Oproti bytu, ktorý pozostáva zo spletitého labyrintu bývalých kancelárskych priestorov a býva v ňom šesť študentov, je pokrová herňa. Keď si počas noci idem nabrať pohár vody, počujem cez papierové steny energické štrnganie žetónov a cingot mincí. Podľa maklérky ide o veľmi slušnú herňu, no ja som počul, že každý hráč už aspoň raz sedel. Takí kamoši z “lapáku”. Toto však ani zďaleka nie je najhorší podnájom, v ktorom som kedy býval.
Kocka je už môj štvrtý byt za posledné štyri roky. Zmena je život a stálosť nepatrí k výsadám mojej generácie. Prvý rok štúdia som strávil na Sladovníckej ulici neďaleko futbalového štadiónu. Je to na okraji mesta neďaleko výpadovky, kde už len pracovníčky verejných služieb dávajú dobrú noc. Prvému bytu sme dali veľmi výstižný názov: bunker. Nachádzal sa totiž pod zemou a to nemyslím len obrazne. Veľká administratívna budova mala vo svojej pivnici priestory, ktoré prenajímali študentom. Tri veľké miestnosti tvoriace kruh slúžili ako úložný priestor pre mraziace boxy. Niekto si zrejme povedal, že keď tam môže byť mrazené mäso, môžu tam bývať aj študenti.
Miestnosť, v ktorej sme spali, mala dve okná. Ako som však už spomenul, išlo o pivnicu. Okná boli preto umiestnené pod zemou a od chodníka ich delila kovová mriežka, cez ktorú neprechádzali lúče slnka, iba ohorky z cigariet okoloidúcich. Obývačka bola bez okien a ak ste zavreli dvere k nocľahárni, čas sa stal relatívnym pojmom. Z miestnosti sa totiž stala väzenská samotka. Ale aj napriek všetkým nedostatkom bol “bunker” ideálny prvý byt pre skupinku nevybúrených chlapcov, ktorí si namiesto učenia plnými dúškami vychutnávali študentský život.
Po tejto skúsenosti sme sa rozhodli, že si na nasledujúci rok nájdeme nové ubytovanie. Voľba padla na prerobené nebytové priestory na Pekárskej ulici, vďaka čomu sme sa dostali do centra mesta. Opäť išlo o rozľahlé miestnosti s nemocničnou kachličkovou podlahou. A ako som sa neskôr dozvedel, skutočne na danom mieste kedysi fungovala ambulancia. Moja posteľ sa tak nachádzala doslova v čakárni. Miesto pacientov však vedľa mňa ležal len spolubývajúci… Ten sa v noci menil na drevorubača a chrápal, akoby pílil tisícročné sekvoje. Asi najbizarnejšie, čo sa mi na tomto mieste prihodilo, bola krádež stolíka počas menšej oslavy, ktorú zakončovala až miestna polícia. Z rušenia nočného pokoja sme sa dostali ku krádeži a spolubývajúcemu policajti ešte aj pekne zagratulovali k meninám.
Tak ako zo Sladovníckej sme sa po roku pobrali aj z Pekárskej a na mieste nášho bývalého bytu je momentálne materská škôlka.
Ďalšie ubytovanie sme začali hľadať v hodine dvanástej, tesne pred začiatkom semestra. Prešli sme zhruba desať realitných kancelárií, no vo väčšine nás vysmiali. Všetky nehnuteľnosti už boli rozchytané. Skoro to vyzeralo, že naše kroky budú viesť na robotnícku ubytovňu alebo do rozloženého stanu v Bernolákovom sade. V posledný možný termín sa však z jednej agentúry predsa len ozvali. Uvoľnil sa byt po erazmákoch, ktorý sme bez váhania zobrali.
Dvojposchodový podkrovný byt v centre na Štefánikovej ulici nám všetci závideli. Pre väčšinu hostí bola naša kúpeľňa väčšia ako ich internátne izby, a pritom sme mali ešte ďalšiu na poschodí. Bol to skvelý byt a chalani v ňom bývajú doteraz. Ako som však spomenul na začiatku, stálosť nepatrí k mojim prioritám a ubytovanie plánujem zmeniť aj na budúci rok. Život je príliš krátky na to, aby sme ostávali v zabehnutom stereotype a ukrátili sa o arytmické štrnganie žetónov pri večernom drhnutí zubov.
Autor: Michal Haviar
Foto: autor
