Počas éry mečiarizmu pracovala ako investigatívna redaktorka v Rádiu Slobodná Európa. Ľuba Lesná v rozhovore opisuje, ako ju sledovala Slovenská informačná služba, ale aj to, ako ju chcel Vladimír Mečiar počas živého prenosu udrieť.
V rozhovore s Ľubou Lesnou sa dozviete:
- ako sa robí rozhovor so šéfom kontrarozviedky, keď vás sleduje tajná služba,
- prečo ju chcel Vladimír Mečiar udrieť,
- ako ich sledovalo neznáme auto vo Viedni,
- kto bol jej svedok únosu a ako sa k nemu dostala,
- čo robiť, keď vás odpočúvajú.
Vo svojej knihe Únos, čierna diera demokracie viackrát spomínate situácie, kedy vás ako novinárku sledovala SIS. Spomínate napríklad muža, ktorý vám na pošte naznačil, že je príslušník tajnej služby a má vás sledovať. Ako vyzeral váš novinársky život počas éry mečiarizmu?
V tom čase sme v Rádiu Slobodná Európa nerobili priamo spravodajstvo. Išlo skôr o analytickejšie materiály ako rozhovory, komentáre či analýzy. Bolo nás málo a každý deň sme mali príspevok, čiže to bolo veľmi náročné obdobie. Ja som sa venovala investigatívnym témam, najmä únosu.
Pracovala som pre zahraničné médium a mala som aj preukaz zahraničného novinára. Bola som teda istým spôsobom chránená voči tým najvulgárnejším útokom. Na druhej strane na nás aj tak útočili, pretože sme pracovali práve v Slobodnej Európe.
Ako ste spomenuli, rádio bolo financované zo zahraničia, konkrétne z USA. SIS vtedy dala špeciálne novinárov platených zo zahraničia rozpracovávať (sledovať, hľadať kompromitujúce materiály, pozn. red). Komplikovalo vám financovanie rádia vašu prácu aj inak?
Áno, boli sme ľahký terč, ale keďže sme boli zahraničniari, také brutálne útoky ako napríklad zapálenie auta si voči nám nedovolili. Bola som fyzicky napadnutá davom. Vláda Vladimíra Mečiara, už neviem ktorá, podávala demisiu do rúk prezidenta. Napadli mňa, Annu Sámelovú, Milana Žitného a Štefana Hríba. Ale nevedeli, že sme zo Slobodnej Európy.
KTO JE KTO
- Oskar Fegyveres – bývalý príslušník SIS, hlavný svedok únosu Michala Kováča ml.
- Róbert Remiáš – blízky priateľ Oskara Fegyveresa, robil mu na Slovensku spojku
- Jaroslav Svěchota – šéf vnútorného spravodajstva SIS (tzv. kontrarozviedky)
- Anna Nagyová – pravá ruka Vladimíra Mečiara, bývalá šéfka jeho sekretariátu
- Anna Sámelová – súčasná riaditeľka spravodajstva a publicistiky RTVS
- Milan Žitný – bezpečnostný analytik a bývalý novinár
- Štefan Hríb – súčasný šéfredaktor magazínu .týždeň
Naozaj si k nám až toľko nedovoľovali. Možno som si to len myslela, že útoky neboli také hrozné. Potom ma ešte raz napadol riaditeľ VTV(Vaša Televízia, išlo o súkromnú televíziu, ktorá po vstupe Markízy na trh skrachovala, pozn. red.) Vladislav Kríž a zlomil mi ruku. Zaťal mi do nej sekerou, pretože som robila rozhovory s Oskarom Fegyveresom.
Riešilo sa to vtedy nejak?
Riešilo, ale dopadlo to príšerne. Dala som to, samozrejme, na políciu. Keďže sa to stalo na našej záhrade, prišli aj k nám domov a spísali zápisnicu. Vladislav Kríž bol totiž náš sused. Policajti mi povedali, nech sa dám ošetriť.
Ruku som mala celú napuchnutú a bolo jasné, že je zlomená. Reznú ranu mi neurobil, pretože sekol tupou stranou sekery. Na pohotovosti mi to dali do sadry. Išla som ešte raz na políciu, pokračovali v zápise a pýtali sa na všetky okolnosti. Bola som tam asi tri hodiny a prišla som domov až v noci.
Ako sa to napokon vyriešilo?
Smiešnym spôsobom. Vtedy bol taký systém, že najprv vás vypočuli operatívci, potom vyšetrovateľ a napokon prokurátor. Sadzba bola vysoká, pretože nešlo o obyčajnú zlomeninu, ale špirálovú, ktorá sa dlho liečila. Bola som práceneschopná vyše šesť týždňov.
Keď nás prokurátor vypočúval, bol tam aj Vladislav Kríž. Jeho advokát povedal „skutok sa nestal“. Tvrdil, že Slobodná Európa sa medzitým presťahovala do Prahy a ja som teda bola v Prahe.
Pozrela som sa naňho a hovorím: „Áno, Slobodná Európa bola presťahovaná, máte dobré informácie. Ale ja som robila z Bratislavy, aj keď bola Slobodná Európa v Mníchove. A teraz robím opäť z Bratislavy, hoci centrála Slobodnej Európy je presťahovaná v Prahe. Je pravda, že som do Prahy na istú dobu chodievala, ale bola som dopisovateľka z Bratislavy. A predsa, bola som v deň, keď sa to stalo, vypovedať na policajnej stanici na Lermontovovej ulici v Bratislave. Mala som záznam, že som bola ošetrená lekárom na Kramároch. Všade je dátum. Tak ako to, že sa skutok nestal? To je holý nezmysel.“
Uplynul istý čas a prišlo mi vyrozumenie. Skutok sa nestal. Hovorila som to aj vtedajšiemu ministrovi vnútra Pittnerovi a povedal mi, že mám napísať sťažnosť. Tak som mu odvetila, že nemienim celý svoj život riešiť, či ma Kríž napadol alebo nenapadol.
A čo Vladimír Mečiar? V knihe popisujete situáciu, ako sa počas diskusie v STV napriahol, že vás udrie.
Voči novinárom vystupoval príšerne. Voči novinárom, ktorí mu išli poruke, bol veľmi milý. Zdvorilo sa správal k novinárom zo Slovenskej republiky a iných médií. Tých, ktorí boli voči nemu kritickí, na verejnosti napádal.
A áno, keď boli zapnuté kamery a ja som sa ho spýtala či naozaj v Zlatej Idke (obec pri Košiciach, kde sa vtedy konalo aktívum regionálnych funkcionárov HZDS pozn. red.) tvrdil, že ak HZDS v roku 1994 vyhrá voľby, tak prevalcuje Slovensko. V priamom prenose STV sa postavil a napriahol sa, že ma udrie. Anna Nagyová bola za kamerami. Videla som ako mu ukazuje, nech sa ukľudní, tak si sadol a upokojil sa. Takže áno, tento príbeh sa stal.
Keď vás prenasledovala ŠtB, tak to bola konečná.
Vrátim sa ešte k situácii na pošte, keď za vami prišiel príslušník SIS. O tej ste napísali: Bola som si síce istá, že ma sledujú a teoreticky mi to neprekážalo, ale keď som bola s týmto faktom priamo konfrontovaná, nebolo mi to ani náhodou príjemné. Naozaj vám to neprekážalo?
Je to zvláštny pocit. Dala som tam dvojakosť, že mi to neprekážalo, ale vlastne mi to prekážalo. Sledovali ma aj počas totality, kedy to bolo hrozné v tom zmysle, že ste sa nemali komu sťažovať. O situácii počas mečiarizmu som napísala niekoľko kníh, alebo som to spomínala v množstve článkov.
Čiže, vždy, keď prišla taká situácia, uvedomila som si, že toto by sa za totality nemohlo stať. Keď vás prenasledovala ŠtB, tak to bola konečná. Buď ste ušli do zahraničia, alebo ste si boli vedomí toho, že sa niečo môže stať. Bojujete s režimom, ale režim vždy zvíťazí. Môže s vami urobiť čokoľvek – vyhodiť zo zamestnania, prinútiť okolie, aby s vami prerušili styky alebo vás aj zavrieť.
Za Mečiara to bola už iná situácia. Uvedomila som si, že síce je to hrozné, ale bojujeme za demokraciu a máme šancu ten boj vyhrať. Napokon v roku 1998 Vladimír Mečiar a HZDS padlo, k moci sa dostali politické zoskupenia, ktoré naozaj nastolili úplne inú atmosféru.
Som novinárka, nie agentka tajnej služby. Odpočúvajte ma, koľko uznáte za vhodné.
Čo ste robili preto, aby ste sa vyhli sledovaniu?
Nič. Tomu sa nedá vyhnúť.
Narážam na to, že napríklad s Oskarovým otcom ste sa rozprávali v šifrách, keď ste mali pocit, že je v blízkosti SIS.
Áno, predtým než som išla za Oskarom, zakaždým som sa stretla aj s jeho otcom. Dal mi nejaké veci, ktoré som mala Oskarovi zaniesť. Napríklad, bolo až dojímavé, keď mu jeho mama posielala kilo ryže, aby tam nehladoval.
No a nechcela som, aby sa siskári dozvedeli, že idem za Oskarom. Volala som Oskarovmu otcovi v dopredu dohodnutých heslách, že idem do Švajčiarska za Oskarom, či nechce niečo poslať. Bolo to preto, aby som chránila Oskara a jeho rodinu. Aj keď sme za ním išli autom, keď bol ešte v Maďarsku, tak sme sa vyhýbali siskárskym autám.
Niekoľkokrát sme vo Viedni išli na červenú, pretože za nami bolo auto, ktoré nás sledovalo. Nemám dokázané, že to bolo siskárske auto, ale podľa všetkého to siskári boli. Všeličo sme vtedy zažívali. Ja som veľmi nemala čo spraviť. Viete, čo urobíte, keď vás odpočúvajú? Povedala som si, že nič zlé nerobím. Som novinárka, nie agentka tajnej služby. Odpočúvajte ma koľko uznáte za vhodné.
Oskara Fegyveresa a aj Michala Kováča ml. ste v zahraničí navštívili viackrát. Spomeniem napríklad Silvestra, ktorého ste s prezidentovým synom oslávili vo viedenskej kaviarni. Povedali by ste, že váš vzťah prerástol novinársku rovinu a bol skôr osobný?
V etickom zmysle nie, novinárskej etike som sa nespreneverila. Či prerástol, či neprerástol, to neviem posúdiť. Podarilo sa mi udržať si objektivitu voči Oskarovi aj Michalovi Kováčovi ml.
Novinári sa stretávajú s ľuďmi, ktorí sú svedkami nejakého trestného činu, alebo o niečom vedia vypovedať. Keď ale vidím, že v čomsi potrebujú pomoc, nevidím dôvod, prečo im ju neposkytnúť. Kvôli tomu som pomáhala aj Oskarovi Fegyveresovi. A kvôli tomu som bola navštíviť aj Michala Kováča mladšieho vo Viedni. Vedela som, že tam je sám bez rodiny a nemôže sa odtiaľ pohnúť. Ja som vtedy do Viedne ísť mohla, tak sme s ním strávili dve hodiny na Silvestera.
Ale nejde len o nich. Keď som robila reportáž v detskom domove, tak som sa starala aj o tie deti. Je to úplne normálne. Nepáči sa mi, keď robíte rozhovor so svojím, nepekne povedané “zdrojom” a neberiete ho ako ľudskú osobnosť, ale len naozaj ako zdroj informácií. Nepáči sa mi prístup: „Ja som novinárka, ty mi vytváraš materiál, a potom na teba už kašlem.“ To sa mi naozaj nepáči, sme v prvom rade ľudia.
Keď ste v tom boli nejakým spôsobom aj emočne zainteresovaná, nekomplikovalo to vašu prácu?
Nebol to zas až taký emočný vklad, že by mi bránil sa na to objektívne pozrieť. Áno, oboch som si vážila a pokladala ich za inteligentných, slušných ľudí, ktorí hovoria pravdu. Je to cítiť aj na mojej knihe. Ale, že by to prekročilo hranicu, v ktorej strácate objektivitu, tak to nie.
Niekoľkokrát sme išli na červenú, pretože za nami bolo auto, ktoré nás sledovalo.
Predstavme si modelovú situáciu, že som svedok únosu a chcem vás ako novinárku kontaktovať. Ako by som to mala v tom čase urobiť? SIS vtedy odpočúvala redakciám telefóny.
Kontaktoval nás Oskarov otec. Vedel, že SIS určite odpočúva telefón Slobodnej Európy, čiže nám nevolal, prišiel osobne. Práve v tom čase nebol v redakcii nikto. Bolo predpoludním a všetci sme boli na nejakých akciách. Myslím, že aj v ostatných redakciách sa novinári rozdelia, kto čo bude robiť. V redakcii bol len jeden pán, ktorý mal na starosti servis. Oskarov otec sa mu nepredstavil a povedal len, že chce hovoriť s niekým z redaktorov.
Ten môj kolega mu ukázal miestnosť, kde sedia redaktori. On tam teda išiel a položil na stôl papier, že sa s nami potrebuje súrne stretnúť a podpísal sa. Na stole môjho kolegu to ležalo týždeň. Nemyslím si, že mu povedal, ktorý stôl je koho. Kolega nechcel robiť únos, lebo sa toho bál. Ja som si ten papier prečítala ešte v ten deň a vravím, že tam je podpísaný Fegyveres, to bude nejaká Oskarova rodina. Hovorím – je to dôležité, treba tam ísť.
Napísal nám, aj kde ho môžeme nájsť. Robil vtedy na trhu. Ten ďalší redaktor povedal: “Dobre, dobre,” a potom týždeň neprišiel do práce. Tak som sa spýtala ďalších, čo s tým urobíme a povedali – veď Ľuba, keď chceš, tak za ním choď. Ja som chcela a aj som išla.
Odhliadnúc od Oskarovho otca, vlastného svedka únosu ste skutočne mali a dokonca ho presvedčili, aby išiel vypovedať. Po vražde Róberta Remiáša však vypovedať zo strachu o svoj život odmietol. Aká bola vtedy vaša reakcia?
Novinár nie je orgán činný v trestnom konaní.
Áno, to bol ten mladý muž, ku ktorému som sa dostala cez štvrtého človeka. Vonku ma oslovil jeden pán podnikateľ. Vraví mi, že známy jeho známeho má syna, ktorý videl únos. Ja som potom prišla do redakcie, toto som povedala a všetci sa na mňa pozerali. Vraj to je taká komplikovaná konštrukcia, že to nemôže byť pravda.
Na to som povedala, že pokiaľ sa s tým človekom nestretnem, pokiaľ tam nepôjdem a neoverím si to, tak nemôžem povedať, či to je alebo nie je pravda. Ak to nie je pravda, tak sa mi nič nestane. Všetci sa báli, takže ani ten podnikateľ nepovedal meno, ani miesto, kde to je. Kolegovia mi povedali, tak dobre teda, tak si choď.
Svedok opísal únos úplne presne. Overovala som si jeho slová z informácií, ktoré zverejnila polícia a povedal úplne všetko. Bolo teda jasné, že bol v deň únosu na ceste za Kováčovým Mercedesom a videl, ako zablokovali cestu a násilím ho vytiahli z auta. Išlo o nejakú chybu siskárov, ktorí zablokovali auto Michala Kováča ml.
Podľa všetkého plánovali zablokovať cestu tak, aby sa medzi ich a Kováčovo auto iné civilné vozidlo nedostalo, ale nepodarilo sa. Siskári sa jednoducho pomýlili. Svedok bol od začiatku veľmi prestrašený. Požiadal ma, aby som nikde neuvádzala jeho meno. Po istom čase, po zverejnení rozhovoru s týmto svedkom ma oslovil vyšetrovateľ, že s ním potrebuje hovoriť, aby som dala jeho meno. Išla som za svedkom, či súhlasí. Vtedy súhlasil. Preto som policajtom jeho meno prezradila.
Keď sa ale stala vražda Róberta Remiáša, tak sa úplne stiahol. S tým nemôžete nič urobiť, nemôžete ľudí nútiť. Vyšetrovanie je vyšetrovanie. Nech si s tým poradia orgány činné v trestnom konaní, ktorým novinár nie je. Ak nejaký svedok novinárovi dôveruje, novinár nesmie dôveru zneužiť. Mojím krédom vždy bolo za žiadnu cenu tú dôveru nestratiť.
Stretli ste sa s ním ešte niekedy?
Párkrát. Potom sme sa rozprávali aj bližšie. Ale keď zabili Róberta Remiáša, a hovorím, on nikdy netajil, že sa bojí, povedal, že on so všetkým končí a nech ho nekontaktujem. Tak som to absolútne rešpektovala. Či ho kontaktovala polícia a či ho vypočuli ako svedka, ma už nezaujímalo.
Ak chcel Svěchota očistu, mal povedať všetko.
Spomínali ste, že keď ste chceli za svedkom ísť, kolegovia vás nebrali vážne. Tiež ste spomínali kolegu, ktorý nechcel o únose písať. Nepodporovali vás vaši kolegovia?
Nie každý má vzťah k investigatívnej žurnalistike a nie každý má na to nervy. Ale nemyslím si, že by ich to zhadzovalo. Tento môj kolega, ktorý sa vyslovene bál a neprišiel do práce, na druhej strane robil výborné analytické materiály o iných témach. Nakoniec sme sa v redakcii vyprofilovali traja, štyria, ktorí sme o únose písali. Dokonca sme sa predháňali, kto bude mať lepšiu informáciu či analýzu. Bola tam veľmi správna atmosféra. Aj keď sme sa chceli tromfnúť, bolo to veľmi kolegiálne.
Ako pristupovala SIS k svedkom únosu?
To neviem. Ani to nechcem analyzovať.
Myslíte si, že sa ich snažili nejakým spôsobom –
Zastrašiť?
Áno.
Ja si to myslím, ale nemám na to dôkazy. Len to, čo som zažila na vlastnej koži a to zastrašovanie bolo. Raz mi volal v noci nejaký človek, že ak neprestanem písať o únose, tak niečo spravia mojej dcére, ktorá mala štrnásť rokov. Či bol siskár alebo nebol…Pravdepodobne bol, lebo komu inému by záležalo na tom, aby sa nepísalo o únose?
Bývalý šéf kontrarozviedky (vnútorného spravodajstva SIS, pozn. red.) Jaroslav Svěchota nazval Vladimíra Mečiara ideovým vodcom únosu. Bol ním?
Povedal to v rozhovore so mnou pre Plus 7 dní. Áno, ja som o tom presvedčená.
Ako sa robí rozhovor so šéfom kontrarozviedky, keď viete, že vás sleduje tajná služba?
Ak sa pýtate na môj pocit, ten bol veľmi zlý. Bol to jeden z najťažších rozhovorov, aké som kedy urobila. V 90 % otázkach Svěchota klamal. A ja som vedela, že klame. Vedela som aj, že on vie, že ja viem, že klame. Dávala som mu doplňujúce otázky a videl to na mne. Obaja sme sa tvárili, že je všetko v poriadku. Mne to prišlo ako veľmi povrchný rozhovor s človekom, ktorý si ide zachrániť kožu.
Vytipoval si ma, lebo vedel, že robím túto tému. Rozhodol sa, že niečo prezradí a niečo nie. To, že Mečiar bol ideový vodca, to vyslovil. A bola to veľká vec. Ale keď som sa pýtala na vraždu Róberta Remiáša, nepovedal vôbec nič. Niektoré veci, ktoré tvrdil a ku ktorým sa priznal, boli prevratné.
Ten rozhovor veľmi zmenil situáciu, pretože človek v jeho postavení povedal o premiérovi veci, ktoré povedal. Na druhej strane mu do dnešného dňa v svojom vnútri vyčítam, že keď už teda chcel rozhovor a chcel očistu, tak malo zaznieť všetko.
Aký bol Svěchota počas rozhovoru?
Správal sa veľmi slušne a tváril sa, že je veľmi milý a ústretový.
O rozhovore ste boli aj vypovedať. Vyšetrovateľ sa vás pýtal pomerne zvláštne otázky- Napríklad, či ste Svěchotovi za rozhovor zaplatili. Prečo si myslíte, že sa vás pýtať otázky tohto typu?
To vôbec neviem. Priznám sa, že to bolo také nepríjemné, až som to zatlačila do úzadia. Ale áno, to, čo hovoríte, je pravda. Motív bol zrejme taký, že chceli, aby to vyzeralo tak, že to nie je dôveryhodné svedectvo. Ale to nie je pravda, nič mi nezaplatil. Prečo by aj mal?
ĽUBA LESNÁ
Narodila sa v roku 1954 v Bratislave. Po Nežnej revolúcii pracovala ako novinárka v Rádiu Slobodná Európa, kde sa angažovala najmä v investigatíve zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska. Pôsobila tiež ako divadelná kritička a poradkyňa Ivety Radičovej. V čase realizácie rozhovoru pôsobí ako poradkyňa Jána Budaja na Ministerstve životného prostredia SR.
