Za bieleho dňa na ulici vybuchovali autá, vraždili ľudí a policajti sa častokrát báli čo i len zasiahnuť – takí boli v 90. rokoch mafiáni na Slovensku.
1. Sýkorky z Bratislavy
Miroslav Sýkora študoval v Moskve a hoci mal pred sebou sľubnú budúcnosť, dával prednosť ruskej mafii. Vedel, ako zarobiť slušné peniaze. Zo školy ho vylúčili a vrátil sa na Slovensko. Považovali ho však za inteligentného, jeho ľudia plnili rozkazy, ktoré im dával. Spolu s Belovičom a Takáčom vytvorili prvú skupinu v Bratislave.
Sýkora presadzoval svoje názory ohľadom ruskej mafie, čo sa Belovičovi nepáčilo. Ten neskôr zomrel za volantom svojho auta. Vtedy sa táto prvá skupina rozpadla, a tak vznikli samostatné klany sýkorovcov a takáčovcov. Sýkora bol prvým zakladateľom takzvanej organizovanej zločineckej skupiny. Vyberali výpalné, vydierali ľudí, obchodovali a klamali. Neskôr pribúdali vraždy. Spájal sa aj s ostatnými hlavami podsvetia po celom Slovensku.
Postupne chcel odísť z čela skupiny, no naskytla sa mu príležitosť, aby zbohatol. V roku 1996 ukradli páchatelia z nitrianskej VÚB s pomocou ochranky takmer 180 miliónov korún. Sýkorovci sa dostali k značnej časti peňazí, no neskôr vznikli nezhody medzi Sýkorom a jeho spoločníkom Križanovičom. Sýkora totiž údajne trval na tom, že si zoberie najväčší podiel. Konflikt bol taký vážny, že mal dať Sýkora pokyn odstrániť Križanoviča, no streľba ho nezabila, museli mu však amputovať nohu. Sýkora chcel spor urovnať, no bezúspešne. Všetko sa otočilo a začiatkom februára 1997 Sýkoru v Bratislave zastrelili. Po smrti prebrala moc pravá ruka Miroslava Sýkoru Róbert Lališ, prezývaný Kýbel.
2. Bratia Diničovci prešli od biletárov k výpalnému
Boli zápasníci a svojho času pracovali ako biletári na bratislavských diskotékach. Eduard mal dokonca čierny pás v karate, bol viacnásobným majstrom Československa. Nepoznal limity a súpera hocikedy surovo zranil. Problémy riešili násilím. Po Nežnej revolúcii prešli na jednoduchšiu cestu zárobku – na výpalníctvo.
Neskôr chodili do bratislavskej pivárne a ľudí, ktorí vyhrali nejaké peniaze upozornili, že nie je bezpečné odísť s takým množstvom peňazí. Boli vynaliezaví. Výhercovia tak podsvetiu odovzdávali časť výhry. Diničovci dokonca svojmu známemu požičali peniaze, no naspäť chceli omnoho viac. Mali obrovské majetky. Ich tlak silnel a postupne sa stali hlavnými aktérmi bratislavského podsvetia. Na rôznych ľudí získavali kompromitujúce materiály a na oplátku dostávali ochranu od štátu. Dokonca raz uniesli dcéru majiteľa jedného hotelu v Tatrách a vydierali ho, aby im podpísal prenájom hotela. On to pod tlakom urobil. Neskôr tento hotel získali celý. Po čase budova schátrala, pretože sa o ňu nestarali. Šoférovali opití, zdrogovaní a policajti, ak ich náhodou zastavili, ich hneď aj pustili.
Prišla však konkurencia. Ich vplyv začal slabnúť. Eduard Dinič sa o príprave svojej popravy dozvedel a chcel utiecť do Francúzska. To sa mu však nepodarilo. V máji 1998 sýkorovci na čele s Róbertom Lališom zakopali na bratislavských Zlatých pieskoch pol metra do zeme na mieste, kde chodil Dinič hrať tenis. Výbušninu odpálili práve v čase, keď tam bol. Jeho brata zavraždili o pár mesiacov neskôr.
3. Tibor Pápay – veľa svalov, málo rozumu
Tibor Pápay, ktorého prezývali aj Papa Joe, nepoznal hranice. Na začiatku 90. rokov sa po amnestiách prezidenta Československa dostal na slobodu. Bol vodcom dunajskostredského podsvetia, no podľa viacerých vyšetrovateľov boli najväčšou zbraňou Tibora Pápaya len jeho svaly. Nebol príliš múdry, no mal rozsiahle kontakty a nepotreboval ochranku, pretože si bol vedomý, že nikto proti nemu nič nezmôže. Vraždu pokladal len za obyčajnú prácu. Vypaľoval podnikateľov a neraz sa stalo, že svadobčania museli zaplatiť Pápayovcom za pokojný priebeh svadby.
Pápayovci si v Dunajskej Strede robili všetko, čo im na um vzišlo. Chodili na diskotéky, mužov zbili a ich ženy znásilnili. Svoj vplyv neskrývali, všetci ich poznali a báli sa ich. Ľudí doslova terorizovali. Mlátili okoloidúcich už len preto, že sa im nepozdravili dostatočne hlasno. „Mnoho mužov dodnes nevie o tom, že jeho manželka bola toho času obeťou skupinového znásilnenia. Tieto ženy si dodnes myslia, že hrôzy sa prihodili len im, pričom veľa iných žien prežilo to isté,“ povedala Katarina Durica, autorka diela Slušné dievčatá plačú potichu. Knižka sa skladá z výpovedí obetí dunajskostredskej mafie.
4. Sátor bol starostlivým otcom a chladnokrvným zabijakom
S Pápayom boli dokonca kedysi kamaráti, obľubovali šport, no prišiel deň, kedy zistili, že v určitých oblastiach majú jednoducho iné názory. Vtedy začal Lajos Sátor a ľudia okolo neho Pápaya kritizovať.
Mesto na južnom Slovensku, kde neplatili zákony pre každého, si po vražde Pápayovcov privlastnil práve Lájos Sátor. V marci roku 1999 vtrhli do baru Fontána v Dunajskej Strede traja maskovaní a ozbrojení muži. Kričali, že ide o policajnú akciu. Hosťom nakázali, aby si ľahli na zem. Dvaja začali strieľať a zabili deväť ľudí. Ďalší zomrel v nemocnici. Britská agentúra Reuters vtedy dokonca povedala, že dôvodom tejto akcie malo byť vybavovanie si účtov. Vyšetrovatelia a rôzni publicisti si dodnes myslia, že za týmto celým je Lájos Sátor. Nikdy však nevylúčili ani Tomáša Vidu, významného ekonóma v podsvetí.
Sátorovi ľudia priniesli obchod s cigaretami, podvody s DPH, pokračovali výpalné a vraždy bielych koní. Neskôr sa stiahol a zmizol, no stále mal v Dunajskej Strede svojich ľudí, ktorí riadili podsvetie. Mal byť zapojený aj do podsvetia našich južných susedov a mal mať na svedomí desiatky vrážd. V roku 2002 pripravili kukláči akciu, kde plánovali Sátora zadržať. On im však ušiel. Mnohí tvrdia, že mal mať na polícii svojich informátorov. Policajti sa ho snažili opakovane chytiť, no bezúspešne.
5. Vymyslel, že budú ľudí hádzať do kyseliny a sám v nej skončil
Okolo roku 1996 začal František Miker spolu so svojim bývalým spoluväzňom Martinom Semanom podnikať. Svojho času predávali ovocie a zeleninu u recidivistu Jozefa Kákoniho. Bol to práve on, kto Mikera a jeho kamarátov zoznámil so Židekovcami, ktorí boli daňoví podvodníci. Tí inšpirovali Mikera, a tak rozbehol sieť firiem, ktoré boli vedené na nastrčené osoby – biele kone. „Predával“ z jednej svojej firmy na Slovensku do druhej firmy v Česku obyčajné bezcenné diskety. Tie po čase priviezol naspäť, aby ich mohol znovu predať. Neskôr vzniklo asi 50 firiem, ktoré fungovali na Slovensku, Česku či Ukrajine a medzi sebou fiktívne obchodovali s predajom softvéru. Boli to nepoužiteľné textové súbory. Všetko pôsobilo dôveryhodne, Miker si totiž na účtovníctve dával záležať a firma si tak uplatnila na daniach vyše dvoch miliónov korún.
Biele kone hľadal Kákoniho kamarát Šitta. Po čase si uvedomili, že pre nich predstavujú riziko. Miker prišiel s nápadom vyskúšať, či sa prasa rozloží v kyseline. Všetko vyšlo podľa predstáv, a tak začali vraždiť a dávať do kyseliny im nepohodlných ľudí.
Miker sa však precenil. Nestačilo mu, že okrádal štát, chcel oklamať aj svojich spoločníkov. Obral ich o veľa peňazí. Keď mu na to prišiel Kákoni so Šittom, našli si iného ekonóma. Mikera týždeň mučili, snažili sa zistiť, kde sú všetky peniaze. Neskôr sa ho zbavili spôsobom, ktorý Miker sám vymyslel. Množstvo príbehov vrážd, ktoré spáchali kyselinári, opisuje v svojej knihe aj prokurátorka Eva Mišíková, ktorá sa tomuto a mnoho ďalším prípadom roky venovala.
6. Ja som Mello, kto je viac?
Nahradili Petra Novotného, ktorý pred tým síce riadil Mellovcov, no oni ho časom prerástli. Spolupracovali s Mikulášom Černákom, ktorého požiadali o pomoc a práve on sa zbavil Novotného v Banskej Bystrici.
Výpalníctvo, vydieranie, vraždy. Ani Prievidza sa nevyhla praktikám mafiánov. Práve v tomto meste si rozložili svoje stany Karol a Ivan Mellovci. Starší Karol viac premýšľal, Ivan bol brutálnejší, veľmi agresívny a nemal zábrany. Obchodovali s nahradnými dielami, niektoré často pochádzali aj z kradnutých aut. Pracovali v bezpečnostnej službe, ktorá patrila Černákovi. Všetci sa ich báli. Ivan mal každú ženu, ktorú len chcel. So svojou bejzbalkou zbil aj policajtov. Neštítil sa ničoho a náramne sa pri tom zabával. Vypaľovali aj taxikárov, tí vždy museli Mellovcov informovať o policajtoch v meste.
Vždy, ked sa ich polícia snažila zadržať, vedeli o tom. Raz, keď si pre Ivana prišli policajti v civile, kričal na celé mesto. Po príchode na políciu však vedel, že sa nemá čoho báť. Neskôr na istý čas zavreli aj jeho brata, no v roku 2002 ich prepustili. Po pár mesiacoch zahynul Ivan Mello pri tragickej dopravnej nehode. Jeho brat Karol sa dodnes skrýva pred policajtami aj vďaka rôznym procesným chybám, kedy ho prepustili na slobodu a on stihol utiecť. Karol Mello je obvinený z viacerých vrážd, medzi nimi aj z objednávky vraždy, ktorá bola namierená na expolicajta Juraja Gála. Pri akcii však Adamčovci rozstrieľali v aute v Moste pri Bratislave Gálovu družku a syna.
7. Boss všetkých bossov
Mikuláša Černáka nemôžeme vynechať. Bol neodmysliteľnou súčasťou mafie na Slovensku. Od roku 1997 je za mrežami, dostal totiž doživotie. Priznal sa k desiatkam vraždám, ktoré jeho skupina spáchala. Kedysi si bol veľmi blízky s Milošom Kaštanom a takisto aj Jánom Kánom, ktorý bol jeho pravou rukou.
Černák bol vyučeným automechanikom, ktorý bol známy aj svojou láskou k zvieratám. Mal aj tigra. Zo začiatku spáchal pár trestných činov, ktoré však po čase prerástli do obrovských rozmerov. Černákovci zabili napríklad aj Papasa a Tutiho Danišovcov, nastražili im do auta výbušninu, ale aj známych bratov Grolmusovcov, ktorí boli kulturisti. Dvom obetiam dokonca odrezali hlavy a verejne ich vystavili vystavili. Bola to pomsta za smrť černákovca Csemyho a obeťami boli bývalý policajt Gustáv Slivenský a Rudolf Hodossy.
O slovenskej mafii vzniklo množstvo kníh. Jednu z nich napísal aj novinár z Aktualít Ján Petrovič. Rozhovor s ním si môžete prečítať tu a v druhom pokračovaní tu.
