Od apríla vysiela RTVS vašu reláciu Večera s Havranom. Ako vznikol nápad na tento program?
Televízii sme ponúkli jeden diskusný spoločenský formát už v minulosti. Napriek tomu, že sa vtedajšiemu vedeniu nápad páčil, projekt sa nepodarilo zrealizovať. Po nejakom období ma oslovilo súčasné vedenie televízie či by som pre nich nevyvinul a nepreskúšal formát diskusnej relácie.
Večera s Havranom mala byť svojím poslaním podobná Hríbovej Lampe. Tá však po nezhodách s vedením RTVS skončila. Ako sa vy pozeráte na túto kauzu?
Nerád by som hovoril o iných reláciách. Myslím, že v západoeurópskych civilizovaných krajinách je úplne normálne, ak má každá televízia niekoľko diskusných formátov, ktoré sa líšia tematicky, naturelom divákov a zodpovedajú nejakému druhu mentality danej krajiny. Je správne, ak sa v televízii čo najviac diskutuje na rôzne témy. To, čo robia iní moderátori so svojimi reláciami sa ma netýka, nie je to moja vec.
Je tento druh programu určený vyslovene pre verejnoprávne médiá? Dokázala by sa diskusná relácia “uživiť” aj na jednej z našich komerčných televízií?
Ťažko povedať. Môžeme vidieť, že verejná diskusia je dnes na ústupe. V komerčných televíziách dnes víťazí zábava, zrušilo sa aj tých pár diskusných relácií, ktoré tu kedysi boli. Netvrdím, že to boli najlepšie možné programy. Väčšina totiž fungovala s logikou, že najlepšími hosťami sú politici, pretože vedia rozprávať a majú ambície, ale v skutočnosti to tak nie je. Preto aj my v relácii ukazujeme to, že na Slovensku žije veľmi veľa zaujímavých ľudí, ktorí sú naozaj výborní v tom, čo robia.
Na základe čoho prebieha výber hostí?
V podstate máme len jediné kritérium: keď sa náš kreatívny tím zhodne na téme, hľadáme najkompetentnejších ľudí, ktorí sa vyznajú v problematike. To znamená, že ak máme možnosť výberu medzi kamarátom a kompetentným alebo niekým pekným a kompetentným, pozveme toho kompetentného.
Ako prebieha výber tém ?
Niekedy používame veľmi silné spoločenské témy, ako korupcia alebo výstavba garáží na Bratislavskom hrade. A potom sú tu témy, ktoré sa snažíme v slovenskej spoločnosti pomenovať a ukázať divákom, že o nich možno nevedia, ale sú súčasťou našich životov. Nie sú to veci, ktoré sú prezentované v bulvárnej tlači alebo komerčných televíziách. Budú nás však ovplyvňovať v najbližších desaťročiach. Som veľmi rád, ak sa nám práve tieto témy podarí dostať do povedomia spoločnosti a priniesť ich s kvalitnými hosťami.
Diskusie vediete aj pred živým publikom, mimo televízie. Je pre vás priama spätná väzba výhodou?
To záleží od formátu. Myslím, že trošku preceňujeme význam toho, čo sa nazýva “spätná väzba”. Niekedy sme verili, že internet prináša fantastickú spätnú väzbu v podobe diskusií, nakoniec sa však ukázalo, že to je skôr “spätný idiotizmus”. Samozrejme, ľudia dnes majú možnosti na reakciu. Interaktívnejšie diskusné formáty ako napríklad to, čo robíme v Modrom salóne v SND, sú zaujímavé preto, lebo sa tam riešia úplne konkrétne veci. Ide napríklad o rôzne projekty v Bratislave, plány výstavby a ľudia, ktorí prídu do hľadiska sú akoby súčasťou týchto procesov.
Koordinácia hlúposti dosiahla na Slovensku nevídaných rozmerov.
Spoločenské témy otvárate aj na svojom portáli jetotak.sk. Sledujete reakcie čitateľov na svoje články alebo je to vyslovene priestor prezentácie vlastných myšlienok?
Neverím v teórie spolupráce čitateľov s autormi. Text je pre mňa uzatvoreným útvarom a hoci si následne žije vlastným životom, nie je pre mňa prínosom sledovať, ako mi niekto anonymne nadáva. Myslím, že diskusia sa začína tam, kde text končí. Na stránke sme možnosť reakcií vypli, čo sa týka facebooku, tam sa ľudia ešte ako-tak kontrolujú.
Beriete túto stránku len ako záľubu?
Je to záľuba, ktorá nám prerastá cez hlavu. Web dosahuje v dobrých mesiacoch cez 160 tisíc unikátnych čitateľov. To je niečo, s čím sme nepočítali, keďže sa venujeme ťažkým témam pre náročnejších čitateľov, neraz od veľmi sofistikovaných autorov. Pri zakladaní sme ani len netušili, že by to niekedy mohlo mať takýto úspech.
Vyštudovali ste protestantskú teológiu, ako ste sa dostali k písaniu a novinárčine?
Písal som odmalička. Prvým šéfredaktorom som sa stal už na gymnáziu, keď som riadil študentský časopis. Bolo to úplne prirodzené a asi už vtedy som tušil, že sa nakoniec budem živiť písaním. Nepovažujem sa však za novinára, hoci som bol zamestnaný aj v novinách.
Prečo ste sa teda rozhodli pre štúdium teológie?
Je to rodinná tradícia. Akademicky sa jej venujem stále. V praktickom živote ma dnes nezaujíma, pretože považujem stav Evanjelickej cirkvi augburského vyznania na Slovensku za katastrofálny. Z intelektuálneho, kultúrneho, ale aj liturgického hľadiska.
Vráťme sa k novinárčine. Spolupracovali ste s niekoľkými novinami a časopismi na Slovensku. Čo vám v tejto oblasti najviac chýba?
Že sa novinové písanie úplne oddelilo od literárnej tvorby. Je to vec, ktorá mi formálne veľmi prekáža. Noviny sú literárnou tvorbou a tu sa na to zabudlo.
„Agentúrna práca je “pakáreň”.“
Spolupracovali ste s Associated Press aj s TASR. Aký je rozdiel medzi spoluprácou s americkou a slovenskou tlačovou agentúrou?
V oboch prípadoch ide o čisté spravodajstvo. Samozrejme, Associated Press má asi miliónkrát väčšie možnosti ako TASR a všetky ostatné agentúry, s ktorými som spolupracoval.
Prečo ste sa rozhodli odísť?
Lebo je to nezmyselná robota. Agentúrna práca je “pakáreň”.
V súčasnosti sa v médiách často vyskytuje slovné spojenie informačná (hybridná) vojna. Ako vnímate tento “mediálny boj”?
Vnímam ho veľmi intenzívne. Nepoznám všetky odborné názvy, nazval by som to však propagandistickou vojnou. Túto vojnu vedú na Slovensku konšpiračné weby. Neviem či a do akej miery ich niekto platí, no to ma ani veľmi nezaujíma. Propaganda nie je vždy iba otázka peňazí a niektorí ľudia týmto “hovadinám” aj naozaj veria. Myslím si, že koordinácia hlúposti dosiahla na Slovensku nevídaných rozmerov. Kým to boli len izolovaní blázni, tak sa z toho dala robiť sranda. Teraz už hrajú tímovo a dnes sme už v trochu inej fáze. Sú tu desiatky zdrojov informácií, ktoré sa predbiehajú v tom, kto “dá väčšiu hovadinu”. Úplne šialeným príkladom je nedávna havária lietadla v Alpách, kde sa už pár hodín po nehode začali objavovať informácie o tom, že niektolietadlo zostrelil. Tí ľudia sú podobnými vecami úplne posadnutí. Akoby sa niektoré udalosti nemohli stať bez rozhodnutia tajomných mocností. Ľudia, ktorí tieto informácie šíria by sa mali aspoň na chvíľu zamyslieť nad tým, koľko času by zaberalo, keby mal niekto riadiť svet týmto spôsobom. Predstava, že je tu nejaká neobmedzená energia, ktorá sa dá míňať iba na to, aby niekto kontroloval celý svet je úplne absurdná. Ani totalitným režimom sa nepodarilo ovládať spoločnosť aj keď predstierali, že sa im to darí. Týmto šialeným teóriám však dnes verí obrovské množstvo ľudí. Preto, lebo do veľkej miery stratili dôveru v mainstreamové médiá.
Dá sa účinne bojovať s takouto propagandou?
To je ako s hlúposťou, s ňou sa bojovať nedá. Našťastie je hlúposť smrteľná choroba, čiže treba len počkať. Dôležité je nepomáhať, neresuscitovať, tu totiž funguje evolučný mechanizmus.
Čím to je, že tieto zdroje informácií neustále naberajú na popularite?
Svet je veľmi zložitý a veľa aktérov v ňom hrá rozmanité úlohy. Je intelektuálne prijateľnejšie predstaviť si, že ho riadia dvaja-traja ľudia ako pripustiť, že všetko to, čo sa okolo nás deje je výsledkom neustálych interakcií, rôznych protichodných rozhodnutí, ľudskej vôle, ambícií, podrazov a klamstiev, ktoré na seba narážajú. Tí, čo tvrdia, že svet je taký, že v ňom ideme z bodu A do bodu B, jednoducho nezvládajú zložitosť sveta.
Nemôže byť v tomto prípade príčinou apatia voči politikom a celkovo politickému systému?
To už s tým nemá nič spoločné, lebo sa to rozšírilo všade. My v celej Európe nemáme nič rozumnejšie, a to nikoho neobhajujem, ako je tento politický systém. V skutočnosti hlúposť nemôže byť alternatívou, aj keď sú ľudia rozčarovaní a frustrovaní. Problémom je skôr lenivosť a strata základnej orientácie v súčasnom svete.
Nebojíte sa, že by informačná vojna mohla mať vážnejšie následky a ľudia, ktorí propagujú “alternatívu” by sa mohli pokúsiť napríklad o revolúciu?
Nie. Títo ľudia sú zbabelci. Nemyslím si, že by boli schopní urobiť takýto krok. Po prvé, je ich málo, internet to dosť nafukuje. Po druhé, niektorí sú naviazaní na pravicových extrémistov, neofašistov a neonacistov. Majú strach a ich jedinou skutočnou živou tradíciou je veľká porážka, ktorú utrpeli v roku 1945. Nadväzovať na niečo, čo bolo tak zásadným spôsobom v Európe zničené v ľuďoch ešte viac vyvoláva hnev, ale určite im to nedodáva odvahu. Navyše takéto hovadiny len málokedy dokážu naozaj mobilizovať ľudí. Ja ešte stále verím, že dobro mobilizuje viac ako zlo.
„Niečo sa chystá, nebude to však nič podobné ako Kandidát.“
Ste spoluatorom knižnej predlohy k filmu Kandidát, ktorý mal na Slovensku pozitívne ohlasy a veľké množstvo divákov. Ako ste v dobe jeho premietania v kinách vnímali tento obrovský úspech?
Mali sme veľkú radosť, robili sme na tom rok a pol. Kým nebol film uvedený v kinách, nevedeli sme, ako to bude na ľudí fungovať. Našťastie sme veľmi rýchlo pochopili, že Kandidát bude úspešný film, aj keď veľký úspech nás zaskočil. Po prvom víkende v kinách sme sa dozvedeli, že Kandidáta videlo 15 tisíc ľudí, čo je na Slovensko veľmi vysoké číslo.
Vedeli ste už v čase tvorby knihy, že bude predlohou pre film?
Áno, knihu sme písali popri scenári. Jeden z dôvodov, prečo sme to robili je, že v knihe si môžeme dovoliť rozvinúť viac vecí, oproti filmu môže byť veľkovýpravnejšia. Písanie knihy som však viazal na scenár, teda všetko to, čo v scenári nie je, je v knihe.
Je šanca, že sa od vás v budúcnosti dočkáme ďalšej knihy?
Niečo sa chystá, nebude to však nič podobné ako Kandidát.
Michal Havran ml. (41) – je novinár, prozaik, teológ a moderátor relácie Večera s Havranom vysielanej na RTVS. Zakladateľ a šéfredaktor portálu jetotak.sk, ktorý sa venuje spoločenským témam. Vyštudoval protestantskú teológiu v Štrasburgu. Spolu s Marošom Hečkom napísal knihu Kandidát – denníky z odpočúvania, ktorá slúžila ako predloha k úspešnému celovečernému filmu.
