Pandémia spôsobujúca ochorenie COVID-19 ovplyvnila aj prácu v Rádiu Expres. Nosíme rúška, dezinfikujeme si stoly a počítače, máme medzi sebou metrový odstup, hovorí správarka Martina.
Výnimkou nie je ani mediálny sektor. Moderátori a redaktori nám prinášajú vždy najdôležitejšie informácie každú hodinu a pre niektorých je rozhlas primárnym zdrojom informácií. Tento čas sme využili na rozhovor s našou úspešnou absolventkou Martinou Stanovčákovou, ktorá pracuje ako moderátorka spravodajstva v Rádiu Expres.
Zaujímal nás jej názor na momentálnu situáciu, ktorá je pre všetkých nová. Zmenia sa podľa nej ľudia po skončení pandémie? Prezradila nám aj to, ako vnímala štúdium na na FMK či aké brigády mala počas štúdia, až kým sa dopracovala k najpočúvanejšiemu rádiu na Slovensku.
Čo ťa najviac motivovalo k štúdiu masmediálnej komunikácie?
Pravdupovediac, chcela som byť lekárkou. Posledné roky na strednej škole som sa aktívne aj doma v rámci svojho voľného času učila biológiu, chémiu a fyziku. Chcela som pomáhať ľuďom, ale nemala som na to. Z biológie som aj maturovala. Mamka sa zo mňa od malička smiala, že by som mala byť moderátorkou, lebo od roka a pol už aktívne rozprávam. Bola som kreatívna, chodila som na spevácke súťaže, hrala divadlo, recitovala, organizovala na škole eventy a moderovala si aj vlastnú stužkovú.
Takže si ťa masmediálka našla sama.
Nespomínam si, prečo som sa nakoniec rozhodla podať si prihlášku na tri školy, z toho dve masmediálne. Asi to prišlo prirodzene. Vzali ma na všetky, ale ja som sa chcela osamostatniť a odísť z východného Slovenska. Videla som, že na FMK sú aj školské médiá, že sa mám kde kreatívne vyžiť, tak som si nakoniec zbalila kufor a odišla 500 kilometrov od našich. Na západe je omnoho viac pracovných príležitostí. Neľutujem.
Mala som neskutočný prízvuk, dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova.
Veľa mladých, ktorí študujú na FMK, hovorí, že niektoré predmety sú zbytočné a v praxi ich nevyužijú.
Mne najviac dali prvé tri ročníky. Mali sme tam praktické aj bifľovacie predmety. Bolo to pre mňa zaujímavé, aj som sa niečo nové naučila, aj som sa vedela v praktických predmetoch angažovať a využiť svoju kreativitu. Je ale pravda, že niektoré predmety sa nám tiež zdali zbytočné. Síce to pomôže k všeobecnému rozhľadu, ale na druhej strane nám ako budúcim moderátorom či redaktorom chýbal aktuálny prehľad udalostí.
Boli sme v takom veku, že sme si len tak sami doma nesadli a nečítali si, čo je vo svete a na Slovensku nové. Musel nás niekto do toho nútiť, ale nenútil. Školské médiá na FMK sú ale veľké plus. Človek si tam nájde kamarátov, trávi vysokoškolský čas zmysluplne a pripraví sa.
Pomohla ti teda aj prax z nášho študentského rádia Aetter?
Pomohla, veľmi. Naučila som sa tam nielen praktické veci, že ako vyzerá reportáž, ako sa robí rozhovor s respondentom, ale vyformovala som si tam aj osobnosť. Človek sa naučí, čo je to kolegiálnosť aj čo je konkurencia.
Keďže pochádzaš z východného Slovenska, predpokladám, že asi najťažšie mohlo pre teba byť odstrániť prízvuk. Našťastie máme na škole hlasovú pedagogičku pani Andreu Bugošovú. Aké si mala na začiatku najväčšie nedostatky?
Ako vravíš, mala som neskutočný prízvuk. Dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova, spievala som, nedávala som za vetami bodku. K tomu všetkému som enormne rýchlo rozprávala. Pani Bugošová mi raz povedala, že mám kadenciu ako guľometnú paľbu. Ale vďaka nej a tvrdým tréningom som sa naučila správne rozprávať. Teraz mi aj kolegovia hovoria, že mám mimoriadne čistý prejav a môžem byť naň hrdá.
Cvičila si texty pravidelne každý deň?
Každý jeden deň, odkedy som vysielala v študentskom rádiu, som si čítala na rôznych internetových denníkoch správy. Tie som si prerábala na agentúrne, také, aké sa najčastejšie používajú vo vysielaní. Potom som si upravené texty nahlas čítala. Veľa času som venovala aj počúvaniu rádií, aby som vedela, ako sa to má robiť a našla si svoj štýl. Raz za týždeň som si chystala aj scenár vysielania v Aetteri.
Viem, že aktuálne pracuješ v Rádiu Expres ako moderátorka spravodajstva a môžeme ťa počuť vždy o celej s najdôležitejšími informáciami z domova či zo sveta. Ako sa ti podarilo dostať k práci v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku?
Vyše roka som pracovala v regionálnom Rádiu Viva v Bratislave. Neskôr rádio potrebovalo okresať a vymeniť moderátorov, tak som tam skončila. Bolo to asi dva mesiace po absolvovaní vysokej školy. Zostala som bez práce, a tak som si rozposlala životopis a nahrávky do všetkých celoslovenských rádií. Vzali ma do RTVS, kde som pracovala ako redaktorka v Rádiožurnále Rádia Slovensko.
Bola to dobrá práca, ale chýbal mi pocit, že si vysielanie odmixujem sama, že idem naživo. V RTVS sme boli redaktormi v teréne a materiály boli nahrávané. Pracovala som tam asi dva týždne a z Rádia Expres mi zavolal Braňo Závodský, že im chýba človek, prešla som užším výberom a on sa chce so mnou stretnúť. Konkurzom som prešla a teraz som už rok a pol expresáčka.
Kde robia študenti FMK chybu, keď si hľadajú brigádu v odbore?
Moji spolužiaci boli takí, že najprv si vyberali bežné brigády, v obchode, na recepcii alebo v kaviarni. Aj ja som bola taká a popritom som chodila do študentského rádia Aetter. Ale chcela som ísť ďalej, posúvať sa a dostať svoju vysnívanú prácu. Začala som v Rádiu SiTy v Bratislave, malé tanečné regionálne rádio. Nedostávala som žiadne veľké peniaze, ale vedela som, že ak sa chcem dostať do celoslovenského rádia, niekde začať musím.
Práve peniaze mnohých odradia, zarobia viac v kaviarni.
Po škole ani veľké peniaze nedostaneš, prakticky nemáš žiadne skúsenosti a berú ťa ako začiatočníka. Študenti buď brigádovali mimo odboru, alebo odmietali akékoľvek malé príležitosti za štartovaciu sumu. Toto je podľa mňa problém, že očakávame príliš veľa.
V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, bežne tam býva hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.
Väčšina sa zameria na to, že chce hneď zarábať peniaze namiesto získavania praxe od skúsenejších odborníkov.
Sú ľudia a ľudia. Jasné, že potrebujeme a chceme mať peniaze. Ale na každom začiatku, či už je to na stavbe, v banke alebo v médiách, treba rátať s tým, že hneď si nebudeme môcť dovoliť vlastné bývanie, najdrahšie auto a najnovší model tenisiek. Takto to v živote nefunguje. Najprv sa treba prispôsobiť pravidlám a fungovaniu danej firmy, nabehnúť na ten systém. Ukázať, čo vo mne je, lebo pre niečo ma na danú pozíciu predsa vzali. Neskôr môžeš uvažovať o zvyšovaní platu alebo o lepšie platenom mieste.
Poďme k aktuálnej situácii. V akom režime teraz funguje Rádio Expres?
Fungujeme, a to je podstatné. Robíme vám spoločnosť doma, v práci, v aute. Zredukovali sme ale počet ľudí v rádiu tak, aby sme boli v čo najmenšom kontakte. V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, kolegyňa si nosí do práce aj psíka. V newsroome býva bežne hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.
Čo sa teda zmenilo v tvojej práci?
Netrávim tam už toľko času, som častejšie doma a chýba mi to. Minule som vysielala s Hemendexom a tešila som sa, že môžem o 03:50 nadránom vstať a byť pred mikrofónom. Bežne si budíky presúvam, vtedy som vstala na prvý. V rádiu máme obmedzený korona-režim. Nosíme rúška, dezinfikujeme si stoly a počítače, máme medzi sebou metrový odstup. Ale o to srdečnejšie sa k sebe správame, nosíme do práce maškrty a pomáhame si.
Podľa viacerých informácii nie je veľmi bezpečné ani cestovanie. Žiješ v Bratislave alebo musíš pravidelne dochádzať?
Dochádzam, aj predtým som dochádzala. V Trnave som zostala a stiahla som sem aj svojich rodičov. Niekedy som do Bratislavy cestovala vlakom a autobusmi, aj keď mám auto. Vlaky ale často meškajú, stalo sa mi, že ak by som čakala na meškajúci vlak, nedorazím včas na nočnú. Tak som si sadla do auta a s malou dušičkou som sa vybrala so zapnutou navigáciou do Bratislavy.
Zapáčilo sa mi to, je to pohodlnejšie, môžem s priateľom zostať dlhšie doma, stihnem si vybaviť veci. A hlavne, keďže už nie som študent, cenovo ma to vychádza narovnako, nech cestujem čímkoľvek. A teraz v tejto situácii chodím autom všade, aby som sa vyhla ľuďom a bola zdravá.
Momentálne je už na verejnosti povinné nosiť rúško. Pred niekoľkými týždňami ešte takéto nariadenie neplatilo. Pozerali sa na teba ľudia divne preto, že si ho nosila?
Nepozerali sa na mňa divne, ale kolega, ktorý býva v Maďarsku, mi vravel, že keď tam bol v potravinách a mal na tvári rúško, tak sa mu nejaký dedko smial, že načo. Pred pár dňami som sa bola prejsť za priateľom do práce, samozrejme, že rúško som mala na tvári. Ale na dvoch rukách by som vedela spočítať tých, ktorí žiadnu ochranu tváre nemali. Je mi ľúto, že to niektorí podceňujú, je to nebezpečný vírus a mali by sme dávať pozor nielen na seba, ale aj na ostatných.
Myslíš si, že po skončení pandémie sa ľudia zmenia a uvedomia si, že majú viac času tráviť s rodinou a priateľmi?
Podľa mňa to s mnohými ľuďmi neurobí nič, nezmení ich to, neposunie, ani sa nad tým nezamyslia. Pretože ak teraz, keď sú zavedené potrebné opatrenia, ich nedodržiavajú, zľahčujú situáciu, zatĺkajú, že boli v zahraničí, tak s takýmto človekom to ani nehne.
Ale niektorí, ktorí sa dlhodobo so svojimi blízkymi nemôžu vidieť, stratili kvôli pandémii prácu alebo majú doma rodinu, ktorá patrí k najohrozenejšej skupine, tak tí spomalia, uvedomia si, aké je dôležité vážiť si zdravie, druhých aj seba. Tak sa držme, aby sme sa doma nezbláznili, „užime“ si prázdne cesty, slnečné prechádzky mimo civilizácie, nech sa v lete vidíme s úsmevom na tvári, ktorý už nebudeme skrývať pod rúškom.
Odporúčame aj rozhovor s Braňom Závodským z Rádia Expres, ktorý má reláciu Braňo Závodský Naživo.
