Ako si sa dostal k písaniu?
Je to v prvom rade dedičstvo rodiny, ktoré som si od nej priniesol. Starý otec aj môj otec písali knihy, hoci u nich išlo o odborné publikácie. Obaja pôsobili v akademickom, intelektuálnom prostredí. Knihy sa u nás zároveň kupovali, čítali, diskutovalo sa o nich, rodičia mi z nich čítali nahlas. Pamätám si aj na to, ako sa u nás doma písalo na klasickom písacom stroji, jeho typický zvuk bol akýmsi „soundtrackom” môjho detstva. Rodičia chceli, aby som sa dal na vedeckú činnosť, radšej by ma videli ako matematika, no ja som v puberte tak trochu začal rebelovať, pretože sa mi zapáčila beletria.
Spomenieš si aj na začiatky svojej tvorby?
Písať som začal niekedy v pätnástich, v osemnástich som si povedal, že je čas vykašľať sa na zlé básničky a denníkové zápisky. Vtedy som začal s prvými krátkymi poviedkami, ktoré väčšinou spadali pod literárnu fantastiku.
Precenil som schopnosť ľudí kriticky myslieť zočivoči médiám.
Je vôbec možné živiť sa na Slovensku len písaním kníh?
Určite existuje pár spisovateľov, ktorí sa dokážu živiť len písaním, osobne by som s nimi však nemenil. Ja sám som už rok a pol zamestnaný v Goetheho inštitúte a hoci som predtým žil v slobodnom povolaní, nikdy ma neživilo len písanie. Čiastočne som sa živil honorármi z Rakúska a Nemecka, kde moje knihy vydali a volali ma na vystúpenia. Všetky ostatné aktivity, za ktoré som dostával peniaze, však zakaždým súviseli s písaním, robil som napríklad školenie pre banku, 200 ľudí som učil, ako lepšie písať pre korporáciu, ako pracovať s textami, ako ich upravovať, editovať, redigovať…
Písanie teda nie je tvojím jediným povolaním. Prezraď nám viac o aktivitách, ktoré robíš mimo toho.
V Goetheho inštitúte mám na starosti literárne programy a spravujem novú, modernú knižnicu. V nej sa konajú rôzne podujatia pre všetky vekové kategórie. Do Goetheho inštitútu tiež voláme nemeckých spisovateľov, podporujeme umelecký preklad. Navyše, vo voľnom čase prekladám prózu a divadelné hry z nemčiny do slovenčiny a raz – dvakrát do mesiaca napíšem stĺpček alebo nejaký krátky článok aj do novín.
Určite existuje pár spisovateľov, ktorí sa dokážu živiť len písaním, osobne by som s nimi však nemenil.
Na našom trhu ti vyšlo niekoľko titulov. Čo myslíš, prečo slovenské knihy nie sú v zahraničí tak úspešné? Je to tým, že naše knihy nie sú prekladané do angličtiny?
Je to jeden z problémov. Na Slovensku je dosť málo prekladateľov, tých najlepších strácame na úkor češtiny alebo poľštiny. Prekladať z týchto jazykov je pre nich lukratívnejšie. Ja som mal šťastie v tom, že mne vyšli tri knižky v nemčine a dnes je podľa mňa, paradoxne, oveľa dôležitejšie dostať sa na nemecky hovoriaci trh. Nemecko a jeho knižný trh je akýmsi prostredníkom medzi východom a západom Európy. Veľa východoeurópskych autorov sa dostalo do sveta práve vďaka takémuto prekladu. Ide napríklad o knihy z Maďarska, Poľska a najnovšie aj z Ukrajiny. Dôležitým rozdielom medzi nemeckým a anglicky hovoriacim prostredím je aj fakt, že kým v Nemecku je v kníhkupectve každá druhá kniha prekladom, v Anglicku je to už každá desiata. A napríklad v USA sa takáto kniha takmer nedá nájsť. Knihy zo zahraničia tvoria 23 percent trhu. Dá sa povedať, že anglosaská oblasť si vystačí s vlastnými knihami, nemecký trh je oveľa prístupnejší pestrosti svetovej literatúry, je to živá scéna. Tento problém však môžeme chápať aj viac zoširoka. Určite chýba nejaký slovenský Kundera alebo Hrabal, niekto, kto by vo veľkom prerazil na medzinárodnej scéne s bestsellermi, ktoré by zároveň boli dobre prijaté kritikou. To by otvorilo cestu aj ďalším autorom zo Slovenska, podobne ako to bolo kedysi s českými autormi. Okolité krajiny robia dosť veľa k rozvoju literatúry. Majú vyspelé spôsoby rôznej podpory prekladateľov, „rozmaznávajú si ich“, komunikujú s nimi, pozývajú ich k sebe, núkajú im novinky. Aj u nás sa to začína rozbiehať, zatiaľ to ale nerobíme tak dobre, treba tomu viac pomáhať.
Ako sa k tomu stavajú samotní vydavatelia?
Investovať do debutu tiež býva pre vydavateľa veľkým rizikom. Jeden preklad do nemčiny stojí minimálne 5000 eur, preto sa neznámy autor len ťažko presadí. V Nemecku som pôsobil, som v tomto smere realista, viem, aké náročné je uspieť na ich trhu. Pravda, podarilo sa vydať zopár našich publikácií , napríklad Krištúfkov Dom Hluchého vyšiel v angličtine, Rivers of Babylon od Pišťánka sa dočkal takisto prekladu, dokonca bol celkom úspešne prijatý. Obaja moji prekladatelia do nemčiny sa venujú v 90 percentách len prekladu českej literatúry, slovenčinu prekladajú málo. Tamojší trh navyše českú literatúru pozná, čitatelia ju vedia zaradiť, slovenskí spisovatelia tam nemajú až tak dobrú povesť. Ja sám som pri mojich cestách po Nemecku musel vysvetľovať, že nie som Slovinec, že nie som z Českej republiky, a to dokonca aj novinárom. Niektorí z nich totiž o našej literatúre predtým nič nepočuli.
Hejteri ma kedysi fascinovali.
Aké podmienky majú na Slovensku začínajúci autori? Je vôbec šanca, aby sa niekto úplne neznámy presadil?
Často mi mladí autori píšu, že chcú vydať knihu, byť úspešní a pýtajú sa ma, ako na to. Ja im najviac radím, aby sa zamerali na samotnú knihu, aby dlho sedeli nad textom a aby bol ich rukopis čo najlepší. Vôbec netreba myslieť na samotné vydanie knihy. Autori si hneď predstavujú, aké by to bolo, keby videli svoju publikáciu na pulte, pretože to je ich hlavnou prioritou. Cieľom by však mal byť čo najlepší text, všetko ostatné je druhoradé. K praktickej časti otázky: určite je ťažšie debutovať dnes, než napríklad v deväťdesiatych rokoch, keď nastupovala moja generácia. Koncom minulého storočia prišla silná vlna autorov: Vlado Balla, Tomáš Horváth, Jana Beňová a iní, ktorí sa relatívne úspešne presadili. Títo spisovatelia si pomerne rýchlo našli vydavateľstvo, bolo tu nadšenie pre novú literatúru, vydávanie kníh bolo o čosi lacnejšie, než je tomu dnes, trh bol otvorenejší a hlavne – nebol tak brutálne komerčný. Aj u nás vydavatelia premýšľajú nad tým, či sa im oplatí investovať do niekoho nového, keď si musia pripočítať náklady navyše pri propagácii a distribúcii a netušia, akú bude mať titul predajnosť, alebo radšej vydajú bestseller, niekoho osvedčeného, známeho. Nanešťastie, väčšina debutov sú prepadáky, nepodarí sa ich predať. V tomto smere by som nerád u kohokoľvek vyvolával predčasný optimizmus. Na druhej strane stále tvrdím, že ak niekto dokáže vytvoriť nadštandardný rukopis, urobím všetko pre to, aby jeho kniha vyšla. Môj známy, vydavateľ v Českej republike, dokáže rukopisy filtrovať jednoduchým spôsobom. Dostáva ich 15 denne, záujemcom o vydanie knihy rozposiela vzorový mail so slovami: „Ak si myslíte, že váš rukopis je nadštandardný, pošlite mi ho.“ Viac ako 90% ľudí mu už neodpíše. Tomuto celkom rozumiem. Keď si podobné „nádejné“ texty čítam ja, dokáže ma už po jednej strane šokovať, že ľudia si nedajú ani tú námahu, aby si to, čo mi pošlú, po sebe raz prečítali.
Všimol som si, že medzi slovenskými prozaikmi nepanuje napätie a jeden druhého nevnímate ako konkurenciu, skôr naopak, navzájom sa podporujete. Ako to vnímaš ty?
U mňa paradoxne prevláda pocit, že mám v Nemecku viac „literárnych kamarátov”, než u nás na Slovensku. Na druhej strane, máme len malý trh a fungujú tu zväčša kolegiálne vzťahy. Nevnímame sa ako konkurencia, kolegom fandím, myslím, že aj oni mne. Predsa len, nejde tu o také veľké peniaze ako inde a ja sa teším, že literatúra na Slovensku ešte funguje. Niektorí predávajú viac, iní menej, na trhu sme však ako slovenskí autori vlastne marginálni.
Nezriedka sa objavuješ na „čítačkách“, kde prezentuješ to, čo si napísal. Niektorí fanúšikovia si ich pochvaľujú, iní považujú za stratu času. Vnímaš tieto vystúpenia ako obohatenie o akúsi spätnú odozvu alebo sú to pre teba skôr „povinné jazdy“?
Ja mám čítačky mimoriadne rád a to tak z pozície diváka, ako aj z pozície účinkujúceho. Pravdou je, že ľudstvo oveľa dlhšie príbehy počúvalo, než ich čítalo. Platilo to prakticky ešte aj dlho po vynáleze kníhtlače, až posledných 200 rokov máme širší prístup ku knihám. Táto tradícia je podľa mňa veľmi pekná a dôležitá. Pre mňa osobne je akustický zážitok s textom mimoriadne silný. To platí aj keď si redigujem to, čo som napísal – vtedy si sám čítam nahlas. Myslím, že vnímanie sluchom veľa prezradí o kvalite a o tom, či text ako celok dobre funguje. Autorské čítanie je vlastne umenie na hrane medzi divadlom a literatúrou. Dlho som ho trénoval, začínal som s ním v nemčine, čo som bral ako obrovskú výzvu. Vďaka nemu som pochodil Slovensko od Humenného až po Malacky, spoznal som veľkú časť rodnej krajiny a rozhodne môžem povedať, že ma to veľmi obohatilo. Som teda veľkým zástancom a zároveň propagátorom takéhoto verejného čítania. S knihou Lovci & Zberači sa mi podarilo spraviť prvé turné po našej krajine. Vtedy to bolo čosi neobvyklé, dnes už to robí každý druhý autor. Spoznal som to v nemeckom prostredí, veľmi ma to oslovilo a povedal som si, že to skúsim zaviesť aj na Slovensku.
Patríš medzi najpopulárnejších a zároveň najnenávidenejších spisovateľov na Slovensku. Čo myslíš, máš u nás viac fanúšikov alebo “hejterov”?
To je pre mňa ťažké posúdiť (smiech). Ale verím, že je stále viac ľudí, ktorí ma majú radi.
Nemyslel som si, že sa dočkám toho, že ešte v živote uvidím toľko propagandy.
Dokáže ťa tá druhá skupina motivovať, prípadne znechutiť?
Priznám sa, že hejteri ma kedysi fascinovali. Po istom čase som si však uvedomil, že nemá žiadny zmysel míňať na nich energiu a živiť ich svojou pozornosťou. Milujú záujem, nemyslím si však, že ich dokážem ovplyvniť a za tie roky som si na nich zvykol. Ľudia, ktorí niekoho bezdôvodne kritizujú, často preceňujú svoj vlastný význam. Názor väčšiny hejterov je mi ukradnutý, nemá pre mňa žiadnu relevanciu. Ak človek nevie gramatiku ani na úrovni druháka na základnej škole, ak nevie sformulovať súvislú vetu, ako ma môže uraziť? Ľudia sa ma tiež pýtajú či ma uráža, ak na mňa nadáva Nový Čas. Podľa mňa Nový Čas nemôže nikoho uraziť, ak by som sa od nich cítil dotknutý, asi by bol u mňa problém.
Aký je tvoj názor na propagandu v médiách? V „alternatívnych“ článkoch si dosť často citovaný.
Musím povedať, že je to fenomén, ktorý ma za posledný rok najviac šokoval. Nemyslel som si, že sa dočkám toho, že ešte v živote uvidím toľko propagandy. Detstvo som prežil v socializme a očakával som, že to bol vrchol vymývania mozgov. Nemohol som vtedy ani tušiť, že raz to bude vďaka sociálnym sieťam a internetu prekonané. Zarazilo ma, ako sa to rozmohlo do všetkých smerov, ešte viac ma však dostalo, ako ľahučko to ľudia prijímajú. S našou skúsenosťou s dvomi diktatúrami v 20. storočí sme mali byť oveľa imúnnejší. Precenil som schopnosť ľudí kriticky myslieť zočivoči médiám. Je to niečo, čo ešte bude naše generácie formovať. Toto tak ľahko nezmizne, už aj preto, že strana, ktorá to šíri, vidí, že to má úspech a veľmi dobre to vychádza. Bohužiaľ, naša krajina má tú smolu, že geograficky je v nárazovej zóne, sme pod tlakom z obidvoch strán a ukazuje sa, že naša politická reprezentácia je slabá na to, aby tomuto dokázala vzdorovať. Oveľa dôležitejšie by preto malo byť mobilizovanie občianskej spoločnosti, mali by sme brániť, kam patríme a kam by sme chceli smerovať.
A ako to vnímajú ľudia v Nemecku?
Je to veľmi zvláštne. Ešte pred 67 rokmi mi moji známi neverili, že u nás existujú rôzne konzervatívne hnutia, podobné Aliancii za rodinu. Nechápali, kde v spoločnosti, ktorá nedávno objavila slobodu, sa rodí akýsi nedemokratický, fundamentálny podtón v spoločenskom diskurze. A odrazu, v Nemecku majú podobný problém. Hlavne bývalé východonemecké regióny zažívajú vzostup extrémizmu, odporu k demokracii, slobode, odporu k migrantom. Ožívajú tam tvrdo pravicové hnutia a Nemecko je z toho v šoku. Príkladom môže byť strana Alternatíva pre Nemecko, ktorej preferencie vďaka migračnej kríze vystúpili z troch na jedenásť percent. Takéto zmeny v globálnej politike doslova vyrážajú dych - veď dnes už francúzski extrémisti otvorene priznávajú, že ich platí Putin. Musíme byť pripravení na veľmi ťažké časy.
Často porovnávaš bývalý režim so súčasnou demokraciou. Jeden výrok spisovateľa Orwella hovorí o tom, že ľudia si môžu vybrať medzi slobodou a šťastím. A väčšinou si vyberú šťastie. Myslíš, že skutočne všetci žijeme v „lepšej dobe“?
Raz som napísal blog o tom, že keby dnes bolo referendum o vstupe do EÚ a NATO, tak by sme do týchto aliancií nevstúpili. Pritom, keby sme neboli v týchto spolkoch, reálne by nám hrozil osud Ukrajiny - mohli sme byť piatou kolónou Ruska. V tomto smere si ľudia naozaj nevážia, čo táto krajina dosiahla. Príbeh Slovenska je naozaj úspešný. Keď sa pozriem okolo seba, uvedomujem si, že sa máme lepšie, ako sa Slováci kedy v histórii mali. Aj tí najmenej zarábajúci sa majú lepšie, ako pred pádom režimu.
Na Slovensku je dosť málo prekladateľov, tých najlepších strácame na úkor češtiny alebo poľštiny.
To by si ale ťažko vysvetľoval ľuďom s minimálnou mzdou…
Nepodceňujem ani tieto problémy. Stále pripomínam to, že podľa mňa má veľmi veľa ľudí oprávnený pocit, že sú outsidermi spoločnosti, že sú na okraji. Načo im je sloboda cestovať cez otvorené hranice, keď si to nemôžu dovoliť? Majú pocit, že boli oklamaní. Chápem dôvody na frustráciu, keď sa však pozriem pred supermarkety, vidím, ako konzumne naša spoločnosť žije. Určite na tom teda väčšina ľudí nie je tak zle, ako si navráva.
Pred pár mesiacmi sa v médiách prepieral tvoj komentár venovaný Adele Banášovej kvôli jej vyjadreniu o tom, že na Slovensku máme diktatúru. Ako vnímaš tento konflikt s odstupom času?
Do posledného slova si za tým článkom stojím. S Adelou sme sa o tom aj rozprávali, avšak jej argumenty ma nepresvedčili. Som smutný z toho, ako sa jej názory vyvinuli. Veľmi si ju vážim, je talentovaná, s jej pohľadom na svet sa ale nestotožňujem. Vyjadrovala sa aj v prospech magazínu Zem a Vek, čo neskôr tak trochu anulovala, to však tiež nepovažujem za veľmi šťastné.
V minulom roku vyšiel film Wilsonov, ktorý vznikol na základe tvojej predlohy. Aké si mal dojmy, keď za tebou prišli tvorcovia a povedali ti o svojich plánoch?
Ľudia stojaci za filmom za mnou prišli už dávnejšie s tým, že chcú čosi z mojej tvorby použiť ako predlohu. Nakoniec padla voľba na Wilsonov, pre nich to bol produkčne najzaujímavejší námet. Samozrejme, potešilo ma to, bola to pre mňa nová skúsenosť, nikdy som nemal nič sfilmované.
Nevadilo ti, že poviedka, ktorá bola pôvodne gotickým hororom, skončila ako komédia?
Snažil som sa pochopiť ich argument, že v našich podmienkach by sa plnohodnotný gotický horor nedal natočiť. Zmieril som sa teda s tým, že Wilsonov bude žánrovo výrazne posunutý a že na toto nebudem mať dosah.
Takže si ani nemohol zasahovať do výroby?
Nie, kúpili si odo mňa autorské práva a tým to bolo pre mňa vybavené.
Čo hovoríš na konečnú verziu v kine?
Film sa mi páčil, bavil ma a svoje rozhodnutie som neľutoval. Je to snímka, ktorá chce byť zábavná, nemá hlboké posolstvo ani umelecké ambície. A to časť kritiky, najmä v Českej republike, vnímala negatívne. Podľa mňa sa Wilsonov oplatí vidieť, napríklad aj kvôli oživeniu starej Bratislavy v prostredí kriminálnej komédie.
Bolo niečo, čo by si na filme zmenil?
O 7 minút by som ho skrátil (smiech).
Profil:
Michal Hvorecký (39) je slovenský spisovateľ a publicista. Preslávil sa knihami Naum, Lovci & Zberači či románom Plyš. Jeho publikácie vyšli v niekoľkých jazykoch vrátane nemčiny či taliančiny. Pracuje v Goetheho inštitúte, jeho komentáre vychádzajú v Denníku N.
Autor: Ján Janočko
Foto: Romana Haluščíková
