Majorita veľkých miest je väčšinou ku LGBTQ+ komunite tolerantná, nie však akceptujúca, tvrdí študenka FMK Katarína Bogárová.
Kedy si začala vnímať, že si queer?
Bolo to na základnej škole v období puberty, keď som mala 14 alebo 15 rokov. Začala som si uvedomovať, že sa mi páči niektorá z učiteliek a snažila som sa byť na jej hodinách viac aktívna, pretože som chcela zaujať a získať si jej pozornosť.
Bolo náročné priznať si to sama pred sebou?
Nepovedala by som, že náročné. Skôr mätúce, pretože som vnímala, že je na mne niečo iné. Neriešila som rovnaké veci ako ostatné baby. Začala som si uvedomovať, že ma v mojom okolí priťahujú dievčatá a nie chlapci.
Kedy si sa zdôverila svojej rodine a blízkym?
Prvý oficiálny coming out som mala pred svojou najlepšou kamarátkou asi v 16 rokoch. V LGBTQ+ komunite si skôr vyberáme kamarátov, pretože sa obávame reakcie rodiny. O rok neskôr som napísala mame list, pretože som nemala odvahu jej to povedať do očí. Myslela si to už predtým a aj napriek tomu ma neprestala ľúbiť. Tento moment predstavoval pre mňa veľký krok vpred.
Už sa ti stalo, že ťa ľudia diskriminovali pre sexuálnu orientáciu?
Stretávam sa s odsudzovaním hlavne pre môj vzhľad, ktorý je stereotypne spojený s mojou sexuálnou orientáciou. Na strednej škole ma preto šikanovali, robili si z toho srandu, pokrikovali po mne, ale na výške to už nikto nerieši.
V budúcnosti plánujem dokončiť školu a odsťahovať sa do zahraničia.
Kamaráti mi hovoria, že mám ženské črty, no ľudia ma už niekoľkokrát oslovili mužským rodom. V práci sa mi stalo, že prišiel do predajne starší pán a jeho prvá otázka bola, či som žena alebo chlap. Na verejnosti po mne často ľudia vykrikujú vulgarizmy a hanlivé pomenovania.
Chalani bývajú na verejnosti ale diskriminovaní vo väčšej miere. Ľudia si ich viac všímajú. Stačí, že sa držia len za ruky a okolie vie byť hneď nepríjemné a agresívne.
Ako je podľa teba vhodné reagovať v takej situácii?
Nereagujem, pretože to väčšinou vyvolá ešte väčšiu negatívnu odozvu. Snažím sa nevybuchnúť pod vplyvom emócií, a tak to je väčšinou len interakcia jednej strany. Nechcem zbytočne provokovať. Niekedy to býva celkom náročné. Je pravda, že ja osobne sa v podobných situáciach neviem veľmi ozvať, ale keď idem s mojou najlepšou kamarátkou alebo s niekým iným, urobia to za mňa. Keďže sa s tým stretávam často, neplytvám svojou energiou a len praktizujem „jedným uchom dnu, druhým von“. Nebudem sa ale tváriť, že ma to nezraňuje.
Ako sa cítiš na Slovensku, ako súčasť LGBTQ+ komunity?
Som hrdá, že do nej patrím, pretože som spoznala krásnych ľudí zvonka aj zvnútra. Čo sa týka komunity, je veľmi priateľská a akceptujúca. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť. Pokiaľ ide o Slovensko, viem si predstaviť žiť iba v Bratislave. V budúcnosti plánujem dokončiť školu a odsťahovať sa do zahraničia.
Čo by si chcela, aby sa na Slovensku zmenilo pre queer ľudí?
Mala som šťastie žiť šesť rokov v zahraničí, s ktorým to môžem porovnať. Na Slovensku žijú ľudia, ktorí idú každý sám za seba a málo si pomáhajú. Myslím si, že mnohí majú mylnú predstavu o tom, aká komunita je.
Len kvôli tomu, že je niekto odlišný a niekomu sa to nepáči, ho môžu zabiť.
My si tiež chceme iba nájsť lásku a časom založiť rodinu. Máme rovnaké hodnoty ako heterosexuálne orientovaní ľudia. Chcela by som, aby nás Slováci tolerovali a nevnímali ako odpad spoločnosti. Treba ísť na to postupne. Hlavne preto, aká je na Slovensku aktuálna situácia. Neskôr by sme snáď mohli byť aj akceptovaní a rovnocenní heterosexuálom.
Myslíš si, že Slovensko napreduje vo vzťahu k LGBTQ+?
Situácia sa určite mení. Pomaly, ale zlepšuje sa. Nie je to však v každom regióne rovnako. Najväčší pokrok vnímam na západnom Slovensku, v iných regiónoch to zrejme ide pomalšie. Majorita veľkých miest je väčšinou tolerantná voči komunite, nie však akceptujúca.
Neviem, ako sú na tom iné mestá ako Košice a Banská Bystrica, ale Bratislava mi príde najviac otvorená. Preto je pre mňa veľmi bolestivé vidieť, že v histórii Slovenska sa prvý teroristický útok proti LGBTQ+ odohral v hlavnom meste. Zároveň je mi veľmi ľúto, že k takému niečomu vôbec došlo.
Aká bola tvoja prvá myšlienka, keď si sa dozvedela o streľbe pred Teplárňou v Bratislave?
V stredu večer, keď sa to stalo a médiá o tom začali písať, som sa veľmi zľakla. Netušila som, kto sú obete, a keďže sa v Bratislave a podobných podnikoch často zdržiavam, mám tam veľa priateľov. Mala som obrovský strach, písala som kamarátom, či sú v poriadku a ovládala ma extrémna panika. Nevedela som, čo bude nasledovať, či práve takáto udalosť dokáže vyvolať vlnu násilia a začnú sa pravidelné útoky.
Prvýkrát v živote som si uvedomila vážnosť situácie. Toho, čo sa reálne môže stať, keď idem po ulici. Len preto, že je niekto odlišný a druhému sa to nepáči, ho môžu zabiť. Po strachu prišiel hnev. Čítala som si komentáre pod príspevkami médií a všetky tie hnusné reakcie ako „to sú len teploši, tak to sa vlastne nič nestalo“ alebo „tí si deti už asi neadoptujú“.
Ako sa momentálne cítiš? Zmenilo sa niečo v tvojom živote?
Začala som sa báť chodiť sama po ulici. Aj počas dňa. Bojím sa cestovať mestskou hromadnou dopravou či vlakmi. Od vraždy sa mi už stala nepríjemná situácia, keď po mne vulgárne vykrikovala skupinka chalanov na stanici, aby som počkala, že skončím ako tí „teploši“ zo Zámockej.
Myslíš si, že táto tragédia prinesie zmeny na Slovensku?
Podľa mňa áno. Videli sme síce obrovskú nenávisť, no veľká časť spoločnosti prejavila súcit a podporu LGBTQ+ komunite. Teraz sa snažia viac pochopiť nás a našu doterajšiu snahu. Napríklad veľa ľudí predtým považovalo dúhové pochody a podobné akcie za priestor, kde sa chceme predvádzať. A práve teraz spoločnosť vníma, že sme rovnakí ľudia ako oni, ale nemáme základné ľudské práva, ktoré má mať každá osoba bez akýchkoľvek rozdielov.
Žiadame iba základné ľudské práva, ako majú ostatní.
Momentálne si v treťom ročníku a píšeš bakalársku prácu s názvom Reprezentácia a stereotypizácia LGBTQ+ komunity v slovenských médiách. Prečo si si vybrala práve takúto tému?
Beriem to ako príležitosť zistiť a naučiť sa nové veci o komunite. Keď som hosťovala v podcaste zameranom na edukáciu verejnosti, veľmi ma inšpirovali, aby som začala rozprávať o svojich skúsenostiach. Výber bakalárskej práce s LGBTQ+ tematikou mi prišiel ako dobrá príležitosť sa ďalej rozvíjať, vzdelávať sa a tak si prehĺbiť ku komunite vzťah.
Ako vnímaš postoj univerzity? Cítiš sa v škole akceptovaná?
Páčila sa mi podpora niektorých pedagógov na UCM, najmä to, ako sa k tomu postavila doktorka Škripcová. Po zdrvujúcich udalostiach zorganizovala spomienku na Juraja a Matúša, ktorou sme si uctili ich pamiatku a zároveň tým vyjadrila, že ľuďom na škole nie je naša komunita ľahostajná. Bolo to veľmi dôležité, nakoľko veľa z nás sa zľaklo a malo strach, ako sa bude situácia s útokmi ďalej vyvíjať. Ona nám ukázala, že naša fakulte stojí za nami. Mnohí z nás nemajú to šťastie dostávať podporu od svojho okolia, a preto sa jej chcem poďakovať za to, akým je človekom a čo pre svojich študentov robí.
Ak je teraz niekto, kto si číta tento rozhovor a chcel by pomôcť queer komunite, aký spôsob by si mu odporučila?
Rozprávať sa o tom so všetkými. S ľuďmi patriacimi do komunity, s ľuďmi, ktorí ju podporujú, ale aj s tými, ktorí ju odsudzujú. Taktiež nás vypočuť a podporiť naše požiadavky. Nežiadame veľa. Chceme iba základné ľudské práva, ako majú ostatní. Túžime byť vnímaní ako rovnocenní, nie ako spodina spoločnosti.
