V marci tohto roka som si na webovej stránke .týždňa všimol pozvánku na mediálny kurz. „Poď s nami tvoriť kvalitné novinárske podhubie,“ bolo napísané v newslettri. Spočiatku ma mierne prekvapila vysoká suma – za tri mesiace takmer tri stovky eur, ale rozhodol som sa, že to vyskúšam. Už po druhej prednáške som na drahú vstupenku do menzy slovenskej žurnalistiky úplne zabudol. Nebudem vás zbytočne týrať kompletným obsahom prednášok, a preto je reportáž výberom toho, čo som považoval za najprínosnejšie. Stretávali sme sa v priestoroch Akadémie médií, hneď nad kaviarňou Pulitzer – aké príznačné. Mená lektorov som poznal len ako podpisy pod článkami v .týždni a nevedel som, čo mám očakávať. Stretli sme sa celkom dvanásťkrát. Po každej prednáške sme mali osobnú konzultáciu tvorivých úloh. Milo prekvapený som bol hneď po prvom stretnutí, čo vo mne zároveň vyvolalo aj otázku: „Prečo sa takto nemôže vyučovať aj na normálnej škole a načo na tu svoju vôbec chodím?”
Ani študovaní novinári, ani študovaní učitelia
„Písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Tak znel názov prvej prednášky. V skutočnosti to bol citát, pod ktorý sa podpísali minimálne desiati autori. Na prvom stretnutí nás privítal Juro Kušnierik. Mnohí ho poznajú z Rádia_FM, kde pripravuje svoj program. Okrem toho má však na starosti aj rubriku Kultúra v časopise .týždeň. Juro pôsobil veľmi príjemne a napriek tomu, že spravil svoju prvú powerpointovú prezentáciu v živote, zobral rolu „učiteľa“ s výzvou. Bol to presne ten typ človeka, od ktorého by ste chceli, aby vašim deťom čítal knižky pred spaním. A nemal od toho ďaleko. Predtým, ako sa stal novinárom, bol kníhkupcom. Jeho skutočnou vášňou je však hudba, najlepšie tá islandská. Človek by prirodzene očakával, že učiteľ pustí prezentáciu a odrážku za odrážkou sa pomaly prehryzieme tým, ako sa taká kniha alebo hudba recenzuje. Omyl číslo jeden. Juro začal svoju prednášku púšťaním hudby. Chcel od nás, aby sme si zavreli oči a pozorne počúvali, pretože po vypočutí sme sa mali pokúsiť túto ukážku jednou vetou opísať. Aby sme to nemali ľahké, schválne neuviedol mená interpretov a skladieb. „Hračka, keď nerozumieš hudbe, vždy je tu text, ktorý obsahuje slová, a to už nejako zvládneš,“povedal som si. Omyl číslo dva. Pesničky boli výlučne inštrumentálne, v niektorých sa objavil neveľmi nápomocný nezrozumiteľný vokál. V tomto momente som sa celým svojím ja stotožnil s názvom prednášky.
„Asi najväčšia inšpirácia je rozprávať sa s človekom, ktorý svojej práci obetoval vlastný život.“
Aj keď som sa cítil ako dieťa po tme, stratený a v strachu, napokon som niečo napísal. Je úplne jedno, že som si mužský hlas pomýlil so ženským a z troch žánrov som trafil jeden. Dôležité bolo, že ma Juro donútil zamyslieť sa nad svojimi myšlienkami, pocitmi a naviedol ma na správny smer ako reflektovať umelecký zážitok. Nie je lepšia forma učenia ako skúšanie. A nemyslím to na konci semestra. Takto sa začala Jurova prednáška, v ktorej sa podelil o svoje skúsenosti, poznatky, ale aj trápne momenty z rozhovorov, ktoré sa stávajú aj ostrieľaným novinárom. Všetci by totižto chceli robiť rozhovor so svetoznámou speváčkou, ale ako dlho by ste to vydržali pri odpovediach ako „yes“, „sure“, alebo veľavravné „of course I do“?
„Dôležité bolo, že ma Juro donútil zamyslieť sa nad svojimi myšlienkami, pocitmi a naviedol ma na správny smer ako reflektovať umelecký zážitok.“
Druhá prednáška sa rovnako ako ta prvá, niesla v príjemnom duchu a viedla ju Elena Akácsová. Ani ona neštudovala novinárčinu, jej odborom bola ekonomická štatistika a dvere k písaniu jej otvoril internet. Staršie ročníky si ju môžu pamätať z legendárneho inZinu, ktorý sa neskôr premenoval na T-Station. Elena pôsobila veľmi akčne a na jej prednášku som sa tešil aj preto, že jej názov znel „Life style pre inteligentného čitateľa“ a ja jej Lifestyle rubriku čítavam pravidelne, z čoho mi logicky vychádza len jedna vec. Ale poďme k veci. Elena začala svoju prednášku zaujímavým brainstormingom. Jeden po druhom sme mali hovoriť slová, ktoré v sebe obsahovali písmenko X. To je podľa nej pre písané slovo rovnako zaujímavé, ako je pre ľudí zaujímavý sex. Určite už článku venujete všetku svoju pozornosť, a preto viac vysvetľovať nemusím. A čo je to vlastne ten lifestyle? Všetko, čo sa lifestylovo napíše. Písať sa dá o všetkom, dôležité je nájsť vhodnú formu. Preto je Elena pedantná štylistka a o troch bodkách v texte by vedela napísať knihu plnú nenávisti. Novinár musí veľa čítať a veľa písať, obklopovať sa zaujímavými ľuďmi, písať si autorský denník, kde môže zachytávať naše postrehy a názory. Všímať si veci, ktoré sa nám páčia a ktoré sa nám naopak nepáčia. Elena bola veľmi ochotná, so všetkým sa chcela podeliť, ako napokon každý jeden lektor z tohto kurzu.
Riziko povolania a zákutia investigatívy
Andrej Bán začal svoju prednášku netradične. Hneď ako vošiel do miestnosti, obrátil obraz, ktorý visel na stene. Na tomto obraze bol srbský bača vo svojom tradičnom odeve. Nemal som čas zamýšľať sa, keďže sa ma hneď spýtal, prečo som sa na kurz prihlásil a čo chcem v živote robiť. Otázky na telo, bez pretvárky a priamo. Takto by sa dala v skratke charakterizovať Andrejova prednáška. Andrej fotografuje a píše reportáže prevažne z krízových oblastí vo svete, ale aj z domova. Okrem toho založil organizáciu Človek v ohrození. Sám o sebe povedal, že najradšej je na ceste. Keď začal rozprávať, k otočenému obrazu som už nepotreboval vysvetlenie. Dlhé roky totiž strávil v Kosove. Bol svedkom smrti, zažil divokú prestrelku a o svojich životných strastiach bol ochotný s nami otvorene hovoriť. Asi najväčšia inšpirácia je rozprávať sa s človekom, ktorý svojej práci obetoval vlastný život. Človeka to zároveň konfrontuje so skutočnosťou a prinúti ho zamyslieť sa, či je to naozaj to, čo chce robiť. Písať reportáže z miest, ktoré práve zasiahla živelná katastrofa, alebo fotiť človeka, ktorého otec sa práve zabil na nevybuchnutej míne, to nie je denník Indiana Jonesa. Andrej pôsobil veľmi pokorne a niet sa čomu čudovať. Svoju prednášku musel bohužiaľ ukončiť predčasne, keďže sa práve chystal do rómskej osady na východe Slovenska. Napriek tomu, že hneď na to odchádzal na Krym, naše práce s nami ešte odkonzultoval cez internet. Tomu hovorím prístup. Netradične začala aj prednáška investigatívneho novinára Mareka Vagoviča. Vedel som, čo je pracovnou náplňou takéhoto novinára, ale prečo nám pustil klip Kontrafaktu, tomu som naozaj nerozumel. Klip som videl už mnohokrát, ale nikdy som si nevšimol, že autá v klipe patria Piťovcom. Toto mi celkom otvorilo oči a lepšie sa hádam už ani nedalo ukázať, že vŕtať sa dá naozaj vo všetkom, aj keď je vonku teplo a uhorky sú hlavným artiklom. Marek nám povedal, ako robí rozhovory s utajenými zdrojmi, ako sa chráni proti odpočúvaniu a naučil nás vyhľadávať v obchodnom registri, ktorý je bohatým zdrojom k odhaľovaniu klientelizmu a rodinkárstva.
Absolvoval som a stálo to za to
Zažiť podobnú skúsenosť odporúčam každému, koho baví písanie a zaujíma sa o svoje okolie. Nemusí to byť novinárčina. Medzi novinárskou špičkou a v priateľskej atmosfére sa určite niečo nalepí na každého. Či už sú to zákutia investigatívy s Vagovičom alebo svojský štýl Eleny Akácsovej, každý jeden lektor je ochotný poskytnúť kompletné know-how svojej práce a byť veľkou inšpiráciou. Určite sa nenechajte zmýliť slovom škola. V triede som bol skoro najmladší a bol som milo prekvapený, že ľudia, ktorí sa kurzu zúčastnili, mali s novinárčinou skúsenosti, niektorí dokonca viedli vlastné periodiká. Konfrontácia s inými skúsenosťami viedla k dlhej diskusii v príjemnom prostredí. A práve to je veľmi dobrý spôsob na získanie dôležitých kontaktov. Okrem toho získate aj dočasný novinársky preukaz, s ktorým môžete pomachrovať, no hlavne zavítať na akcie, kam by ste sa ako obyčajný smrteľník nedostali. Tí šikovnejší majú šancu publikovať svoje články priamo v .týždni alebo na jeho webe, a to už je celkom pekná položka v portfóliu. Automaticky sa ponúka porovnanie so školou, ktorú denne navštevujem a musím konštatovať, že sa to porovnať nedá. Je to skvelý schodík medzi školou a praxou, od ktorého sa ľahšie vykračuje do reálneho pracovného života.
INFOBLOK
13 stretnutí, 7 lektorov, ∞ skúseností
.týždeň po úspešnom prvom ročníku svojej mediálnej školy s novinárskymi kurzami pokračuje ďalej. Za takmer 350 eur ponúka diskusie, prednášky a hlavne rozvíjanie praktických skúsenosti záujemcov pod dohľadom profesionálnych žurnalistov. Na prihlásenie láka šéfredaktor Štefan Hríb aj dočasným novinárskym preukazom, možnosťou publikovať v .týždni či získaním kontaktov v mediálnej brandži. Na aktuálny kurz sa už prihlásiť nedá, budúci rok sa však chystá otvorenie novej “školy”.
Autor: Timotej Michalko
