Mediálna výchova nie je samozrejmosťou vo vyučovaní ani v roku 2021. Môže za to nedostatok kvalifikovaných učiteľov a neochota vzdelávať sa nad rámec povinností.
Ako podľa vás vyzerá prototyp mediálne gramotného človeka?
V prvom rade by mal mať poznatky o tom, čo sú médiá, ako vznikajú, fungujú, kto ich vlastní spolu s nejakým historickým kontextom. Je to skupina poznatkov, ktoré u bežného človeka nie sú samozrejmosťou.
Čo všetko by ešte malo patriť do tej skupiny poznatkov?
Schopnosť kriticky myslieť je najdôležitejší bod mediálnej gramotnosti. Je potrebné vedieť si z mediálneho obsahu vydedukovať cieľ, autorov zámer a pozadie. Patrí sem tiež schopnosť posudzovať a overovať mediálne obsahy, čítať medzi riadkami, vidieť podstatu veci a vedieť ju spracovať.
Ďalšou skupinou sú technické zručnosti, teda schopnosť vedieť mediálny obsah aj vytvoriť. To neznamená, že všetci hneď vieme písať články, ale že dokážeme ovládať technológie, ktoré sú dôležité pri vyhľadávaní a overovaní informácií. Môže to byť aj obyčajné vytvorenie fotografie. Keď ju vieme odfotiť, je nám jasnejšie, akým spôsobom sa tvorí a ako to môžu robiť aj médiá.
Ide o pomerne veľký súbor vecí, ktoré vytvárajú mediálne gramotného človeka. Ako sa dostať k takýmto schopnostiam a zručnostiam?
Aj z vlastnej skúsenosti si myslím, že každý človek je určitým spôsobom mediálne gramotný. Niekto má mediálnu gramotnosť na základnej úrovni, iný má pokročilejšiu úroveň a niekto je naozaj odborník a profesionál. Napríklad aj študenti mediálnych štúdií sú ľudia, ktorí by mali byť v tomto smere odborníci. Veľa vecí sa však vieme naučiť a nadobudnúť úroveň mediálnej gramotnosti aj každodenným životom a skúsenosťou.
Je takéto vzdelávanie možné aj prostredníctvom mediálnej výchovy?
Určite áno. Vzdelávanie na školách k tomu môže vo veľkej miere pomôcť. V minulosti sa tomu nepripisoval veľký význam, keďže ani médiá neboli tak rozšírené. Neregistrovali sme toľko nástrah a rizík, ktoré sú spojené s používaním internetu, ale aj iných médií.
V súčasnosti sa však ukazuje, že práve školy by mali deti v tomto smere vzdelávať. Základ každej mediálnej výchovy je výchova v rodine, teda to, ako si rodina nastaví svoje pravidlá, ako rodičia učia deti odmala pracovať s médiami a učia ich istým návykom.
V škole však ide o systemizované vzdelávanie. V akom stave je dnes mediálna výchova na školách?
Legislatíva je na Slovensku nastavená tak, že mediálna výchova na školách je súčasťou povinného vzdelávania. To znamená, že každá základná a stredná škola by mala mať mediálnu výchovu zakomponovanú vo svojich osnovách.
Závisí to od školy, aký spôsob si zvolí. Či to bude napríklad ako samostatný predmet mediálnej výchovy tak, ako majú matematiku či slovenčinu. Nemusí to byť povinný predmet, stačí, že je svojím spôsobom voliteľný a deti majú možnosť sa ju učiť. Toto je ten ideálny spôsob.
Keď deti samy niečo vytvoria, vedia si uvedomiť aj vplyv médií a to, ako veľmi môžu ovplyvniť názor druhého.
A aká je realita? Majú školy záujem o takýto predmet?
Žiaľ, nie. Keďže je povinné, aby škola mala mediálnu výchovu v osnovách, najčastejšie sa realizuje ako istá prierezová téma. To znamená, že v rámci iných predmetov sa dotýkajú aj tém, ktoré sa venujú mediálnej výchove.
Zväčša ju môžeme nájsť v predmetoch, ako slovenčina v rámci žurnalistických tém, v etickej výchove, náboženstve v téme života s médiami a ich zodpovedného používania. Pre technické a digitálne zručnosti v médiách dáva priestor napríklad informatika. Realita je taká, že učebné osnovy a rámcový školský program to znesie, no prax zlyháva a v skutočnosti sa to vôbec nerobí tak, ako uvádzajú dokumenty.
Ďalšou možnosťou je, že sa mediálna výchova realizuje v rámci krúžku, kurzu, besedy s novinármi či odborníkmi z praxe. No tiež to kríva. Väčšinou je mediálna výchova v osnovách zaradená, no v skutočnosti sa nerealizuje, lebo na to nie je dostatok času a priestoru.
Takže najväčším problémom je neochota škôl?
Záleží od prípadu k prípadu, avšak negeneralizovala by som to tak, že školy nie sú ochotné. Pokiaľ má byť mediálna výchova ako prierezová téma alebo ako samostatný predmet, tak školy s ňou pracujú prostredníctvom voľného počtu tzv. disponibilných hodín, s ktorými môžu rôzne operovať. V školskom systéme na Slovensku však ten voľný priestor nie je.
Ak učiteľ alebo systém považuje za dôležitejšie iné témy v rámci daného predmetu, tak prirodzene pôjde mediálna výchova do úzadia. Samozrejme, problém je aj kvalifikácia učiteľov, napriek tomu, že vzdelávanie v tejto oblasti je možné. Na Slovensku máme celkovo nedostatočnú kapacitu učiteľov, ktorí majú dosť práce s inými vecami, preto od nich nemôžeme žiadať, aby sa v mediálnych oblastiach dobrovoľne vzdelávali a robili všetko.
Čo by v tejto situácii pomohlo?
Za mňa osobne by bolo fajn, ak by bola mediálna výchova ako samostatný predmet a mala svojich vyučujúcich, ktorí sa jej samostatne venujú. Rovnako ako majú niektorí špecializáciu slovenský jazyk – angličtina, tak môže mať niekto špecializáciu slovenský jazyk – mediálna výchova. Ale to sa na Slovensku nedeje, mediálna výchova ako vyučovací predmet sa nedá študovať.
Vy sa však venujete vzdelávaniu učiteľov na základných a stredných školách v mediálnych kompetenciách. Je o takýto typ vzdelávania záujem?
Áno, záujem škôl je veľký, avšak učitelia často ani nemajú predstavu, čo mediálna výchova znamená. Na pilotnom projekte som spolupracovala so Štátnym pedagogickým ústavom, ale aj s docentkou Kačinovou, doktorkou Švecovou či docentkou Hudíkovou z Fakulty masmediálnej komunikácie, ale aj inými odborníkmi.
Počas školení som sa stretla aj s reakciami, že: „Mne to pre môj predmet ani netreba“. Naopak stretla som sa aj s učiteľom, ktorý hoci učil geografiu a telesnú výchovu, tak sa s nadšením chcel v mediálnej výchove vzdelávať a snažil sa nájsť prienik, kde by ju v rámci svojich predmetov zapojil. Vždy je to o ľuďoch, o školách a o tom, akú ma kto chuť a kapacitu robiť.
Myslíte si, že sa jej učitelia nechcú venovať, pretože oni sami sú často nedostatočne mediálne gramotní?
Určite áno, ale je to veľmi individuálne. Počas tohto projektu som sa stretla s rôznymi prípadmi. Ako príklad uvediem skupinku mladých učiteliek z hlavného mesta, ktoré učia na druhom stupni. U nich môžeme predpokladať, že budú ovládať internet a vedia pracovať so základnými vecami, ako je Word či prezentácie, avšak ich úroveň bola veľmi slabá.
V porovnaní so staršími učiteľmi z malej dedinky na východe Slovenska, od ktorých by sme prirodzene očakávali opak, tak tí boli na tom mediálne oveľa lepšie. Je to skôr o tom, kto sa chce vzdelávať a či to potrebuje pre svoju prácu. Za posledný rok tohto dištančného vzdelávania sa zrejme aj učitelia, ktorí nechceli, museli naučiť veľa vecí, ktoré sú teraz nevyhnutné.
Dnešné deti vyrastajú s internetom a technológiami a neraz môžu v schopnostiach prevyšovať učiteľov. Čo by sa mali deti a mladí na tejto mediálnej výchove učiť a akým štýlom?
Ideálnou kombináciou je nadobúdanie poznatkov, ale zároveň aj zručností. Mediálna výchova sa dá rozvíjať viacerými spôsobmi. Prvý je koncept kritického myslenia a budovania poznatkov a druhý je takzvaný „learning by doing“, teda učenie sa pomocou praktických zručností.
Súčasné deti a to, ako prirodzene ovládajú technológie, zapríčiňujú, že sa dokážu naučiť naozaj veľa praktickou činnosťou a zároveň získať teoretické poznatky. Jasné, že sa nenaučia toľko o histórii médií, ale všetko sa dá podať spôsobom, ktorý bude ladený prakticky, a tak to bude aj pre deti atraktívnejšie. Zabijú sa tak dve muchy jednou ranou. Keď deti samy niečo vytvoria, vedia si uvedomiť aj vplyv médií a to, ako veľmi môžu ovplyvniť názor druhého.
Dôležitú rolu určite hrá aj výchova zo strany rodičov. Jedno sa môže dieťa učiť v škole a k inému ho môžu viesť rodičia. Myslíte si, že je to dôležitá časť?
Myslím si, že je to najdôležitejšia časť. Kým sa dieťa dostane do kolektívu a začne chodiť do materskej či základnej školy, najprv sa učí doma od rodičov, starých rodičov či súrodencov. Základom je, mať pozitívny príklad doma. Keď ho dieťa nevidí alebo nemá stanovené hranice, ako a kedy sa používajú médiá, tak si môže myslieť, že môže všetko.
V takom prípade môže v televízii sledovať programy či hrať digitálne hry, ktoré nie sú vhodné pre jeho vekovú kategóriu. Deti sú múdre a schopné pochopiť to, čo im rodič vysvetlí. Je to kombinácia s klasickou výchovou − nielen zakazovať a prikazovať, ale aj komunikovať a vysvetľovať, a to starším deťom.
Keď dieťa s takýmto základom príde do školy, kde sa bude učiť viac, tak mu to do seba zapadne a je väčšia šanca, že sa vyhne negatívnym vplyvom či nástrahám a bude vedieť vhodne reagovať.
Od akého veku by podľa vášho názoru malo mať dieťa prístup k sociálnym sieťam a pohybu na internete?
To je veľmi ťažké určiť. Mám ročného syna a neviem si predstaviť, že mu to raz dovolím (smiech). Je to veľmi individuálne. Sociálne siete sú svojim spôsobom obmedzené, no je jednoduché ich oklamať, keďže je veľmi ľahké zakliknúť, že áno, mám 18 rokov. S tým sa nedá nič robiť.
Treba rozlišovať, o akú sociálnu sieť ide a s akým obsahom sa tam môže dieťa stretnúť. Pokiaľ je rodič mediálne gramotný, tak vie nastaviť rôzne obmedzenia, zámky a sledovanie toho, čo dieťa na internete robí, či to, koľko času tam strávi a aké stránky sa mu môžu zobraziť. Vieme nad tým mať dohľad, je však dôležité, aby to rodič ovládal, aby ho dieťa neprevýšilo a nerobilo veci, ktoré ho môžu ohroziť sú pre ňho nevhodné. Vždy je dôležitá vzájomná komunikácia.
Mgr. Monika Prostináková Hossová, PhD.
je tajomníčkou katedry mediálnej výchovy, kde pôsobí aj ako odborná asistentka. Na FMK vyštudovala bakalárske, magisterské aj doktorandské štúdium, a na fakulte pôsobí od roku 2009. Venuje sa najmä mediálnej výchove a mediálnej gramotnosti. Spolupracuje aj so Štátnym pedagogickým ústavom v rámci zvyšovania mediálnych kompetencií učiteľov.
