Na vraždu dvoch mladých ľudí, ktorí zomreli len pre svoju orientáciu, pedagóg FMK Ľuboš Greguš reaguje, že cíti hnev aj strach. Útok sa netýka len LGBTQ+ komunity, nabudúce to môže byť ktokoľvek inej menšiny, vierovyznania či farby pleti.
Po streľbe na Zámockej ulici v Bratislave sa zomkla aj Fakulta masmediálnej komunikácie. Na počesť Juraja a Matúša, ktorí prišli o život, zorganizovala besedu Spoločne proti nenávisti. Pedagóg Ľuboš Greguš, ktorý sa hlási k LGBTQ+ komunite, nám v rozhovore opísal jeho coming out, prijatie rodiny a okolia, ale aj to, prečo majú podľa neho Slováci problém s predsudkami.
Ako vnímate LGBTQ+ komunitu? Ako sa pozeráte na jej práva, respektíve nepráva?
Som súčasťou LGBTQ+ komunity, mám dlhoročný vzťah s partnerom, takže otázku vnímam osobnejšie. Každý z nás má rovnaké povinnosti, no práva sú už rozdielne. Ak ste heterosexuál, najlepšie bielej farby pleti, v spoločnosti ste vyhrali. Vidíme to dlhé roky, nie je to vec len pár týždňov.
Verím, že vražda zo Zámockej nezostane v škatuľke ako historická udalosť. Hádam bude mať vplyv na vývoj vnímania našej komunity.
Kedy ste mali coming out?
Bolo to postupné. Človek videl náznaky a cítil, že niečo vníma inak. Naplno som si to začal uvedomovať na strednej škole. Na vysokej som to povedal aj časti rodiny, potom známym a tak to šlo ďalej.
Ako reagovalo vaše okolie, stretli ste sa s pochopením?
Som kresťan, bol som aj súčasťou kresťanského spoločenstva, čiže som to bral ťažšie. Náročné bolo najmä dospievanie, kedy som musel pochopiť a prijať samého seba. Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?
V rodine to bolo jednoduchšie. Mama to vzala úplne v poriadku, skôr som sa obával otcovej reakcie. Nakoniec však povedal, že to vedel prv než mama a nerozumel, prečo som sa mu to bál povedať. Priatelia a známi reagovali inak. Musel som im vysvetliť, že to nie je nič zlé a že sa môžu opýtať na všetko.
Vravíte, že ste kresťan. Pociťovali ste odklon od náboženstva po prijatí svojej sexuality?
Pamätám si, ako som sa 365 dní v roku modlil, aby zo mňa Boh vzal bremeno toho, že som homosexuál. Keď som sa po roku cítil rovnako, pochopil som, že je s tým v poriadku.
Som kresťan, i keď sa pravidelne nezúčastňujem na katolíckych obradoch. Verím v Boha, v jeho vierouku, ale nepovažujem sa za evanjelika, katolíka alebo protestanta. Ľudia si veľakrát interpretujú Bibliu podľa seba. Je jednoduché vybrať si to, čo nám sedí do našej pravdy. Náboženstvo ako také by podľa mňa nemalo ovplyvniť to, či budem alebo nebudem veriaci, len preto, že som súčasťou LGBTQ+ komunity.
Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?
V súvislosti so sexualitou, aké boli vaše začiatky na fakulte ako pedagóga?
Sexualita je každého osobná vec. Nikto nechodí po chodbe a nepýta sa, či ste heterosexuál, homosexuál alebo transsexuál. Sú otázky, ktoré by sa ľudia nemali pýtať, pretože ide o typické škatuľkovanie. Preto som neriešil, či by som o svojej sexualite mal alebo nemal na fakulte hovoriť.
Niektorí ľudia majú pre svoju orientáciu na pracovisku problémy. Často ich urážajú či šikanujú.
Ja som sa s tým nestretol. Mám však známych, ktorým sa to stalo a zakročili. Otázne je, aké dôsledky sa vyvodia. Verím, že to nebude len jednorazové riešenie.
Aké boli reakcie pedagógov na streľbu v Bratislave?
Akademická obec by mala byť apolitická, antidiskriminačná a takí sú aj moji kolegovia. Nestretol som sa s takým, ktorý by nepovedal, že je to príšerné. Vyjadrenie fakulty bolo tiež citlivé a veľmi pekné – že ako pedagógovia môžeme študentov hodnotiť len podľa ich vedomostí v skúškovom období, ostatné je pre nás nepodstatné.
Nastala zmena u študentov? Napríklad, či sa vám chcel niekto zdôveriť.
Študentom stále hovorím, že ak budú mať problém, a nie len študijný, ale aj osobný, nech to nedržia v sebe. Môžu ma osloviť na chodbe, napísať na Teamse, poslať mail, čokoľvek.
Týždeň po streľbe sme mali na fakulte event, ktorý organizovali Jakub Pružinský a doktorka Lucia Škripcová. Tam za mnou prišlo pár študentov. Nie každý z nich to má ľahké, či už v škole alebo v osobnom živote. Najhoršie je, keď ani rodičia nevedia prijať vlastné dieťa a chýba mu útočisko a pochopenie.
Pociťovali ste o seba strach, po tom, čo sa odohralo na Zámockej?
Hnev a strach dohromady. Neviem, či sa mám báť, že sme to dopustili, alebo sa strachovať o svojho priateľa a známych. Nehovorím len o LGBTQ+ komunite, ale aj o ľuďoch, ktorí majú inú farbu pleti, patria do maďarskej či rómskej menšiny alebo vyznávajú iné náboženstvo. Stále je tu, bohužiaľ, šanca, že sa stretnú s niekým, kto nemá pochopenie a môže ich fyzicky napadnúť.
Ako aj teraz, keď sa rieši útok na queer pár v podniku či v parku na lavičke v Nitre.
90 percent ľudí vás môže prijať úplne bez problémov a nič im neprekáža, ale tých zvyšných 10 percent vie byť tak silných, že rozmýšľate nad každým činom. Nepoužívam pri chôdzi príliš boky? Môžem si toto obliecť? Veľa mojich známych, ak nie sú sami so sebou skutočne vysporiadaní, prepočítava každú maličkosť, aby v nikom nevyvolali zlé vášne a neohrozili seba alebo blízkych. Je hrozné, že toto zažíva človek v 21. storočí.
Predsudky by nemali meniť hodnotu iného človeka. Je to moja malosť a musím si ju vyriešiť sám so sebou.
Riešili ste to niekedy aj vy? Stále musíte ísť s kožou na trh.
Áno. Najmä teraz, keď vidím reakcie politických autorít, ich komunikáciu. Sú reprezentanti správania, no neuvedomujú si to. Mali by zastupovať všetkých ľudí, majoritnú aj minoritnú časť spoločnosti. Zákony by nemali odsúhlasovať podľa toho, ako sa im zachce.
Myslím, že ľudia pochopili, že akákoľvek vražda, ktorá súvisí s inou komunitou, vierovyznaním či farbou pleti, je vražda. Stretli ste sa na internete s niekým, kto tento čin podporoval?
Som sklamaný z toho, čo sa deje na sociálnych sieťach. Facebook je podľa mňa krčma tretej cenovej. Ľudia si myslia, že môžu napísať všetko, čo chcú a odvolávajú sa na politikov. Neuvedomujú si, že politici majú poslaneckú imunitu, ktorú bežný človek nemá.
Vravím, že právo jedného človeka sa končí tam, kde sa začína právo druhého. Algoritmy nám, bohužiaľ, ukázali všetky názorové skupiny a niektorých presvedčili, že nenávistné prejavy sú v poriadku.
Čo podľa vás odrádza Slovákov prijať ľudí s inou orientáciou?
Zrejme predsudky. Ja ich mám tiež, ako každý. Nemali by však v našich očiach meniť hodnotu druhého človeka. Ide o moju malosť, ktorú si musím vyriešiť sám so sebou.
Je to problém globálnej spoločnosti. Mali by sme sa naučiť neposudzovať ľudí podľa skupiny či komunity, do ktorej patria. Hodnoťme ich radšej na základe toho, ako sa správajú k iným ľuďom a k prírode.
Herec Tomáš Maštalír povedal, že nikto z komunity LGBTQ+ nechce nič navyše, nič, čo by dominantnej spoločnosti niekto vzal. Chcú len práva, ktoré má každý človek.
Povedal to veľmi pekne, doplnil by som ešte jedného Youtubera, ktorý sa pýtal svojich známych, ako by ich ovplyvnili manželské zväzky ľudí rovnakých pohlaví. Odpovedali, že nijako. Takže sa skúsme niekedy spýtať samých seba, či sa nás to skutočne týka.
Aké iné práva sú vám odopierané, okrem toho, že sa na Slovensku nemôžete legálne zosobášiť?
Nemôžeme partnerovi darovať krv. Predstavte si situáciu, že váš partner alebo partnerka mali autonehodu, potrebujú krv, no vy nemôžete byť darcom. Máte spoločnú hypotéku, on alebo ona možno zomrie a vy navyše ani nie ste dedičom, akoby ste neexistovali.
Ohľadom transfúzie viem, že v Rakúsku chcel predstaviteľ banky darovať krv, no nemohol, pretože v papieroch, ktoré vypĺňal, bolo napísané, že ľudia z komunity LGBTQ+ ju darovať nemôžu. Aj napriek tomu, že majú registrované partnerstvá.
Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme nahliadnuť do seba a vystúpiť z komfortnej zóny.
Výskumy dokazujú, že inak orientovaný človek nemá o nič horšiu krv. Musí prejsť testami bez ohľadu na to, či je heterosexuál, homosexuál či bisexuál. Veď je nemožné, aby len tak hocikto hocikomu daroval krv.
Ako dlho bude podľa vás Slovákom trvať, kým začneme prijímať každého bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, menšinu či náboženstvo?
Osobne si myslím, že dlho. Jeden z aspektov je staršia generácia, ktorá má iný spôsob vnímania sveta, keďže boli inak vychovávaní. Pomohla by osveta, aby sa ľudia pýtali, keď niečomu nebudú rozumieť.
Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme totiž nahliadnuť do seba, prejsť cez nejakú komfortnú zónu. To by mohlo pomôcť našej spoločnosti – pýtať sa, nebáť sa pozrieť do zrkadla a vedieť prehodnotiť názory.
