Okolnosti zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska či zmareného referenda z roku 1997 stále nie sú uzavreté aj napriek zrušeným amnestiám. Viete ale, o čom boli?
Zaspávam nad počítačom v prednáškovej miestnosti. Je krátko pred ôsmou ráno a z monitora na mňa hľadí rozhodnutie predsedu vlády o amnestii z roku 1998. Jeho úvod o piatom výročí vzniku republiky a snahe o dosiahnutie občianskeho mieru preskakujem. Podstata rozhodnutia je až v jeho strede.
„Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny,“ píše dočasne poverený prezident Vladimír Mečiar. Tú istú formuláciu som čítala aj predošlom odseku: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.“
Elektrošoky na genitálie? To je vtip?
V rozhodnutiach pátram ešte nejaký čas. Viem, že sa ešte raz upravovalo. Napokon ho nájdem. O pár dní neskôr vydal ďalšie rozhodnutie, tentokrát však s novou formuláciou. Namiesto zastavenia trestného stíhania nariadil zastavenie trestného konania, čím zmaril vyšetrovanie.
3.3. 1998
Premiér – autokrat v zahraničnej tlači
Vyhlásenie amnestií nebolo bez ohlasu. Na námestí SNP v Bratislave sa zíde dav ľudí. Volajú po Mečiarovom odchode a v rukách držia transparenty ako „Mečiar je diktátor“ alebo „Mečiar nám ničí budúcnosť“. Míting zvolala opozičná SDK. Protestne sa zhromaždili aj pred pár dňami pred prezidentským palácom. Michalovi Kováčovi skončilo funkčné obdobie a niektoré jeho právomoci prešli na premiéra. Napríklad vyhlásenie amnestie. Podobne kriticky reaguje aj zahraničná tlač Nemecka, Poľska či Veľkej Británie. Denník The Guardian nazýva Mečiara autokratickým premiérom, ktorý využil svoju moc.
13.3. 2023
Otočím sa na spolužiakov vedľa mňa a potichu sa pýtam, či vedia o čom boli Mečiarove amnestie. Krútia hlavou. Pýtam sa ďalej na zavlečenie prezidentovho syna. „Nebol o tom film?“ Nad Samuelovou odpoveďou prikývnem. Pre účely písania tohto textu som sa filmu Únos vyhýbala. Nejde o dokument, ale fikciu – priznala to aj jeho režisérka Mariana Čengel Solčanská. Fakty boli trochu iné.
31.8. 1995
Elektrošoky, whiskey a vrece
Je pondelok ráno 31. augusta 1995. Prezidentov syn zanecháva manželku doma a odchádza do Bratislavy. Blíži sa k Svätému Juru, keď sa za ním objaví červený Seat a cez vedľajší pruh s ním vyrovná rýchlosť jazdy. Vodič Seatu Michalovi Kováčovi ml. ukazuje, aby zastavil. „Pozrel som naňho či sa zbláznil, pravdaže som nezastal,“ vysvetľuje prezidentov syn v knihe Ľuby Lesnej. Keď chce červený Seat obehnúť, objaví sa ďalšie auto – zelený Seat. Obe vozidlá začnú auto Michala Kováča ml. blokovať, až je napokon nútený zastaviť.
Poslancom sa podarilo zrušiť amnestie až na ôsmy pokus a po 19 rokoch.
Z červeného auta vystúpi neznámy muž vo vojenských maskačoch. Na ľavej ruke má žltú pásku s čiernym nápisom polícia. Spolu s druhým mužom začnú prezidentovho syna násilne ťahať z auta, smerom k červenému Seatu, ktorého dvere otvoril tretí muž. Všetci traja páchatelia môžu mať okolo tridsiatky. Sú vyšportovaní a majú krátky zostrih. Prichádzajúce autá stoja. „Zrazu sme cez vysielačku dostali pokyn, aby sme zastali, robili clonu a zabránili civilným autám tadiaľ prejsť,“ priznáva korunný svedok únosu a bývalý príslušník SIS Oskar Fegyveres, tak isto pre Ľubu Lesnú. Premávku blokuje neznáma Mazda.
Muži strčia Michala Kováča ml. do červeného vozidla. Trčí mu z neho von noha, ktorú mu niekoľkokrát náročky privrú v dverách. Na ruky mu nasadia putá a cez hlavu pretiahnu vrece. Auto vyrazí smerom do Bratislavy a premávka je opäť bez obmedzení. Michal Kováč ml. sa pokúsi vyskočiť z auta, ale únoscovia ho strhnú naspäť a začnú udierať. „Dávali mi elektrošoky na genitálie a vyhrážali sa, že ak nebudem spolupracovať, zabijú ma,“ tvrdí prezidentov syn. Prinútia ho vypiť flašu whiskey. Po pár glgoch z druhej flaše je Michal Kováč ml. v bezvedomí.
Na hainburgskú políciu zavolá anonymný mužský hlas. Vraví, že na Hummelstrasse pred policajnou stanicou stojí strieborný Mercedes a na zadnom sedadle spí človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Auto pred policajnou stanicou naozaj je. Po otvorení nezamknutých dvier sa spustí alarm. V aute zapáchajú zvratky a na zadnom sedadle sedí Michal Kováč ml. Polícia ho prevezie do miestnej nemocnice, kde ho ošetria a následne prevezú do Viedne.
19.4. 2023
Zmeňme radšej tému
„Elektrošoky na genitálie? To je vtip?“ Sedíme s kamarátmi v trnavskej kaviarni a ja som im práve dorozprávala príbeh zavlečenia. Dívajú sa na mňa zvláštne. Jednému z nich príde nevoľno. „Zmeňme radšej tému,“ navrhne druhý. Zastaví sa pri nás staršia pani. Vonia ako mydlo. „Je dobré, že sa o tom rozprávate,“ povie a dá mi ruku na plece, ,,my sme sa o to vtedy veľmi nezaujímali. A možno sme mali.“ Prikývnem.
Posledná otázka o priamej voľbe prezidenta na hlasovacom lístku chýba.
Až keď pani odíde, všimnem si, že v ruke drží bielu paličku. Už chápem, prečo mala v kaviarni slnečné okuliare. Zavládne medzi nami trápne ticho. Preruší ho Adam: „A ten únos sa aj vyšetril?“ Už vyše 20 rokov sa kauza na súde nepohla. Obžalovaných bolo trinásť ľudí, vrátane bývalého šéfa SIS Ivana Lexu. „No dobre a to bola jedna amnestia. A to referendum bolo o vstupe do NATO?“ Áno, aj. Najmä však bolo (alebo skôr nebolo) o priamej voľbe prezidenta.
23.5 – 24.5. 1997
Zmarené referendum a Gustáv Krajči
Volebné miestnosti sa prebúdzajú k životu. Je 23. máj, referendum bude trvať do zajtrajšieho dňa. Občania sa zmätene pozerajú na referendové otázky. Mali byť štyri. Posledná otázka o priamej voľbe prezidenta na hlasovacom lístku chýba. Ale len v niektorých okrskoch.
REFERENDOVÉ OTÁZKY 1997
- Ste za vstup SR do NATO?
- Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?
- Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?
Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?
Minister vnútra Gustáv Krajči dáva nanovo vytlačiť volebné lístky len s tromi otázkami. Niektoré volebné komisie zmenené lístky odmietajú, niektorým ani doručené neboli. Niektoré dokonca kontaktujú políciu, že im boli doručené falzifikáty. So štvrtou otázkou prišla opozícia, po tom, čo petíciu v tejto veci podpísalo pol milióna ľudí. Ústavný súd konštatoval, že neexistuje zákaz, aby predmetom referenda nebola zmena ústavy. Realizovať sa teda môže. Platné však byť nemusí, pretože obsahuje písomnú prílohu prezidenta o vyhlásení referenda. Minister Krajči to využije ako zámienku štvrtú otázku vypúšťa so slovami, že to „berie na seba“.
V miestnostiach je po väčšine prázdno. Ako uvádza Denník N niektorí občania sa komisie pýtajú: „Máte lístky so štyrmi otázkami?“ Po negatívnej odpovedi odchádzajú. Volebná účasť napokon dosiahla 9,53 % a Vladimír Mečiar ho vyhlásil za „neúspešné“. Oponovala mu Ústredná komisia pre referendum, ktorá ho označila za „zmarené“. Na Gustáva Krajčiho podali viacero trestných oznámení. Trestné stíhanie odložili a napokon zastavili amnestiou Vladimíra Mečiara.
5.4. 2017
Kto zrušil amnestie?
Podpredseda parlamentu Béla Bugár, bývalý predseda Mostu-Híd vyzýva poslankyňu Lašákovú, aby uviedla hlasovanie o zrušení amnestií. Prítomní sú takmer všetci poslanci. Spustí sa časomiera a poslanci hlasujú. Za je 129 poslancov Smeru, SNS, Most-Híd, SaS, Sme rodina, OĽaNO. Klub ĽSNS nehlasuje a proti je jediná poslankyňa (tiež z klubu ĽSNS) Natália Grausová. Poslanec Sme rodina Peter Marček sa zdržal. Plénum začne tlieskať. Poslancom sa podarilo zrušiť amnestie až na ôsmy pokus a po 19 rokoch. Spolu s amnestiami poslanci zrušili aj milosť Michala Kováča ml., ktorú udelil svojmu synovi v kauze Technopol. „Musím konštatovať, a robím to s radosťou, že sme uvedený návrh uznesenia schválili,“ oznámi poslancom Béla Bugár. Návrh putuje na posúdenie Ústavného súdu. A ten mu dáva zelenú.
8.2. 2023
Späť v kaviarni
„A o tom ideš písať hej?“ Jakubova otázka nie je kritická, skôr skutočne zvedavá. Keď odpoviem kladne, začne sa ošívať a po chvíli sa spýta: „A myslíš si, že to bude študentov…ehm…zaujímať?“ Stále sedíme v prítmí kaviarne. Zamyslím sa, zvážim všetky pre a proti a po chvíli odpoviem: „Neviem.“ Vráti sa mi spomienka – prídem na oddelenie odbornej literatúry knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Prosím pani knihovníčku o pomoc pri hľadaní jednej publikácie. Pozrie sa na môj dátum narodenia a spýta sa: „Píšete záverečnú prácu?“
Ako je možné, že Mečiar mal takú moc?
Prikývnem, a keď sa pýta ďalej, vysvetlím jej čo študujem, a že sa plánujem venovať obdobiu mečiarizmu. Prekvapene sa na mňa pozrie. „Masmediálci nám sem často nechodia. A už vôbec nie pre mečiarizmus,” povie a mlčky mi podá knihu. Mysľou sa vrátim do priestorov kaviarne. Ešte raz sa pozriem na Jakuba a odvetím: „Neviem, či ich to bude zaujímať. Ale myslím si, že by malo.“
Keď prídem domov a začnem sa zamýšľať nad tým, či to skutočne bude niekoho zaujímať, natrafím na text spoluzakladateľov Verejnosti proti násiliu Petra Zajaca, Fedora Gála a Juraja Flamika v Denníku N: „Jednoducho povedané, z Vladimíra Mečiara sa stal pre mladú generáciu „milý dedko“, pre ostatných vyžitý komik v dôchodku. To však vyvolalo rad otázok u tých, čo si nepamätajú alebo zabudli na des, ktorý okolo seba šíril. Dajú sa zhrnúť do jednej: Ako je možné, že Mečiar mal takú moc?“
