Aké boli tvoje novinárske začiatky?
Úplné začiatky boli už na základnej škole. Vážnejšie sa to však začalo až na gymnáziu v Trnave, keď som začal pracovať v okresných novinách. Je to celkom vtipný príbeh. Učiteľka slovenského jazyka mi nechcela zobrať slohovú prácu, ktorú som odovzdal po termíne. Vtedy mi povedala, že si to môžem poslať hoci aj do novín. Ja som ju teda z trucu poslúchol a na druhý deň to naozaj vydali. Potom sa to celé rozbehlo a pracoval som vo viacerých médiách. V roku 1996 som všetko vymenil za Markízu.
Prednedávnom bol v Markíze konkurz na nových moderátorov. Zaspomínaš na tvoje začiatky v Markíze?
Prihlášku do Markízy poslal môj kamarát a kolega z Trnavskej radnice, kde som v tom čase pôsobil ako hovorca. On ma donútil a doviezol do Markízy na trojdňový konkurz, kde bolo okolo 1300 uchádzačov a z toho počtu vybrali len dvoch ľudí. Záver bol tiež zaujímavý. V prihláške bola podmienka vek nad 25 rokov, no ja som mal len 21. Môj kamarát to vyriešil tak, že mi prepísal dátum narodenia. Predseda výberovej komisie ma veľmi skritizoval, že novinár má hovoriť pravdu a nie klamať a zavádzať tak, ako ja. Vtedy mi povedal, aby som sa s ním rozlúčil a ja som sklamaný a zronený odchádzal. V momente, keď som schytil kľučku mi oznámil, že o týždeň nastupujem.
Neodmysliteľnou súčasťou Lampárne je rubrika Lebo medveď. Ktoré absurdné veci ti najviac utkveli v pamäti?
Najvtipnejšie situácie sú také, ktoré sa nahrávajú v exteriéri, najmä tam, kde okolo vás chodia ľudia. Niekedy sa oblečiem ako blázon, alebo robím nejakú absurdnú vec na verejnosti. Keď vytiahnem rozkladaciu posteľ s perinami na Hlavnom námestí v Bratislave a kameraman odíde spraviť široký záber, tak turisti vytiahnu fotoaparát a fotia si ma. Dokonca som nahrával v pyžame v nákupnom centre uprostred obeda. To sú situácie, kedy sa hanbím a modlím sa, aby ľudia pochopili, že to robím pre nich. Ohlasy niektorých ľudí sú také, že robím zo seba šaša. Áno, ja ho robím zámerne. Som ochotný to podstúpiť pre divákov, ak ich to má potešiť po smutných témach. Rubrika Lebo medveď je o tom, vyvážiť smutné príbehy ľudí s niečím veselým.
Novinári sa často ocitajú v nebezpečnej situácii. Mal si aj ty pocit strachu?
Pocity strachu som zažil, najmä keď som pôsobil v Televíznych novinách. Tu som sa venoval kriminálnym témam, podsvetiu, mafii, vraždám. Zažil som krušné chvíle. Raz sa mi ohlásili o jednej v noci telefonátom či mám chladené šampanské v chladničke, pretože o päť minút sú u mňa. Tak rýchlo som v živote v pyžame nezbehol jedenásť poschodí a neutiekol ku kamarátovi, ktorý ani netušil, že práve prichýlil prenasledovaného novinára na úteku. Boli chvíle, keď sa ma snažili vytlačiť z cesty. Je nepríjemné, keď vám niekto vypočíta program členov vašej rodiny. Presne vymenuje, kde a kedy sa niekto z vašich blízkych pohyboval. Tie chvíle sú aj teraz, keď pôsobím v Lampárni. Každou reportážou niekomu pomôžeme a zároveň si aj niekoho pohneváme. Je nepríjemné, keď vám niekto na Silvestra zablahoželá: „Všetko najhoršie v novom roku, pán Herman.“
Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 07-08/2012-13
[alert]
Profil:
Patrik Herman sa narodil v Trnave. Už počas štúdia na vysokej škole v Trnave sa venoval práci v médiách. Pár rokov robil na mestskom magistráte hovorcu. Okrem toho sa už v tom čase uberal mediálnym smerom, pretože súčasne vysielal aj vo vtedajšom rádiu Forte. Z postu hovorcu odišiel, keď sa mu ako 21-ročnému podarilo vyhrať konkurz do Markízy, kde pôsobí dodnes. Už roky moderuje televíznu reláciu zaoberajúcu sa sťažnosťami Lampáreň.[/alert]
