za to, že prídu. Keď majú 14 dní voľno a rozhodnú sa ísť, chcú ho stráviť s rodinou. Takže potom sa musí zorganizovať celá tá cesta. Keď som tu začínal a mal som potom na starosť hviezdy… Je to vlastne také vtipné oproti tomu, ako je to dnes doladené. Vtedy sme im neposielali dopredu nič, oni vôbec nevedeli, čo ich tu čaká a nikoho to moc nezaujímalo. Dnes je to úplne iné, pracuje na tom veľký tím Veroniky Gočovej. Stále hovoria s agentmi… Už sme sa v tomto veľmi posunuli.
„Samotná podstata festivalu, že ľudia prídu na jedno miesto a spoločne sa chodia pozerať na filmy, je fantastická.”
Ako sa vám spolupracuje s prezidentom festivalu, pánom Bartoškom?
My s pánom Bartoškom… To je strašne dlhý príbeh. On mi bol dokonca svedkom na mojej prvej svadbe. Ja mu stále vykám, on mi tyká. Aj napriek tomu, že mi tykanie navrhoval niekoľkokrát, nesúhlasil som. Sú niektorí ľudia, ktorým budem vykať stále. Sme priatelia, ale zároveň je to stále môj šéf a tak k tomu musím pristupovať. On je skvelý chlap, niekedy náročný, až veľmi. Stále je to o kompromisoch, nie je to vždy jednoduché, ale aj tak je to skvelé.
Výkonný riaditeľ festivalu – to bolo to, čo ste vždy chceli robiť?
Nie, chcel som pracovať pre Sláviu. Tam som sa videl, že budem robiť niečo pre ten klub. Potom sa to zvrhlo týmto smerom… Nikdy som nad tým veľmi nepremýšľal, nemal som nejakú utkvelú predstavu, čo by som chcel robiť a takto sa to vyvinulo… A je to lepšie, než by si človek mohol predstaviť.
Váš batôžkársky príbeh o tom, ako ste prvýkrát prišli na festival, je známy. Šťastnú náhodu, kedy ste sa dostali k novinárskej akreditácii, ste tiež pomenovali ,,drobným študentským podvodom”. Prezradíte nám ho?
Jasné, to vám poviem, bolo to veľmi jednoduché. Stalo sa to tu, o poschodie nižšie, v akreditačnej miestnosti. Prišiel som tam a mal som mať vybavenú nejakú študentskú kartu a tam nič, vtedy v tom bol šialený zmätok… Zrazu som uvidel, že vedľa sa vydávajú novinárske akreditácie. Dievčatám som povedal, že som tam mal jednu potvrdenú a ony sa ma spýtali, ako sa volám. „Mucha”. „Tak my vám ju vytlačíme.” A tak som ju dostal, svoju prvú novinársku akreditáciu, veľmi jednoducho. Lenže tie dievčatá poriadne nevedeli, čo majú na starosť…
„Verím, že si aj ministerstvo financií uvedomilo, že sa k tomu baráku nedá pristupovať ako k štandardnému hotelu, ktorý je majetok štátu. Bez neho by festival nemohol existovať.”
Je nás tu 11 študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Ako vnímate možnosť, ktorú nám poskytol pán Bartoška – mladí žurnalisti akreditovaní na festival tohto mena? Otvorili sa tým nejaké brány? Je to pozitívne aj pre festival?
Jednoznačne áno. To je trochu ako keď som hovoril o tom stanovom mestečku. Publikum vo Varoch je vďaka kontinualite a množstvu filmov veľmi skúsené publikum. Úplne to otvára iný pohľad. My ho vychovávame, pretože prinášame filmy a trochu určujeme vkus. Ľudia si potom samozrejme vyberajú. Niečo sa im páči viac, niečo menej. Ale aj tak robíme tú prvú selekciu. Tiež sem vozíme študentov, tento rok sme po prvýkrát urobili Feature Frames, najväčšie talenty. Založili sme nadáciu, ktorá podporuje študentov. Rovnako tak chceme vychovávať novinárov, ľudí, ktorí o filmoch píšu. Vidím to tu, že ľudia sa v týchto veciach málo vyznajú. Vary majú obrovskú výhodu, ľudia sa s tým svetom môžu veľmi jednoducho stretnúť a naučiť sa v tomto formovať.
Máte čas aj na iné aktivity? Ako sa dokážete odreagovať?
Snažím sa športovať a mám troch synov. Keď mám čas, chcem byť s nimi.
Na záver – čím sa karlovarský festival odlišuje od zahraničných?
Jednoznačne je ľahšie dostupný pre bežné publikum. Atmosféra je tu unikátna, taká skutočne nie je nikde inde na žiadnom festivale, ktorý som navštívil. Je to oslava filmu a filmári to tu milujú, pretože si ho pozrú s normálnym publikom, čo sa im často nestáva. Je to aj začiatok prázdnin a ľudia sú naučení sem jazdiť. Vlastne máme polovicu práce za sebou, pretože ľudia sem chcú ísť a tešia sa, nemusíte im nič dokazovať. Je dôležité, aby sa bavili. Celý rok riešia nejaké problémy a potrebujú týždeň, kedy na to zabudnú.
Autor: Lenka Ďurišová
Foto: Simona Mičová
