Šéfredaktorka The Slovak Spectator Terenzani: Myslím, že štúdium žurnalistiky má význam

The Slovak Spectator vznikol vďaka štyrom mladým Američanom pred dvadsiatimi rokmi. Stal sa z neho nezávislý zdroj informácií o Slovensku v anglickom jazyku. Od roku 2015 je na jeho čele MICHAELA TERENZANI.

Ako ste sa dostali na post šéfredaktorky jediného anglicky vychádzajúceho periodika na Slovensku?

Asi prácou. Spectator sú noviny, ktoré si vždy veľmi zakladali a aj si stále zakladajú na tom, že si vychovávajú svojich ľudí. Dávajú šancu mladým. A so mnou to bolo podobné, do novín som sa dostala ako študentka.

V tom čase ste študovali na FMK alebo ste už boli v zahraničí?

Bola som na škole, vtedy som sa akurát vrátila z Erasmu v Dánsku. Medzičasom sa mi podarilo získať túto prácu a bola som veľmi rada, že píšem po anglicky. Viacmenej to, že som teraz šéfredaktorkou, bolo výsledkom mnohých zhôd okolností a súviselo to so zmenami v Petit Presse a v denníku SME, keď moja dlhoročná šéfka odišla na pozíciu šéfredaktorky SME-čka. Oslovili ma, či by som túto prácu vzala a musím sa priznať, že som veľmi váhala. Doma som mala zbalenú tašku do pôrodnice a bola som pripravená dať si pauzu aspoň na štyri mesiace a nerobiť vôbec nič. Takže sa mi rozhodovalo veľmi ťažko. Dieťa sa malo narodiť v januári a v decembri hovoria, že: „Robili sme výberové kolá na šéfredaktora, nikoho sme však nenašli a strašne by sme chceli niekoho zvnútra, mohla by si to byť ty, ale ani ťa o to nežiadame, lebo vidíme, ako vyzeráš.“ A nakoniec to vypálilo tak, že som to vzala. Neviem, či by som si to celé zopakovala v takom istom nastavení. Asi nie. Ale ten job je skvelý.

Spomínali ste situáciu, keď Beáta Balogová musela odísť do SME po odchode Kostolanského a spol. Zaregistrovali ste vo vašom periodiku nejaké zmeny s príchodom Penty?

My v Specatore vôbec. Dodnes sa nič nezmenilo, jediná zmena vo fungovaní je akurát tá, že som šéfredaktorka a predtým som nebola. U nás to bolo od začiatku úplne iné, pretože TSS patrí Petit Pressu len čiastočne. Naše vydavateľstvo sa volá The Rock a jeho časť stále vlastnia dvaja z pôvodných štyroch majiteľov. Predpokladám, že pán Haščák ani nevie, kto som a čo píšem, takže to nejako neriešime. Sme jediný relevantný zdroj o Slovensku v angličtine, ktorý pracuje s informáciami tradičným žurnalistickým spôsobom (máme zdroje, overujeme informácie, atď). Vieme, že sme hlavným zdrojom informácií pre diplomatov, ktorí robia na Slovensku, pre ambasády, pre kohokoľvek z medzinárodných organizácií.

Sme jediný relevantný zdroj o Slovensku v angličtine, ktorý pracuje s informáciami tradičným žurnalistickým spôsobom.

V minulosti ste Spectator distribuovali aj na univerzity, ale už to tak nerobíte. Prečo?

Súviselo to s projektom, ktorý bol financovaný sponzorom a je to už dlhá doba, odkedy sa tento projekt skončil. Dialo sa to v čase, keď sme robili Spectator University, mala som to na starosti, ešte keď som bola v Holandsku, bola to jedna strana raz za dva týždne. Ale plánujeme tie stojany využiť znova začiatkom budúceho roka.

Spectator najskôr vychádzal v týždennej periodicite, neskôr ako dvojtýždenník. Ako ste na tom teraz?

Teraz sme mesačník, veľmi čerstvo. Vlastne úplne na začiatku TSS vychádzal ako dvojtýždenník, neskôr sa prestavil na týždennú periodicitu a dvojtýždenníkom sme sa stali, keď sa robili všetky tie zmeny v redakcii. Po Beátinom odchode sa v redakcii znižovali stavy  a prešli sme na dvojtýždennú periodicitu. Teraz vo štvrtok ideme tlačiť noviny, ktoré budú ešte len druhým mesačníkom, prvý sme vytlačili na konci septembra. Zníženie periodicity bola moja iniciatíva, som zástanca toho, že by sme sa mali sústrediť predovšetkým na online. U nás vo vydavateľstve je stále veľmi veľká dôvera v papier a ja som tiež rada, že stále vychádzame v printovej podobe, no zároveň si myslím, že malá publikácia, ako sme my, to časom nebude môcť udržať. Už teraz vidieť, že články majú väčšiu čitateľnosť online.

Keď už sme pri online, nedávno ste začali na webe robiť audiosprávy, máte nejaké ďalšie novinky?

Stále plánujeme nejaké novinky. To, či nám zamýšľané projekty vyjdú, väčšinou závisí aj od toho, ako sa nám ich podarí presadiť v Petit Presse. Audiosprávy sú momentálne novým projektom, zatiaľ to stále len skúšame. Zhodou okolností, aj denník SME začal robiť svoj audio podcast, ale tieto dve veci vznikli nezávisle od seba. U nás to súvisí so znížením periodicity. Začali sme čitateľom ponúkať týždenné prehľady, ktoré im posielame offline aj s týmito audio správami. Keď sú aktuálne, sú dostupné iba pre predplatiteľov, ostatné sú postupne v archíve. Zatiaľ to teda funguje iba ako bonus pre predplatiteľov.

Chystáte aj nejaké ďalšie veci?

Dlhodobo sa venujeme turizmu. Zistili sme, že toto je niečo, v čom sme si vybudovali know-how a kde sme celkom silní, tým myslím celé vydavateľstvo. Vydali sme niekoľko Travel Guides sprievodcov v angličtine a dokonca aj v slovenčine. A toto by sme ešte nejako chceli zúročiť aj online. Potom robíme ešte veľmi veľa vecí. Naše prežitie závisí od mnohých zdrojov, nielen od toho, že píšeme správy a predávame reklamu na webe a v tlači. Napr. každý rok z našej pôvodnej iniciatívy prichádzajú do Bratislavy a do Košíc nositelia Pulitzerovej ceny. Je to projekt denníka SME, Univerzity Komenského, Tatra banky a The Slovak Spectator.

Prednášok s novinármi sa zúčastňujem tiež a v aule Komenského je vždy plno. Najskôr nás navštívila Deborah Nelson, neskôr Martha Mendoza…Kto prišiel s nápadom amerických žurnalistov?

Beáta. Študovala na Columbia University, má tam kontakty a darí sa jej prinášať tých ľudí na Slovensko. Na to sa vždy veľmi tešíme. Už teraz plánujeme to, čo by malo byť na jar budúceho roka.

Prezradíte?

Ešte nemáme potvrdené konkrétne meno, vždy ich prichádza do úvahy viac. Deborah Nelson, ktorá tu bola minulý rok, príde znova na Slovensko aj so svojimi študentmi. Budú spolupracovať so študentami žurnalistiky Univerzity Komenského. Toto všetko sú veci, ktoré sa dotýkajú Spectatora len okrajovo a nejde o čisto naše projekty, ale v dosť veľkej miere sa na tom celá redakcia a vydavateľstvo zúčastňuje. Naozaj sa snažíme venovať študentom, ja osobne tiež.

Novinári by mali vedieť, že ich text môže niekomu zmeniť život bez toho, aby si to uvedomili.

Je ťažké nájsť Slovákov dobre píšucich po anglicky?

Áno. (smiech) Je to však niečo, čo sa dá naučiť. Nemyslím si, že je až také ťažké nájsť ľudí so schopnosťami písať v angličtine a s jazykovými zručnosťami. Je problém nájsť človeka, ktorý disponuje celou kombináciou vecí, ktoré potrebujeme.

Vás osobne písať po anglicky motivovalo štúdium v zahraničí?

Áno, určite ma to motivovalo, aj keď, nebola som úplne presvedčená, že chcem byť novinárkou. Vtedy som za sebou mala dva a pol semestra na masmediálke a nemala som pocit, že by ma to nejak inšpirovalo. Ale keď som šla do Dánska, bolo to výrazne iné. Odpovedala som na inzerát Spectatora najmä kvôli tomu, že som mala prax v písaní po anglicky, v Dánsku sme strašne veľa písali a vedela som, že to dokážem. Teraz už ani nemám nutkanie tvoriť po slovensky, angličtinu som si veľmi obľúbila.

Ako vnímate absolventov žurnalistiky? Myslíte si, že mediálna škola a schopnosti, ktorým sa v nej naučia, sú neskôr v praxi ukazovateľom väčšieho úspechu?

Som rada, že mám za sebou aj iné štúdium, keďže magisterský stupeň som dokončila v zahraničí. Zároveň si myslím, že pre novinára je potrebné mať základ zo školy a že štúdium žurnalistiky má význam. Povolanie novinára je svojím spôsobom remeslo, ktoré sa dá naučiť, ale zručnosti nie sú podstatné. V žurnalistike je podstatné to, ako človek rieši napríklad etické dilemy, a toto podľa mňa na školách chýba. Nie je to o tom, že Penta kupuje naše vydavateľstvo a čo budeme robiť, je to o tom, ako komunikujem so zdrojom, ako sa k nemu správam, ako riešim to, keď sa ma niekto snaží ovplyvniť, či som ochotná a schopná vždy pristupovať kriticky k tomu, čo mi ľudia hovoria. Novinári by mali vedieť, že ich text môže niekomu zmeniť život bez toho, aby si to uvedomili. Mala som šťastie na študentov, s ktorými som robila a tých, ktorých mám teraz v redakcii. Oni to majú charakterovo v sebe. Myslím, že novinárske školy by tomu mali venovať väčšiu pozornosť.

Myslíte, že jedným z problémov je chýbajúca prax?

Áno, mám pocit, že sa nekladie veľký dôraz na praktické vedomosti, čo súvisí najmä s tým, ako je nastavené školstvo. Napríklad v Dánsku sa to rozlišuje, sú univerzity a vysoké školy. Vysoká škola, s ktorou mala masmediálka zmluvu, sa venovala najmä praxi. Keď si porovnám niektoré z týždňov, ktoré som tam strávila, tak sa to ničím nelíši od mojej terajšej práce.

Chcem sa ešte spýtať na vnútornú organizáciu novín, máte veľa externých redaktorov?

Jednu stážistku máme z UK, inak to veľmi nejde cez univerzitu. Ľudia sa prihlásia zväčša z vlastnej iniciatívy. Máme jedného šikovného externého redaktora ešte z čias, keď robila Beáta Balogová, je teraz doktorand na ekonomickej a píše pre nás biznis články. Zvyšok tvorí pár ľudí, ktorí sú jadro redakcie. Samozrejme, veľmi veľká časť naše práce súvisí s tým, že texty, ktoré publikujeme, musia byť editované jazykovým editorom, čiže všetko, čo sa objaví na stránke alebo v novinách, musel vidieť native speaker, Angličan alebo Američan.

Odkiaľ ich beriete, využívate aj erasmákov?

Snažíme sa vyberať ľudí, ktorí majú nejaké skúsenosti s editovaním textov. TSS založili štyria americkí študenti a redakcia bola väčšinou zložená z native speakerov. Postupne sa to vyvinulo tak, že sme tam momentálne všetci Slováci, čo píšeme a cudzinci korigujú texty. Cudzinci sú väčšinou ľudia, ktorí tu žijú a majú nejaký vzťah k Spectatoru alebo žurnalistike. Robia to popri svojich zamestnaniach a s veľkým entuziazmom. V podstate celá redakcia funguje na entuziazme viac ako na iných veciach. (smiech)

Michaela Terenzani:

Do The Slovak Spectator začala prispievať v roku 2007. Ako externá redaktorka písala najprv články do ekonomickej sekcie a neskôr viedla študentskú sekciu Spectator University. Od roku 2009 je stálou redaktorkou a pokrýva politické spravodajstvo. Časť magisterského štúdia strávila na Dánskej vysokej škole žurnalistiky v Aarhuse. Magisterské štúdium absolvovala na Univerzite v Groningene a Jagelovskej univerzite v Krakove. Bakalársky diplom má z FMK. S talianskym manželom vychováva dve deti.

Autor: Romana Haluščíková

Foto: Matej Bruchala