K športu mal veľmi blízko už od detstva a vždy sa mu chcel venovať. Profesionálnym športovcom sa stať nemohol, a tak je z neho stal mediálny manažér vo futbalovom klube MŠK Žilina. V rozhovore s MARTINOM KOLLÁROM sa dozviete nielen o jeho zaujímavej práci, ktorá je zároveň aj jeho koníčkom a športovej kariére ale zaspomíname si aj na štúdium na FMK.
Martin Kollár je rodákom z Martina. Študoval na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. Titul z masmediálnej komunikácie získal v roku 2015 a po pár týždňoch nastúpil do MŠK Žilina, kde pracuje doteraz. Okrem toho si vyskúšal prácu športového redaktora pre webový portál Šport7 a taktiež pôsobil ako športový editor v tlačovej agentúre SITA. Vo voľnom čase sa rád venuje športu – predovšetkým hokejbalu, v ktorom získal aj dva tituly majstra sveta z rokov 2015 a 2017.
Ako sa človek dostane k práci mediálneho manažéra v jednom z najlepších futbalových klubov na Slovensku?
Keď som bol štvrták, tak na FMK prišla teraz už pani doktorka Škvareninová. Mal som to šťastie, že ma aj učila. Práve vtedy MŠK Žilina hľadala interného redaktora. V Žiline trénoval Adrián Guľa a chcel niekoho, kto by zabezpečoval mediálne veci zvnútra klubu. Samozrejme nielen on, ale aj celé vedenie MŠK. Tréner Guľa sa poznal s Dr. Škvareninovou, keďže ona mala na starosti mediálne tréningy trénerov študujúcich PRO-licencie na Slovenskom futbalovom zväze. Už v tom čase, keď som bol vo štvrtom ročníku ma Dr. Škvareninová oslovila, či by som o niečo také mal záujem. Vtedy som ale nechcel seknúť so školou, a tak ponuka ľahla popolom a už sme to ďalej neriešili. Potom prišiel piaty ročník a tesne pred štátnicami sa ma zase spýtala, či by som o pozíciu nemal záujem, keďže stále v priebehu roka nikoho adekvátneho nenašli. Tak som sa prišiel ukázať na jeden zápas, napísal som článok, zápasový report a vyzeralo, že sme si s vedením aj trénerom sadli. Pár týždňov po štátniciach som sa naplno zamestnal, najskôr ako web editor a postupne v priebehu piatich rokov som prešiel až na mediálneho manažéra.
Dôležité sú výsledky a keď tie nie sú dobré, tak sa môžeme aj neviem ako snažiť ale odozva fanúšikov dobrá nebude.
Takže ste sa k tomu dostali v podstate cez kontakty z vysokej školy. Na školu teda spomínate v dobrom?
Určite áno. Ja stále hovorím, že vysoká škola nie je o samotnom titule, ale o rozhľade, nových informáciách od odborníkov a kontaktoch. Lebo tam naozaj spoznáte ľudí z celého Slovenska. A ako som už spomínal, pre mňa bol kľúčový človek doktorka Škvareninová, ktorá ma aj školila pri diplomovej práci. Vďaka tomu vedela, že sa v športe pohybujem, športujem a šport mi bol blízky. Preto ma odporučila aj trénerovi Guľovi.
Čo bolo vaším cieľom pri nástupe na FMK? Mali ste nejakú vysnívanú prácu?
Hlavne ma bavilo komunikovať a písať. Už som sa teda pohrával s touto myšlienkou, lebo vtedy vznikal Šport7 (pozn. red. športový portál na webe), ktorý zakladal jeden môj kamarát z Martina. Tam to bolo fajn, lebo som sa mohol „vypísať”, aj keď samotné články nemali veľkú čítanosť. Vždy som sa chcel živiť športom ale keďže hokejbal, ktorý som hrával, nedokáže na Slovensku človeka uživiť, hľadal som iné cesty. Bol som komunikatívny, nemal som problém ísť po hokejbalovom zápase rozprávať na kameru, zatiaľ čo ostatní sa hanbili. Vysoká škola ma v tom vlastne len utvrdila. A keď prišla možnosť ísť pracovať do klubu s takou reputáciou, zázemím a filozofiou, tak ma to veľmi potešilo.
Späť k vašej práci. Čo všetko obsahuje práca mediálneho manažéra v profesionálnom športovom klube?
Je toho naozaj dosť a je to pestré. V prvom rade manažovanie celého webu mskzilina.sk, tvorba bulletinov pred domácimi zápasmi (teraz v elektronickej podobe) a obsahu na sociálne siete, ktoré teraz idú výrazne do popredia. Ďalej sú to rôzne akcie ako Deň otvorených dverí s MŠK, Mikuláš s MŠK alebo exhibičný zápas k 110. výročiu založenia klubu, ktorý bol pre mňa akousi druhou maturitou, keďže bolo veľmi náročné dať dokopy všetkých známych žilinských bývalých futbalistov. Na zápasoch mám na starosti novinárov, chod Press centra, po zápase mix zónu. Rovnako keď chce nejaké médium rozhovor s futbalistom či trénerom, zavolá najprv mne a dohodneme sa čo ďalej. Takisto pripravujem za klub aj vyjadrenia k aktuálnym témam, tlačové správy, pričom samozrejme komunikujem s vedením klubu. Čo sa týka médií, všetko ide cezo mňa. Musím povedať, že ani jeden deň som nemal v práci rovnaký, stereotypný. Aj preto ma práca v žilinskom futbale veľmi baví. Napĺňa ma to.
Vo futbalovom svete sa sektoru médií, marketingu a reklame venujú celé oddelenia a je to neoddeliteľnou súčasťou každého dobrého klubu. Sme už aj my na Slovensku na takejto úrovni?
Ide to do popredia a ľudia chcú vedieť stále viac a viac, zároveň sa snažíme cez médiá pritiahnuť potencionálnych sponzorov. Samozrejme, že dôležité sú výsledky a keď tie nie sú dobré, tak sa môžeme aj neviem ako snažiť ale odozva verejnosti a fanúšikov dobrá nebude. Ale, keď sa darí, tak ľudí to zaujíma viac. Úroveň svetových klubov a tých slovenských sa dá porovnávať iba ťažko. Máme však vzory a tisíce príkladov od tých najväčších klubov, ako to robia oni. To je úplne iný level. Stačí len príklad zo susedného Česka, kde túto prácu nerobia dvaja ľudia ako u nás ale sú tam celé tímy, aj desaťčlenné oddelenia.
Kde vidíte priestor na zlepšenie?
Vždy sa dá zlepšovať. Určite by bol v našom tíme priestor pre viacerých ľudí, možno aj študentov. Zlepšiť sa to dá najmä v mládeži, lebo Akadémia MŠK Žilina je výnimočná a výsledkami jedna z najlepších na Slovensku.
Aké sú reakcie fanúšikov na rôzne mediálne aktivity klubu?
Treba si uvedomiť, že ako sa vychovávajú hráči, tak bolo a stále je potrebné vychovávať aj fanúšika. Je to veľmi dôležité. Aj preto máme v regulárnej sezóne otvorený rodinný sektor, obľúbený Fanshop MŠK, fanzónu pred zápasom alebo pre najmenších organizujeme spomínaného Mikuláša. Fanúšika musíme zasiahnuť už v detstve, aby mal v hlave spojené, že je víkend a vtedy sa ide na futbal. Teraz sú super „stories” na sociálnych sieťach. Ľudia vďaka nim vidia futbalistov aj trochu inak, napríklad pri záberoch zo šatne. Pre fanúšikov tam robíme rôzne hlasovania, ankety či kvízy. Takže celkovo sú reakcie dobré, vzťah fanúšika s hráčmi sa prehlbuje a sú si tak „bližší”. Často sa fanúšikovia vyjadrujú aj v diskusiách na našej stránke, odkiaľ potom berieme rôzne podnety na rozhovory.
Dôležitou súčasťou propagácie klubu či hráčov je aj ich vystupovanie. Majú hráči mediálny tréning?
To sú skôr také jednorazové veci. Dvakrát sme mali prednášku alebo besedu na túto tému, aj keď to bolo ešte pri hráčoch, ktorí už z klubu odišli. Teraz mladší hráči nemali mediálny tréning ale riešime to skôr na takej individuálnej báze. Keď vidím, že v niečom potrebujú zabrať, dať si na niečo pozor, tak im to v dobrom poviem a poradím im čo by bolo lepšie. Ale mediálny tréning je pre športovcov určite užitočný, lebo je veľa príkladov, keď športovci niečo napísali v emóciách na sociálne siete, a potom sa to s nimi zbytočne ťahalo. V dnešnej dobe je ťažké hráčov odstrihnúť od sociálnych médií a skôr sa ich snažíme využiť na pozitívnu seba prezentáciu alebo aj propagáciu klubu.
Je na Slovensku záujem o šport z pohľadu divákov, médií a reklamného priestoru?
Raz je záujem väčší, inokedy menší. Záujem ako taký ale bude vždy. Vo futbale to vždy súvisí aj s reprezentáciou. Teraz, keď postúpila „repre” na Euro (pozn. red. Majstrovstvá Európy vo futbale) verím, že príde opäť futbalový boom. Ono sa to tak strieda, raz hokej ťahá pílku, raz futbal.
Viem, že sa vo voľnom čase venujete hokejbalu. Tam to bude asi po mediálnej stránke horšie, že?
Venoval, už je to minulý čas (smiech). Ale samozrejme, čo sa týka popularity hokeju a futbalu sa na Slovensku nikdy nič úplne nevyrovná. To sú športy s tradíciou, majú mediálne zázemie, venujú sa im v správach a či chceme alebo nie športy ako basketbal, hádzaná alebo volejbal sa nikdy nedostanú na takú mediálnu úroveň. Preto aj sponzori do toho dávajú oveľa menšie sumy.
V detstve mi doktorka povedala, že kvôli zdravotným problémom nebudem nikdy výraznejšie športovať.
Hokejbal ste brali ako vaše hobby. Ako sa amatérsky športovec zo slovenskej extraligy stane dvojnásobným majstrom sveta?
My sme v podstate na majstrovstvách boli všetci z extraligy a takmer všetci sme boli amatérski športovci, ktorí popri tom majú aj svoje zamestnania. Mali sme tam možno dvoch až troch hokejistov, ktorí boli vyslovene profesionáli. Na majstrovstvá sme si tak všetci museli zobrať týždeň dovolenky. Ale bolo to naozaj super. V roku 2015 sme boli v Zugu vo Švajčiarsku a v roku 2017 v Pardubiciach. Ja mám k tomuto športu blízko už od detstva. V Martine, odkiaľ pochádzam, bol hokejbal vždy populárny. Postupne som sa dostal až k mužom a hral som najvyššiu slovenskú extraligu. Makal som na sebe, napredoval až tak, že som dostal pozvánku na Majstrovstvá sveta. Bola to všetko drina, žiadny veľký talent. A to mi v detstve doktorka povedala, že nikdy nebudem výraznejšie športovať kvôli zdravotným problémom s astmou. Ale nakoniec som sa vzoprel osudu (smiech) a stal som sa majstrom sveta.
Posledných Majstrovstiev sveta v roku 2019, ktoré boli na Slovensku ste sa už nezúčastnili. Aký bol dôvod?
Po roku 2017 a zlatom hetriku na majstrovstvách skončili aj tréneri, tiež Martinčania, ktorí ma poznali od malého chalana. Vedeli teda čo odo mňa môžu očakávať. Viacero hráčov v tom roku tiež skončilo. Nastúpili noví tréneri aj s nebohým Dušanom Dankom. S ním som bol v Zugu ešte spoluhráč, takže sme mali dobrý vzťah. V príprave pred MS v roku 2019 mi zavolali či idem, či si trúfam, že majú malo centrov (pozn. red. stredný útočník), či by som mal záujem. Ale mne to bolo vtedy blbé, lebo som už nehrával ligu. Ostatní hráči sa snažia, makajú v lige, trénujú a mňa by zobrali iba na základe účasti z predošlých majstrovstiev. Navyše bez tréningov by to šlo iba veľmi ťažko a tie som kvôli pracovnej vyťaženosti nestíhal.
Čím to je podľa vás, že Slovensko patrí v tomto športe medzi svetové veľmoci?
Ťažko povedať. Teraz si možno niekto povie, že štyrikrát po sebe vyhrať to už musíme byť naozaj najlepší, ale tam rozhodovali niekedy úplné detaily. Bolo to veľakrát aj o šťastí. Na prvých majstrovstvách, kde som bol, sme nevyhrali prvé tri zápasy. Ledva sme postúpili do štvrťfinále, dostali sme hneď Kanadu a s ňou sme vyhrali až po predĺžení. Takže by som určite nepovedal, že sme najlepší. Napríklad v Česku, kde sú po mediálnej stránke ďaleko pred nami, stavajú nové ihriská a majú zázemie, by s tým určite nesúhlasili. Ja stále hovorím, že je to malý zázrak, keď ich stále dokážeme nejako poraziť a konkurovať im. Tu je hokejbal viac pozadu a vyzerá, že sa pohne iba veľmi pomaly, lebo tie financie jednoducho nie sú. Ale zišli sme sa asi dobrá generácia, dobrá partia a s tým prišli asi aj spomínané úspechy.
Je momentálna situácia v súvislosti s pandémiou koronavírusu veľkou hrozbou pre šport celkovo? Ako to ovplyvnilo z vášho pohľadu napríklad futbal a hokejbal?
Čo sa týka futbalovej Žiliny, bolo to už veľakrát prepierané aj v médiách, k tomu sa nemusím vracať. Bola to ťažká situácia, ale rozhodnutie padlo a určite to má zmysel z dlhodobého hľadiska a z pohľadu udržateľnosti klubu. Teraz môžu opäť vystreliť mladí hráči, čo sa už postupne deje. Na Slovensku je šport o pár ľuďoch, ktorí mu obetujú čas a najmä svoje financie, aby vôbec prežil. My tu našťastie takého majiteľa máme, ktorému na ňom záleží, miluje futbal a stará sa oň. Vidíme to aj na žilinskom hokejovom klube, ktorý sa dlho trápil, prišiel však nový majiteľ a zrazu sa im aj darí. Vždy je to len o ochote ľudí, ktorí na to majú financie a dlhodobý plán.
Koľko členov tvorí v Žiline mediálny alebo marketingový tím. Je súčasťou možno aj niekto iný z FMK?
U nás v klube máme na starosti tieto veci dvaja. Ja ako mediálny manažér, plus ešte marketingový manažér Juraj Vitko. Dopĺňame sa a spolupracujeme. Treba ale určite spomenúť Michala Petra, aktuálneho piataka FMK, ktorý bol u nás zamestnaný a získal prax do budúcna. Momentálne tu už ale nepracuje ale naozaj nám veľmi pomáhal. Či už s článkami, s bulletinmi alebo s merchom.
Čo by ste odkázali študentom FMK, ktorí by chceli možno robiť niečo podobné ako vy?
Nech sa neboja predať sa, nech veľa píšu. Teraz je množstvo internetových redakcií, športových portálov. Ja som tiež začínal písaním pre pár ľudí o hokejbale. Na fakulte je veľa šikovných pedagógov z praxe, ktorí poznajú ľudí v médiách a majú známosti. A keď pedagóg vidí, že sa snažíte, baví vás to a chceli by ste v tom v budúcnosti robiť, tak určite vám pomôže a posunie vašu šikovnosť ďalej.
