Vedúca katedry digitálnych hier Magdaléna Švecová začala minulý semester ako prvá zamestnankyňa FMK otvorene rozprávať o svojom vyhorení. Sú zamestnanci školy hnaní k výkonu? V rozhovore sme sa pozreli na Magdine detstvo, dospievanie a situácie, kvôli ktorým vyhorela.
Autorka má s respondentkou priateľský vzťah, keďže robí šéfredaktorku časopisu atteliér, ktorý Magdaléna mentoruje.
Pre atteliér si pred pár mesiacmi napísala komentár, v ktorom píšeš, že si si svoje vyhorenie uvedomila neskôr. Citujem: „Až keď som každé ráno čupela nad záchodovou misou a napínalo ma tak, že som cítila bolesti.“ Ako si vedela, že ide práve o vyhorenie?
Nevedela. Vedela som, že to bude nejaká forma stresu, keď to bolo také neznesiteľné, že som nemohla spávať. Vtedy som už nevládala. K práci som mala odpor. Potom som vyhľadala našu školskú psychologičku, opísala som jej symptómy a ona mi povedala, že to je vyhorenie.
Nemyslela som si, že by sa mi to mohlo stať, lebo som bola ešte mladá. Stáva sa to skôr ľuďom, ktorí dlhšie pracujú v nejakej sfére. Vôbec som si to, ani nie že nechcela priznať, ale skôr som si nemyslela, že by sa mi to mohlo stať. Bola som, a stále som, ešte v počiatku kariérneho života.
Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia.
Mnoho študentov môže mať problém rozlíšiť medzi tým, čo je vyhorenie a čo je napríklad klinická depresia, alebo iná diagnóza. Ty si si vyhorením prešla, v čom je podľa teba ako laika základný rozdiel?
Nechcem to úplne definovať, lebo nie som psychologička. Neviem, aké sú symptómy klinickej depresie. Ja som mala nepretržitý odpor k práci, vôbec ma to nebavilo. S odporom a únavou súviseli aj fyzické príznaky – nespavosť, žalúdočné problémy a podobne. Medzičasom som si myslela, že som lenivá. To som písala aj v komentári. Prišlo mi to divné, lebo som taká nikdy nebola.
Foto: archív respondenta
Myslím, že depresia má asi horšie stavy, lebo spočiatku som sa necítila byť úplne deprimovaná, nešťastná či smutná. Úzkostné stavy som mala len v súvislosti s prácou. Ale nebolo mi vo všeobecnosti úzko. Mala som aj chvíle, keď som bola v pohode, smiala sa, rozprávala sa s ľuďmi. Neskôr som sa s nimi rozprávať nechcela, unavovalo ma to.
Hovorila si, že si bola mladá, keď sa to stalo. Aby si to vedel čitateľ zaradiť, koľko času uplynulo od tvojho vyhorenia a ako dlho trvalo?
Rozmýšľam. Začalo to niekedy na prelome zimy a jari v roku 2021. Vtedy začali fyzické príznaky a cítila som smútok. Ustálo to, lebo prišli letné prázdniny. Človek si mohol trošku oddýchnuť. V jeseni sa to zhoršilo. Pamätám si, ako som na konci prázdnin plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť. Vtedy som sa skontaktovala s pani psychologičkou a ona ma nasmerovala. Trvá to dlho, kým je človek znova na 100 % fit. Možno až nedávno, niekedy v novembri, som si uvedomila, že ma práca začala znova baviť.
Čo z tvojej práce najviac prispelo k vyhoreniu?
Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia. To bol jeden prvok. Stalo sa to asi aj preto, lebo som dostala novú funkciu na katedre digitálnych hier a zobrala som to veľmi zodpovedne. Stanovila som si vysoké ciele a chcela som na nich tvrdo makať. Mala som pocit, že ľudia to odo mňa chcú a vyžadujú. A potom aj samotná zodpovednosť. Chcela som, aby tu bolo dobre. A chcela som to prehnane.
Po kritike k môjmu prvému článku som revala.
Počas pandémie bol ešte problém, že človek nemal žiadne iné vyžitie. Hranice medzi prácou a voľným časom sa stierali. Snažila som sa ale na to dávať pozor. Aj keď som vyhorievala, mala som dobrý manažment času. Keď som zaklapla notebook, už som nerobila. Človek to má ale stále v hlave, stále rieši prácu. Zatvorí notebook a nemá kam ísť, lebo je pandémia. Ďalšia vec bola, že som chcela každému vyhovieť. Na všetko som hovorila áno, a potom sa to na mňa kopilo.
Nadviažem na tú zodpovednosť. Pýtala som sa na okolnosti, za akých sa to stalo, ale zaujímajú ma aj tvoje osobné dôvody. Prečo si chcela podávať úplne najlepší výkon?
To je dobrá otázka a je na to aj dobrá odpoveď. Pani psychologička mi povedala, že som orientovaná na výkon. Dovtedy som si to vôbec neuvedomovala. Vždy som bola taká, že všade byť, všetko robiť. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale to pochádza aj z rodiny. Netvrdím, že by ma rodičia vychovávali tak, že mám byť úspešná alebo, že by vyžadovali samé jednotky. To bolo u nich na poslednom mieste.
Ale my to aj teraz tak doma máme, že práca je niečo, čo jednoducho treba robiť. Je to niečo, čo ťa možno trošku definuje ako človeka. V mladosti ma ovplyvnilo aj to, že na výške nám hovorili, že musíte na sebe stále makať, robiť, aby ste niečo dosiahli. To sa mi vrylo do hlavy. Učitelia nám nechceli zle, chceli, aby sme sa po škole uplatnili. Pri ľuďoch ako ja to ale zanechalo iný efekt.
Aké bolo tvoje detstvo?
Dobré, veselé. Vždy nás naši viedli k zodpovednosti. Aj oni boli zodpovední. Išli príkladom, svojim žitím mi ukazovali, že sa dá vypracovať.
Pýtam sa to aj preto, že viaceré štúdie dokazujú prepojenie nespracovaných zážitkov z detstva so syndrómom vyhorenia. Spomeniem napríklad štúdiu uverejnenú v Journal of Professional Nursing realizovanú práve na študentoch. Ukázala, že prepojenie nespracovaných detských zážitkov má väčší vplyv na ženy so syndrómom vyhorenia ako na mužov.
Aj toto sme so psychologičkou riešili. Mňa k vyhoreniu dohnalo to, že sa na mňa nabalilo veľa roboty v krátkom čase. A to preto, lebo neviem ísť do konfliktných situácií. Dosť sa im vyhýbam.
Prečo?
Aj to súvisí s detstvom. Nenaučila som sa riešiť konflikty úplne dobre, tak sa im vyhýbam, ale určite neviním z vyhorenia mojich rodičov. Oni ma vychovali dobre a najlepšie, ako vedeli. To ja som si dávala vkuse toľko roboty. Stále mi napríklad chodia pracovné ponuky nielen v rámci fakulty a jednou z vecí je, že sa ich bojím odmietnuť, lebo aj to je forma konfliktu a že ak odmietnem, už o mňa nikto nezakopne.
Ľudia reagujú na vyhorenie zvláštne. Nerozumejú tomu, je to pre nich abstraktné.
Tiež som si myslela , že pracovné úspechy definujú, že si kvalitný človek. Samozrejme, že som vedela, že dobrého človeka definujú nejaké dobré vlastnosti a tak, ale mala som to v podvedomí. Pridávalo mi to na mojej vlastnej hodnote. Mám nejakú úroveň sebavedomia, ale nie až takú vysokú, aby som tieto situácie zvládla. Takže som si stále chcela dokazovať, že toto viem, toto zvládnem.
Ako si znášala, keď bol niekto lepší než ty? Napríklad v triede alebo v práci.
Záviselo to od obdobia. Chcela som byť… najlepšia? Nie najlepšia, ale chcela som byť dobrá. Čo sa mi vo veľa veciach aj darilo. Ale napríklad na strednej škole sme mali vysokú konkurenciu. Boli sme dobrý kolektív, a keď sme tam nastúpili, povedali nám, že vás tu je 30 a ďalších 200 by chcelo byť vašom mieste.
Na začiatku sme sa porovnávali, kto má lepšie známky. Časom som si uvedomila, že mi chémia nejde a nikdy nebudem mať jednotku, stačila mi štvorka. Ale človek sa porovnáva, najmä, keď vidí, že sa snaží a nie je taký úspešný ako niekto iný. Bola som vtedy dravejšia. Teraz už riešim len svoju spokojnosť a je mi jedno, kto je aký úspešný. Nestojí to za to.
Som k sebe ale dosť kritická. Keď niečo urobím zle, síce najprv nájdem nejakého vinníka, ale tá fáza trvá veľmi krátko. Potom idem do seba a hľadám, kde som urobila chybu, čo som mohla spraviť lepšie. Dosť to v sebe analyzujem. Na jednej strane je to dobre, lebo človek sa môže poučiť, ale na druhej strane som na seba bola veľmi prísna. Málokedy som sa chválila.
Ak sa mi niečo podarilo, brala som to tak, že dobre, ideme ďalej. Nevenovala som tomu nejaký veľký priestor. Popri tom, ako som bola vyhorená, som aj pravidelne cvičila. A presne pri cvičení som prišla na to, že si hovorím aká som hrozná, pretože neviem spraviť nejaký cvik. Pripadala som si ako úplná lama. Potom za mnou prišla trénerka a pred všetkými ma totálne vychválila, že robím veľký progres. A aj som o tom vôbec nevedela..
Nemôže byť dôvod, prečo je tvoj vnútorný kritik taký silný aj ten, že v momente, keď sa staneš svojím najväčším kritikom, tak to, čo povedia iní, ti nemôže až tak ublížiť?
Hej, v minulosti som veľmi ťažko niesla kritiku. Po nej k môjmu prvému článku som revala. Ale bol hrozný a mali pravdu. Je to aj urážka ega. Predtým ma to vedelo rozplakať, ale aj teraz ma to vie rozčúliť. To ale rýchlo prejde a potom si z toho môžem zobrať nejakú časť, ktorú chcem do budúcna zlepšiť. Záleží aj na tom, ako je kritika podaná, lebo väčšinou to ľudia nevedia povedať správne.
Na konci prázdnin som plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť do práce.
Povedala si, že si chcela byť dobrá. Kedy by si bola dosť dobrá?
Pre mňa je motivujúce uznanie od druhých. Čo sa v mojej práci, keď som vyhorela, úplne nestávalo. Chýbala pravidelná spätná väzba. Človek sa potom naháňa, skúša hranice, že kedy ho niekto pochváli. Ale človek by sa mal pochváliť sám, a to sa snažím aj teraz robiť, aj keď je to občas trochu fejkové.
Sú akademici hnaní k výkonu?
Vo všeobecnosti to neviem povedať.
Sú zamestnanci UCM hnaní k výkonu?
Sme. Je to veľmi unifikovaný systém, kde každý musí spĺňať rovnaké štandardy. Ale ľudia nie sú rovnakí. Niekto je lepší po pedagogickej stránke, super učí. Niekto je lepší po vedeckej stránke. Individuálne kvality nie sú až tak zohľadnené, ako by mali byť.
Ako reagovalo vedenie na tvoje vyhorenie?
Nepovedala som im to.
Ale videli tvoj komentár.
Nepovedala som im to, keď som bola vyhorená. Vedeli to nejakí moji blízki kolegovia, s ktorými sa kamarátim, s nimi som o tom aj často rozprávala. Ľudia na to celkovo reagujú zvláštne. Niektorí ľudia, napríklad tí moji kamaráti, ma podporovali a vypočuli. Keď som to rozprávala iným ľuďom, nechceli ma počúvať. Nerozumeli tomu, prišlo im to abstraktné. Potom som to na ročnom pohovore povedala šéfke (dekanke, pozn. red.).
Magdalénin komentár si môžete aj vypočuť:
Bola som vyhorená, chcela odísť zo zamestnania a aktívne som si hľadala inú prácu. Čiže o tom vedela. Ešte aj predtým, ako som jej to takto povedala, tak som si začala postupne nastavovať hranice a tie som komunikovala aj s vedením, napríklad som im vysvetlila, že nestíham. Myslím si, že teraz rešpektujú keď poviem, že už je toho na mňa veľa a nevládzem.
Prvýkrát mi bolo na zvracanie pred maturitou. Odvtedy sa mi to deje vždy, keď mám veľký stres.
Každý si musí nastaviť hranice sám. Napríklad ja sa mojich ľudí na katedre stále pýtam, či toho majú veľa. Mnohí z nich sú akční, všetko chcú robiť, všade chcú byť a baví ich to. Ale ja im radím, aby si dávali pozor. Nie je to sranda. Vyhorený zamestnanec je nepoužiteľný zamestnanec.
Boli na škole, okrem teba, ešte nejaké prípady vyhorenia?
Áno.
Je UCM pripravená na vyhorenie zamestnancov?
Je super, že máme psychologickú poradňu. Viem, že tam chodili aj iní kolegovia. Naše psychologičky presne vedia, čo obnáša práca pedagóga. Teda, vedia vám lepšie pomôcť.
Ako prebiehala terapia?
Keďže bol vtedy lockdown, mali sme sedenia online. Mne najviac pomohlo to, že mi povedala diagnózu, pretože som človek, ktorý verí odborníkom. Riešili sme konkrétne situácie a aj to ako riešiť konflikty. Robili sme napríklad dychové cvičenia. Keď je človek v strese nevie, čo má robiť, čiže sme to nastavovali. Riešili sme aj príčiny. Nechodila som na terapiu dlhý čas, potom som si to skôr riešila sama.
Robila si počas terapie aj „chyby“? Myslím to tak, že či si sa napríklad automaticky vrátila späť do rutiny a robila tie veci znova.
Nevrátila som sa k tomu, lebo som sa nechcela vrátiť späť do toho celého.
Pýtam sa možno aj preto, že aj samotná terapia môže byť teoreticky vnímaná ako výkon. Napríklad keď v nej nemáš taký progres, aký si čakala.
Nie, neprišlo mi to tak, že teraz idem na sebe makať. Psychologička vytvorila príjemné prostredie, rozprávali sme sa a ja som sa to potom snažila aplikovať aj v živote.
Ako si riešila fyzické prejavy vyhorenia? Spomínala si zvracanie.
Na zvracanie mi bolo vždy, ale nikdy tak, že by som reálne zvracala. Napínalo ma, a to dosť bolí. Prvýkrát sa mi to stalo pred maturitou. A odvtedy, keď mám veľký stres, tak sa mi to deje. Ale čo s tým? Asi nič. Musí zmiznúť stresový faktor. Čo sa týka spania, nie som úplne človek, ktorý vie pravidelne užívať tabletky. Zabudla by som na ne hneď po ceste z postele. Takže som sa s tým len naučila žiť. Ale napríklad spánok sa nedá dokopy hneď, aj keď zmizne stresový faktor. Trvá to nejaký čas.
Robila si aj meditačné cvičenia alebo autogénny tréning (relaxačná technika, najčastejšie využívaná pred spánkom na uvoľnenie úzkosti, pozn. red.)?
Autogénny tréning sme robili. Vysvetľovala mi, čo robiť, keď nemôžem zaspať.
To, že nevieš ľuďom povedať nie, si už vravela. Spýtam sa teda inak. Ako vnímaš svoje hranice a kedy si povieš nie, toto už nejdem robiť?
To je dobrá a ťažká otázka. Závisí to vždy od nejakej konkrétnej situácie. A keďže ja som človek veľmi impulzívny, tak sa snažím povedať, keď niekto niečo odo mňa chce, že potrebujem čas na rozmyslenie. Hranice mám nastavené tak, že viem, že mám toho veľa a viac aktivity nezvládnem. Áno poviem, ak ide o niečo zaujímavé, čo by ma aj bavilo.
Rovnaké to je aj v medziľudských vzťahoch. Niekedy som unavená a nechce sa mi niekde ísť. Odoberá mi to energiu, počúvať niekoho a niečo riešiť. Tak im poviem, že nie, dnes s tebou nejdem, pretože potrebujem byť sama.
Čiže môžeme to definovať tak, že ten správny čas, kedy povedať nie, je moment, keď to začne ubližovať tebe?
Presne. Hľadala som hranicu, kedy je to ešte v pohode a kedy je to skôr sebeckosť. Ale na prvé miesto musíte postaviť seba. To je priorita.
Psychology Today uvádza ako jeden z faktorov vyhorenia aj akési znecitlivenie či apatiu.
Áno, nič ma vtedy nebavilo. Chcela som iba…nič. Nerobiť nič a ležať.
Snažila som sa oddialiť spánok. Vedela som, že sa zobudím do odporu.
Prestalo ti na veciach záležať?
Nie, záležalo mi na nich, ale nemala som energiu ich riešiť. Bola som z toho v šoku, lebo som spoločenský človek a zrazu som sa nechcela s nikým stretávať. Pamätám si, že doktorka Jurišová ma zobrala do divadla a mne bolo do plaču. Chcela som byť sama, nemala som na to energiu.
V čom by to bolo lepšie, ak by si bola sama?
Nemusela by som vydávať energiu. Bola som vyčerpaná.
Vnímali ťa ľudia v tom čase ako necitlivú? Možno práve kvôli tej apatii.
Nie, to nie, mám dosť vysokú empatickosť. Akurát som sa vedela ľahko rozčúliť.
Čo by si v tom čase potrebovala počuť, aby sa to vyhorenie nestalo?
Že práca, alebo iné veci, ktoré má k tomu doviedli, nie sú také dôležité, ako si myslím. Je super, ak vás to baví, ale neoplatí sa kvôli tomu trápiť alebo ochorieť.
Čo by sa malo na tvojej práci zmeniť, aby ti bolo lepšie?
Celý systém by sa mal zmeniť. Študenti nevedia, čo robí pedagóg na vysokej škole. Bežný človek to ani nemá odkiaľ vedieť. Myslia si, že učíme, a to je celé. Ale máme kopu iných povinností. Od organizátora, cez manažéra. Učíš, robíš vedu, píšeš projekty, upratuješ suterén (smiech). Ideálne by bolo robiť to, čo ťa baví, na čo máš talent a rozvíjať to. Pre mňa by bolo super, kebyže iba vediem katedru a učím.
Odborná literatúra uvádza niekoľko fáz vyhorenia. Nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a napokon vyhasnutie. Ako vyzerali tieto fázy u teba?
Čiže prvé je nadšenie. To bolo, keď som začala viesť katedru a chcela zmeniť svet. Stagnácia sa napríklad prejavovala tak, že som mala písať nejaký projekt, ale nešlo to. Projekt som zrušila a napísala medzinárodným partnerom prepáčte, ale… nepôjde to. V tejto fáze robíš iba nutné minimum, aby to nejak vyšlo a zvyšok už nedávaš. Niečo ako frustráciu som mala. Keď sa ti niečo stane, tak väčšinou hľadáš vinníka niekde inde. Ja som ho hľadala v mojich kolegoch.
Ale nebola som frustrovaná z práce, skôr ma nebavila. Apatia súvisí s frustráciou. Ráno mi bolo zle. Vedela som, že je ďalší deň a ja si musím zase si sadnúť a pracovať. Ono to začínalo v podstate už večer. Vtedy som si pustila seriál a snažila som sa oddialiť spánok, pretože som vedela, že sa zobudím do odporu.
Kedy si začala prvýkrát cítiť, že ti je lepšie?
Bolo to asi rok po tom, ako som mala prvé príznaky. V lete 2022. Začala som sa viac venovať sebe a vyhľadávala aktivity, ktoré mi robili radosť. Ale ako som povedala, až teraz na jeseň 2023 môžem povedať, že som zdravá.
MGR. MAGDALÉNA ŠVECOVÁ, PHD.
V minulosti pôsobila v časopise atteliér ako redaktorka neskôr ako šéfredaktorka. Aktuálne v ňom pracuje ako mentorka. Pôsobila tiež v redakcii denníka Nový Čas ako regionálna redaktorka. Písala aj pre komunitný magazín Nádvorie Magazín. Na univerzite zastáva funkciu vedúcej katedry digitálnych hier.
